Mojcasopis.sk

Držiteľ Nobelovej ceny za mier a otec myšlienky takzvaných mikropôžičiek profesor Muhammad Junus verí, že do roku 2030 sa môže svet zbaviť chudoby.

Šťúply Bangladéšan, ktorý vo svojej domovine pomohol z biedy tisíckam ľudí, tvrdí, že podobným spôsobom to ide kdekoľvek na svete. Všetko, čo podľa neho potrebujeme, je byť kreatívny a nájsť tú správnu formu. Do našich končín zavítal v rámci The Social Business Tour 2010, ktorá by mala naštartovať aktivity na odbúranie chudoby v strednej a vo východnej Európe.

Hovorí sa, že najgeniálnejšie myšlienky bývajú v skutočnosti až prekvapivo jednoduché a prosté. Muhammad Junus je z tohto hľadiska priam učebnicovým príkladom. Keď sa tento profesor ekonomiky na americkej univerzite rozhodol v roku 1972 vrátiť do vojnou a hladomorom zničenej vlasti, mohol pohodlne teoretizovať z tepla svojej pracovne. Tento pozoruhodný muž však postavil na hlavu mnohé dovtedy používané finančnícke poučky a podujal sa podľa mnohých na nezrealizovateľnú úlohu. Odstrániť chudobu z krajín takzvaného tretieho sveta. A keď  v roku 1996 na pôde svetového fóra predniesol referát opisujúci úspechy jeho ekonomického experimentu, mohli sa jeho myšlienky rozbehnúť doslova po celej zemeguli.

Dva centy na deň
Jeho príbeh, ktorý znie miestami ako rozprávka, sa začal v dedinke Jobra, kde stretol ženu, ktorá napriek tomu, že vyrábala krásne bambusové stoličky, ledva živorila. Dlho sa s ňou rozprával a zistil, že aj keď tvrdo pracuje, za deň zarobí približne dva centy. Vysvitlo, že nemá peniaze, aby si kúpila bambus, ktorý si prenajímala od obchodníka a tomu musela potom tovar aj predať s veľmi nízkym ziskom. Pritom bambus na jednu stoličku stál približne 20 centov. Profesor Junus žasol. Rozhodol sa, že obíde blízke dediny a zistí, či je v podobnej situácii viac remeselníkov, a aj to, aká suma by im pomohla. Keď skončil, mal na zozname 42 dedinčanov, ktorí potrebovali dohromady 27 dolárov (!) na to, aby sa vymotali z bludného kruhu chudoby. Potom vytiahol túto sumu z peňaženky a povedal svojmu pomocníkovi, aby im peniaze rozdelil a povedal, že je to pôžička, ktorú mu vrátia, keď budú môcť. A hoci bolo jeho okolie skeptické, dedinčania mu pôžičku po malých dávkach do posledného centu splatili. Zašiel teda do banky a pýtal sa, prečo nepožičiavajú chudobným ľuďom. Tamojší manažéri nad jeho požiadavkami len krútili hlavou a tvrdili, že chudobným nemôžu požičať, pretože sú nedôveryhodní. Tak si peniaze požičal samotný Junus a rozšíril svoje aktivity na ďalšie dediny.  „Postupoval som úplne opačne ako banky. Tie požičiavajú ľuďom, čo majú majetok, ja som požičiaval tým najchudobnejším z chudobných. Bangladéšske finančné inštitúcie požičiavajú predovšetkým mužom, ja som sa sústredil hlavne na ženy. Práve ony sú zodpovednejšie a keďže sa musia starať o rodinu, vedia efektívnejšie využiť financie, pretože sú zvyknuté vyžiť z mála,“ dôvodí. Jeho systém fungoval. Peniaze vždy dostal naspäť.  „Dal som dôveru ľuďom, ktorým nikto neveril, a oni sa ňou cítili natoľko zaviazaní, že robili všetko pre to, aby mi ju oplatili a všetko mi vrátili,“ vysvetľuje Muhammad Junus.

Banka na dedine
Keďže finančné inštitúcie nepresvedčili ani jeho hmatateľné výsledky, založil vlastnú banku s názvom Grameen Bank, čo v preklade znamená vidiecka banka. Jej pobočky sú dnes v tisíckach bangladéšskych dedín, kde zamestnanci každý týždeň obchádzajú milióny klientov. Grameen Bank im požičiava malé sumy na nízke úroky, navyše do rozhodovania o ich poskytnutí zapojil celú komunitu. Každého dlžníka musia odporučiť a takpovediac schváliť jeho susedia či blízki, ktorí sú zároveň akýmsi dozorným orgánom nad splácaním. Navyše každá pôžička musí mať konkrétny cieľ. Aktivity Grameen Bank sa po úspechu v Bangladéši rozšírili postupne do okolitých štátov a dnes z podobného modelu profitujú chudobní v 56 krajinách. Po rokoch sa ukázalo, že peniaze boli investované správne. Pretože obvykle už druhá generácia, teda deti prvých dlžníkov, žila oveľa lepšie. Mnohí negramotní dedinčania si vďaka sume, ktorú bežne minieme za obed v reštaurácii, polepšili natoľko, že mohli deti poslať do školy. No a so vzdelaním si obyčajne našli kvalifikovanejšie a lepšie honorované zamestnanie ako ich rodičia. Špirála večnej biedy sa pretrhla. Po skúsenostiach Muhammad Junus tvrdí: „Chudobu nevytvárajú chudobní ľudia, ale inštitúcie okolo nás. Mali by sme sa nad úlohou takýchto inštitúcií znovu zamyslieť a preformulovať ju tak, aby nediskriminovali chudobných.“ A hoci im Junus požičiava peniaze už vyše tridsať rokov, hovorí, že nikdy nemal problém so splácaním. Návratnosťou takmer 99 % pôžičiek sa môže pochváliť máloktorá banka.

Pomáhajú nielen pôžičky
Samozrejme, profesor Junus si uvedomuje, že do bodky rovnaký systém nemôže fungovať pre ľudí kdekoľvek na svete. Je však presvedčený, že v každej kultúre možno nájsť vyhovujúci model. Dokazujú to napríklad jeho úspešné pokusy tak s indickými žobrákmi, ako aj s komunitami najchudobnejšieho obyvateľstva v newyorskom Bronxe. Nemusia to byť vždy len mikropôžičky. Pomôcť môžu rôzne aktivity, napríklad takzvané sociálne podniky (nemyslí sa tým inštitút, ktorý pod týmto menom poznáme v súčasnosti na Slovensku), teda také, ktoré nie sú orientované primárne na zisk, ale na pomoc a vytváranie možností pre najchudobnejšie či znevýhodnené vrstvy obyvateľstva. Nezáleží na tom, či ide o veľký nadnárodný koncern, ktorý bude vyrábať napríklad topánky dostupné pre každého, alebo o malú firmu, ktorá vytvorí niekoľko pracovných miest. A práve o takýchto podnikoch sa hovorilo aj na stretnutiach v Bratislave a vo Viedni počas The Social Business Tour 2010, na ktorých sa okrem profesora Junusa zúčastnili zástupcovia štátnych aj mimovládnych inštitúcií a organizácií z Nemecka, Rakúska a zo Slovenska.  „Napriek tomu, že sa Európska únia radí k najrozvinutejším častiam sveta, stále v našom geografickom priestore jestvuje päťdesiat miliónov ľudí, ktorí nemajú prístup k bankovým službám,“ upozorňuje predseda predstavenstva ERSTE Stiftung a zároveň generálny riaditeľ Erste Group Bank AG Andreas Treichl. A dodáva, že v tejto súvislosti je potrebné dať veľký pozor, aby podobné aktivity nezneužívali na reklamu biznismeni alebo politici.  „Najlepšie je, keď sa systém takpovediac sám postaví na nohy.“

Stačí dobrý nápad
Zakladateľ Grameen Creative Lab v Európe Hans Reitz zas poukázal na to, že sociálne podnikanie je veľkou výzvou pre mladých ľudí do 30 rokov, ktorí môžu poskytnúť ideovú základňu na vytváranie nových alternatív. V tejto súvislosti sa diskutovalo napríklad aj o rómskom obyvateľstve, ktoré sa nielen u nás dlhodobo borí s vysokou nezamestnanosťou a tým aj s nízkymi alebo takmer žiadnymi príjmami a chudobou.  „Čo sa týka Rómov, aj tu existujú možnosti. Treba im dať v prvom rade pocit integrity, včleniť ich do spoločnosti. Ale nemôže nikto očakávať, že sa všetko vyrieši hneď. Aj príklad profesora Junusa dokazuje, že vymanenie sa z kruhu chudoby trvá celé roky,“ dôvodí Reitz.  „Rómska populácia je pre váš región veľkou výzvou,“ povedal Muhammad Junus.  „Všetko, čo potrebujete, je kreativita. Treba objaviť ten optimálny model a nemať hneď veľké oči. Pokojne vyberte na začiatok desať-pätnásť vhodných kandidátov a keď nápad bude fungovať, treba ho len zopakovať na väčšom počte. Pričom veľa spraví ich pozitívny príklad, ostatní si povedia, keď to dokázal on, prečo by som to nezvládol aj ja.“ A hoci to znie pre niekoho priam utopisticky, profesor Junus verí, že vďaka takýmto iniciatívam by sa do roku 2030 mohla chudoba stať len muzeálnym exponátom.

Kto je Muhammad Junus
Profesor Muhammad Junus sa narodil 28. júna 1940 v dedine Bathua v bengálskej časti Britskej Indie (dnešný Bangladéš) ako tretie z deviatich detí (len štyri prežili detstvo). Jeho otec Hazi Dula Mia Šudagar bol úspešný zlatník a zabezpečil svojim synom vzdelanie. Na Muhammadove neskoršie aktivity však mala veľký vplyv matka Sufia Khatun, u ktorej mali otvorené dvere tí najchudobnejší. Muhammad Junus študoval v USA ekonomiku na Vanderbilt University a neskôr tento odbor aj vyučoval na Middle Tennessee University. V roku 1972 po skončení vojny za nezávislosť sa vrátil naspäť do Bangladéša, kde sa stal vedúcim Ekonomickej fakulty na Chittagong University. Po návrate do vlasti sa začal intenzívne zaujímať o najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva a vypracoval systém mikropôžičiek, ktoré im pomohli zlepšiť ich životné podmienky. V roku 2006 sa spolu s Grameen Bank stal prvým bangladéšskym laureátom Nobelovej ceny za mier. Okrem toho je držiteľom množstva ďalších vysokých vyznamenaní, okrem iného 26 čestných doktorských titulov. Mesto Houston v americkom štáte Texas vyhlásilo v roku 2008 14. január za Deň Muhammada Junusa. Junus je druhýkrát ženatý, jeho manželka Afrozi je profesorka fyziky na Jahangirnagar University v Dháke. Majú spolu dcéru Dinu Afroz. S prvou manželkou Američankou ruského pôvodu Verou Forostenkovou má dcéru Monicu, ktorá pôsobí ako sopranistka v New Yorku. Jeho mladší brat Muhammad Jahangir je populárnym bangladéšskym televíznym moderátorom a sociálnym aktivistom a starší Muhammad Ibrahim je profesorom fyziky na Dhaka University a zakladateľom Centra masovej komunikácie vo vede.