Pani šupolíkovú sme navštívili priamo v Zš v Turčianskych Tepliciach v špeciálnej triede, ktorej založenie iniciovala. „Blížil sa čas nástupu detí do školy a ja som si uvedomovala, že nezvládnu výučbu v bežnej základnej škole. Keďže v našom blízkom okolí sa nenachádzala škola pre viacnásobne postihnuté deti, využila som ochotu bývalého prednostu okresného úradu, ktorý napokon zriadil špeciálnu triedu.“
Hoci najprv nechcela v škole pracovať ako vychovávateľka, pretože sa obávala, či zvládne starostlivosť o ďalšie hendikepované deti, napokon súhlasila. V škole pracuje už piaty rok. Dnes sa v jej špeciálnej triede učí deväť detí, niektoré s mentálnym, iné s viacnásobným postihnutím. Dochádzajú zo širokého okolia – z Turčianskych Teplíc, Hája i Kremnice.
Deti sa učia po jednom
Učenie je ťažké. Každé dieťa potrebuje iné metódy, postupuje iným tempom. Pani učiteľka vždy učí len jedno, s ostatnými pracuje vychovávateľka. Deväťročný Tomáško, syn pani šupolíkovej, má na prstoch pravej ruky perom napísané čísla od jeden do päť. „Dnes mal matematiku, učil sa sčitovanie,“ vysvetľuje jeho mama.
Práve je čas obeda a pani asistentka pomáha pri kŕmení detí. Pomaly a trpezlivo vkladá deťom jedlo kúsok po kúsku do úst.
Fotograf sa zameria na Tomáška, ktorého párkrát rýchlo cvakne. Aparát zašťuká a zablýska a Tomáška až vyhodí zo stoličky. Prekvapene vytreští vyľakané očká. Začne kýchať, do toho mu zabehne jedlo a kašle. Keď fotoaparát znovu zašťuká a zablýska, je to tu znova. „Tieto deti sú veľmi citlivé na rôzne zvukové a svetelné podnety. Tomáško sa bojí aj muchy,“ vysvetľuje pani šupolíková. „Vyľaká sa hlavne vtedy, keď niekoho nepozná, ale je o ňom známe, že vo svojom prostredí je veľký šinter a experimentátor.“
Vinný je skorý pôrod
Jej desaťročná dcérka Miška sedí v kresle pri Tomáškovi. Čaká, kým príde na rad jej porcia a pani asistentke ostanú voľné ruky aj pre ňu. Usmieva sa a povie ahoj, no nič viac. „Je to zvláštne, na rozdiel od Tomáška stále rozpráva,“ vraví pani šupolíková. Zrejme si na nás ešte nezvykla. Ale vidieť, že všetko pozorne sleduje. Keď mama hovorí o manželovi, usmeje sa a povie nahlas Igor.
Na toto meno sa strhne aj Tomáško a začne sa radovať. Igor, Igor, Igor, rýchlo opakuje, veľmi sa teší. „áno, upokoj sa, o chvíľu príde ocko,“ chlácholí ho mamina. Pomaly sa uvoľňuje.
Napokon sa pani šupolíková rozhovorí aj o tom, ako sa mohlo stať, že obe jej deti sa narodili s vážnym telesným aj mentálnym postihnutím. Už desať rokov robí, čo sa dá, aby zvrátila dôsledky predčasného pôrodu.
Mysleli si, že neprežije
„Mala som problémy deti donosiť, Miška prišla na svet v 32. týždni tehotenstva, vážila len 1 750 gramov. Tomáško sa narodil o rok neskôr, dokonca len v 28. týždni tehotenstva s hmotnosťou 1 010 gramov. Prognózy lekárov boli pre mňa hrozné. Vedela som, že Tomáškov život visí na vlásku a ak to všetko zvládne, bude veľmi ťažko postihnutý. Hovorili, že došlo ku krvácaniu do mozgu, nikdy sa nepostaví na nohy, nebude rozprávať,“ spomína jeho mama. Tomáša hneď umiestnili do inkubátora, ináč by neprežil, a keďže nemal celkom vyvinuté pľúca, musel byť napojený na prístroj, ktorý mu pomáhal pri dýchaní.
Ako je možné, že dnes zachránia aj deti, ktoré majú menej ako kilo a nemajú vážnejšie problémy? pýtame sa. „Je to hlavne preto, že Tomáškov príchod na svet bol veľmi komplikovaný.“ Rovnako ani prístroje, ktoré umožňujú sledovať zdravotný stav dieťaťa v maternici, neboli pred desiatimi rokmi také ako dnes. O ďalších deťoch manželia neuvažovali. „Berieme naše deti ako zdravé a chceme im dať také možnosti pre život, ako dáva každý rodič svojim deťom.“
Nie som hrdinka
Pani šupolíková nechce o sebe veľa rozprávať, tvrdí, že nie je žiadna hrdinka. „Poznám veľa mám s podobným osudom, ktoré statočne zvládajú každodenné problémy, ako mám ja,“ povie a utiera Tomáškovi soplíky. Dnes kýcha oveľa viac ako inokedy, nie a nie prestať.
Pani šupolíková je rada, že Miška aj Tomáško chodia do školy. Nebudú vedieť toľko ako zdravé deti, ale majú možnosť robiť stále drobné pokroky. „Vďaka patrí najmä učiteľke Ivetke Vrabcovej, ktorá vynaložila nesmierne úsilie, aby sa deti dostali v učení čo najďalej. Miška mala na začiatku problém so zrakovou koncentráciou, ale vhodné pomôcky jej ho pomohli zvládnuť. Dnes vie pekne čítať, počítať a sústrediť sa na prácu.“
Tomáško nás, aj napriek tomu, že má obmedzenú slovnú zásobu, dokáže presvedčiť, že učivo zvláda. Ukáže, prikývne alebo namaľuje obrázok. „Napriek veľkej snahe všetkých sa dá v triede stále čo zlepšovať, modernizovať. Privítame každú pomoc a podporu,“ hovorí pani šupolíková.
Žiť a nie prežívať
Keďže je zamestnaná, pri dennej starostlivosti o deti jej pomáhajú osobní asistenti. Okrem učenia treba deťom pomôcť pri preprave, obliekaní, jedení, treba s nimi chodiť na prechádzky, denne cvičiť. Cvičenie známe ako Vojtova metóda deťom veľmi pomáha. „Bez neho by mali úplne stuhnuté svaly,“ vysvetľuje mama.
Pri všetkých povinnostiach si pred štyrmi rokmi urobila vodičský kurz a auto sa stalo jej druhými rukami. Využíva ho denne na cestu k neurológovi, do školy či na rehabilitáciu, ale aj na spoločné rodinné výlety. „Moje deti sú také ako každé iné – potrebujú lásku, kamarátov, poznávať nové veci. Proste žiť, a nie prežívať.“
Prognóza je neistá
Do triedy prichádza túžobne očakávaný otec Igor. Tomáško trvá na tom, aby ho do auta odniesol on. Doma deti uloží do autosedačiek na slniečko na zelený trávnik. Ukazuje nám plošinu, ktorú kvôli deťom postavili, aby ich nemuseli neustále prenášať po schodoch.
šupolíkovcom veľmi pomáha starostlivá babka, ktorá s nimi býva a deťom sa obetovala. „Bez nej by som to celé roky nezvládla,“ chváli pani šupolíková svokru. Všetci pre deti robia veľmi veľa, hoci ich prognóza je neistá. „Povedali nám len jedno: vaše deti budú také, akú starostlivosť im poskytnete, hlavne rehabilitačnú.“
A starajú sa naozaj príkladne. Pani šupolíková sa mýlila: na písanie toho bolo naozaj veľa.
