Mojcasopis.sk

Ak sa povie dvojica komikov, tak si zrejme najskôr vybavíte Lasicu so Satinským. Ale vzápätí určite Skrúcaného s Nogom. Málokto vie, že pred Mirom bol prvým spoluhráčom Števa Skrúcaného invenčný herec, komik a autor Paľo Juráň.

Vydarený vzostup tohto talentovaného človeka však nečakane prerušila nešťastná náhoda. Utopil sa na oslave po predstavení Zlý sen, ktorého bol autorom.

B ola jar roku 1989. Ako zo zlého filmu prebehla médiami iná správa – nečakane vyhasol život univerzálneho zabávača, ktorý predbehol dobu. Boli štyri hodiny ráno z piatka na sobotu. V jednom žilinskom hoteli pri malom bazéne partia zabávačov – Štefan Skrúcaný, Miro Noga a ďalší z tímu, relaxovala po predstavení Zlý sen. Paľo, inak dobrý plavec, bol ako jediný vo vode, no už sa z nej nevynoril. Po divadelnom Zlom sne začali odrazu všetci aktéri prežívať krutú realitu – odchod kolegu autora, ktorý akoby si napísal vlastný scenár. A chvíľu to vyzeralo tak, akoby si aj dátumom svojho odchodu zo všetkých vystrelil. Bolo totiž 1. apríla!

Nešťastná náhoda
Bývalá manželka Táňa Kulíšková sa všetko dozvedela z úradného spisu, ktorý jej dala prečítať prokurátorka.  „Nezdalo sa mi tam nič také, že by to mal zaviniť niekto iný. Myslím si, že to bola naozaj nešťastná náhoda... Urobili pitvu, policajti Paľovu smrť vyšetrovali a uzavreli.“ Paľo Juráň odišiel v čase, keď bol na absolútnom vzostupe a o dva-tri roky by bol možno známy celej širokej česko-slovenskej verejnosti ako univerzálny zabávač, herec, spevák, a hlavne skvelý autor. Odišiel však skôr, ako stihol ukázať, čo v ňom je. Veď mal iba 29 rokov...

Bol „zažratý“ do divadla
Paľo Juráň sa so Štefanom Skrúcaným stretol na VŠMU. Obidvaja s Miroslavom Nogom a ďalšími mladými hercami sa dostali do povedomia divákov zábavnými programami Lannyho Jánošova Fujarová show, Rýchlokurz geniality, Strapatí gentlemani, Show mix, Flám, televíznymi Receptami na slávu či striebornou Bratislavskou lýrou v roku 1983 s pesničkou Najlepší zo všetkých svetov. Juráň bol ťahúňom, ktorý písal scenáre, texty piesní, spieval, hral. Začiatkom osemdesiatych rokov boli spomínané kabarety na Slovensku naozaj udalosťou, chodila na ne doslova celá Bratislava, neskôr im tlieskalo celé Slovensko. Paľo Juráň bol na svoju dobu naozaj výrazný talent. Pritom nepochádzal z umeleckej rodiny.  „Bol kombináciou ťažkého introverta a extroverta, v detstve sa rád predvádzal, prezliekal, napodobňoval ľudí, vedel dobre hrať na klavíri.“ So sestrou boli doslova  „zažratí“ do divadla. Ona doň chodila ako divák, on sa ho rozhodol študovať. Na Vysokú školu múzických umení, odbor herectvo, sa dostal na druhý pokus. Rodičia mu v jeho rozhodnutí nebránili, ale mali isté obavy. Otec, poľnohospodársky inžinier, ktorý pred revolúciou pracoval ako výskumný pracovník a po nej bol krátko v Čarnogurského vláde námestníkom ministra pôdohospodárstva, zomrel na infarkt. Matka bola účtovníčka. Sestra Jana je o tri roky staršia, s bratom veľmi dobre vychádzali.

Raz sa so smrťou treba zmieriť
Sestra Jana úprimne priznáva, že s bratovými kolegami vzťah neudržiava.  „Po bratovej smrti som asi desať rokov nemohla ísť do Piešťan, lebo tam sme prežili detstvo a spomienky na Paľa boli príliš silné. Dodnes mi veľmi chýba.“ Ako si spomína na svojho životného partnera jeho bývalá manželka, herečka Táňa Kulíšková?  „Chodili sme spolu od konca 1. ročníka VŠMU. Brali sme sa v septembri 1986 a necelé tri roky sme boli manželia. Deťom sme sa nebránili, ale osud to chcel asi tak, že sme ich spolu napokon nemali. Paľo bol mimoriadne pracovitý a cieľavedomý, rád sa aj zabával. Samozrejme, že sme sa vedeli aj pohádať, ale bolo to vždy pre maličkosti. Ešte na vysokej škole, keď začali byť chalani úspešní, stúpla im všetkým tak trochu sláva do hlavy. Vtedy som mala chvíľu pocit, že sa vzďaľujeme jeden druhému, ale nezávidela som mu. Našťastie, Paľo skoro prišiel na to, že sláva nie je všetko.“ A čím ju očaril spomedzi ostatných spolužiakov?  „Je pravda, že to bol silný vzťah, ale poviem otvorene, za svoju životnú lásku považujem muža, s ktorým dnes žijem a mám s ním dieťa. Je to herec Divadla Jána Palárika v  Trnave Vladimír Jedľovský. Po smrti manžela ma na nohách držala práca. Nemohla som byť doma, lebo by som sa zbláznila. Najhoršie je, keď niekam prídete a všetci vás začnú ľutovať a spomínať. Ocenila som vtedy svojich kolegov, ktorí jednoducho o tom nehovorili a bavili sa so mnou úplne normálne. Uvedomila som si, že smrť je fakt, s ktorým sa musíte raz zmieriť.“