Mojcasopis.sk

Tradície nás nikdy tak silno neobklopujú ako počas adventu a vianočných sviatkov. O známe aj menej známe zvyky sa s nami podelila etnologička Viera Feglová.

A potom treba každému vodou zo studničky oči pretrieť... Sú vám tieto slová povedomé z reklamy, ktorou nám v predvianočnom období masírujú mozgy? Nuž, zaujímalo nás, či si prezentované obyčaje kreatívci predsa len trochu neprikrášlili.

„Všetky tam spomínané platia, okrem dvoch. Reklama s líščím chvostom je vyslovene žart. A ani to, že v dome musí byť niečo požičané, nie je pravda. Práve naopak, na Vianoce mali byť splatené všetky dlhy a splátky,“ usmieva sa nad otázkou prof. Viera Feglová, CSc., ktorá pôsobí na Katedre etnológie a muzikológie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. No jedným dychom dodáva, že nevyhnutnosť mať niečo požičané, dokonca ukradnuté a darované, sa viazala s veštením na Ondreja či na Luciu. Naši predkovia ešte pred samotným Štedrým dňom a večerom slávili viaceré sviatky. Boli to takzvané Stridžie dni, keď sa vraj zvýšenej aktivite tešili nečisté sily, pred ktorými sa bolo treba chrániť. No zároveň to bol čas najvhodnejší na veštenie a čary, ktorým sa venovali najmä slobodné dievčatá súce na vydaj. Trvali obvykle od Kataríny do Tomáša, ktorý pripadal na 21. decembra, a zahŕňali dni Ondreja, Barbory, Mikuláša a Lucie.

Potrava pre dušičky
„Advent sa vypočítaval na štyri týždne pred dňom narodenia Krista. Ale je to veľmi prastarý model, ktorý je charakteristický nielen pre kresťanstvo, ale pre všetky najväčšie náboženské sviatky a mystériá. Teda s veľkými sviatkami sa vždy viazala duchovná príprava, ktorá sa dala dosiahnuť iba za účinku zvláštnych pravidiel,“  vysvetľuje Viera Feglová. Práve pôst či zdržanlivosť nielen v jedle a pití, ale aj v emocionálnej oblasti by nás mali pripraviť na nasledovnú hojnosť. Práve s prianím dostatku a súdržnosti sa viazali viaceré zvyklosti, z ktorých mnohé sa vo viac či menej zmenenej podobe uchovali dodnes.  „V rodinách sa často kombinujú viaceré, a to podľa toho, odkiaľ rodičia pochádzajú. Ak sa kedysi obtáčal stôl reťazou, tak dnes si niektorí dávame aspoň špagátik a naň nohy, aby nás neboleli a aby sme ani v šírom svete na seba nezabudli,“  opisuje zvyky, ktoré v nás podvedome upevňujú hodnoty vyznávané po stáročia. Rozšírené je napríklad i dávanie šupiniek z ryby pod obrus či do peňaženky na zabezpečenie financií, veštenie zdravia z prekrojeného jabĺčka či jedenie orechov alebo ich hádzanie do kútov.  „Orechy sú prastará obetná plodina a podľa predstavy sa v tomto čase nad nami aj pod nami otváral trojdimenzionálny priestor, z ktorého prichádzali duše mŕtvych. Pre nich boli určené práve orechy v kútoch. V okolí Bratislavy, kde bola chorvátska migračná vlna, sa do okna vysievali omrvinky alebo zrno, aby sa dušičky prišli najesť, niekedy sa tam dávali aj sviečky, aby trafili domov,“ spresňuje Feglová. V rohoch sa nemali robiť prudké pohyby, aby živí nezastúpili duše. Kult mŕtvych bol výrazný najmä na východnom Slovensku:  „Keď sme robili v osemdesiatych rokoch záchranné výskumy pred zatápaním vodnej nádrže Starina, v týchto dedinkách bol stále zvyk doslova pozývať predkov. Ľudia vyšli pred dom a slovami  ‚pojce ocec i mac ku nam na večeru‘ volali svojich mŕtvych. Aj teraz sa v mnohých rodinách prestiera o tanier navyše, ak v ten rok niekto v rodine zomrel.“

Slávnostná tabuľa
„Jedným zo symbolov hojnosti bol bohato prestretý stôl. Nesmel na ňom chýbať chlieb, niekedy aj viac pecňov, rozložených na každom rohu. Chlieb sa nesmel krájať, ale sa musel rozlamovať,“ vyratúva. Ďalším typickým pokrmom boli koláče, či už takzvané štedráky na strednom Slovensku, alebo kračún na východe.  „Bol symbolom prosperity a úrody, dávali sa doň všetky obilniny, ktoré sa v gazdovstve dopestovali, ďalej šípky a do stredu sa dokonca zapekala malá fľaštička s medom, najúčinnejšia vraj bola sedemročná. Stred sa odkladal, či už na liečebné účely, alebo sa z neho dávalo do siatin.“ Na stôl sa prekvapivo kládlo vraj aj mäso, no to sa mohlo jesť až po polnočnej omši či iných náboženských obradoch. Naše dnešné klasické menu, teda rybu so zemiakovým šalátom, by ste asi často nenašli.  „U kresťanov bolo síce všetko chladnokrvné pôstne, takže vodné tvory sa mohli konzumovať, ale ľudovej vrstve boli nedostupné. Jednak nebolo povolené chytať ryby a rybníky zväčša patrili vrchnosti,“  hovorí Viera Feglová.  „Starší model zachovával, že pôstne jedlá boli z potravín, ktoré sa v hospodárstve urodili. Takže sa pripravovali rôzne polievky, pričom kapustnica sa nezriedka varila len z kapustovej vody a hríbov, ďalej cestoviny, samozrejme sušené ovocie a tiež opekance, bobalky či pirohy s posýpkou v závislosti od regiónu.“

Všetky blchy z dediny
Prekvapilo nás, že vianočné sviatky boli kedysi oveľa širšou oslavou.  „U nás sa prevzala ešte stará antická tradícia, takže oslavujeme vigíliu, teda predvečer sviatku a nie až deň narodenia Krista (25. 12.) ako v západných kultúrach,“ vysvetľuje Viera Feglová a pokračuje:  „Boli to spoločenské sviatky, čas do polnoci sa trávil v kostoloch, na námestiach či na uliciach hrami, koledovaním a vinšovaním, ktoré vlastne bolo vianočným darom, aký dnes potrebujeme v zmaterializovanej podobe. Na týchto pouličných oslavách sa v stredoveku zúčastňovalo aj duchovenstvo. Vplyv na slávenie v úzkom rodinnom kruhu mala neskoršia cirkev a najmä protestantizmus.“ Kolektívne sa začínalo aj večerať. Keď vyšla prvá hviezda, ohlasovali to výstrely alebo hlásnik.  „Verilo sa, že do domu toho, kto začne jesť skôr, sa zídu všetky blchy z dediny.“ Napriek tomu, že Vianoce vnímame ako najväčšie kresťanské sviatky roka, v tradíciách sú popretkávané aj oveľa staršie „pohanské“ vplyvy.  „Keď sa cirkvi nepodarilo nejaký zvyk zlikvidovať či zakázať, jednoducho ho prebrala, prípadne upravila.“

VODA, VODA, DAJ MI MUŽA
V adventnom období bol najpríhodnejší čas na veštenie vydaja či frajerov. Dialo sa tak najmä na Ondreja a na Luciu, ale aj po iné dni.  „Najrozšírenejšie veštenie bolo liatie olova na Ondreja. Muselo sa robiť cez kľúč a podľa tvaru, ktorý stuhol v studenej vode, sa hádalo, aké bude mať nastávajúci povolanie, či bude malý, vysoký, alebo krivý,“  približuje Viera Feglová. Ďalším spôsobom bolo písanie trinástich lístočkov na Luciu.  „Do desiatich sa vpísalo meno konkrétneho chlapca, jeden bol neznámy, jeden prázdny a jeden so slovkom smrť. Každý deň sa jeden spálil či zahodil a čo vyšlo na Vianoce, to sa malo stať. Zaujímavé, že smrť sa vylúčila, no zvyšok pretrval dodnes. Na východnom Slovensku sa tieto veštenia koncentrovali skôr na Mikuláša a žiadosť o muža sa volala do studne,“  ilustruje Viera Feglová a pridáva vianočný zvyk typický pre oblasti s nemeckým osídlením. Tam sa k dverám hodila topánka. Ak smerovala špicou k dverám, dievča sa malo vydať, ak pätou, zostalo doma.