„A máme po dobrej ceste,“ povie fotograf. Nachádzame sa pár kilometrov pred Považskou Bystricou, práve sa skončila diaľnica, po ktorej sme sa pohodlne viezli z Bratislavy. Čaká nás dlhá a úmorná cesta do Spišskej Novej Vsi, ktorá je doslova posiata úsekmi smrti. Na úzkej a zničenej vozovke sa nedobrovoľne zaraďujeme do dlhého radu áut, mnoho je nákladných. Z pohodovej 130-kilometrovej rýchlosti a z piateho prevodového stupňa sme nútení preradiť na štvorku, trojku a dokonca na dvojku. Naša rýchlosť dramaticky klesá na 60, 40 a niekedy ešte na menej.
Dych nám doslova vyrazí pohľad cez vozovku, kde popri poľskom kamióne ide po nespevnenej krajnici chlapík na elektrickom invalidnom vozíku. „Tak to je sila,“ vyhŕkne z nás. Prekvapenia sa však ešte neskončili. O niekoľko sto metrov ďalej vidíme dôchodcu, ktorý pred dvoma prichádzajúcimi kamiónmi spokojne križuje cestu so svojím starým bicyklom. Ako v ruskej rulete.
Kríž na privítanie
Z čias nedávno minulých je väčšina z nás zvyknutá, že vstupy do miest krášlia propagandistické monumenty v štýle Vitajte v meste mieru. Nie však v Považskej Bystrici, kde namiesto recesistického pamätníka stojí skutočný kríž ozdobený čerstvými kvetmi. Na niekoľkých sto metroch od konca diaľnice po tabuľu mesta zomreli iba za prvých deväť mesiacov tohto roka traja ľudia, pričom v samotnej Považskej Bystrici ďalší dvaja. V smutnej prvej päťke najnehodovejších úsekov na Slovensku za minulý rok patrí tomuto miestu nelichotivá druhá priečka. Metropola Považia je zároveň suverénne najnehodovejším mestom na Slovensku.
V centre mesta je viacero semaforov a priechodov pre chodcov. Z dopravného servisu sa však dozvedáme, že semafory akosi haprujú. Začínajú sa vytvárať nekonečné kolóny, ktoré sa snažia zmenšiť policajti riadením dopravy. Bohužiaľ, veľmi sa im nedarí. Utrmácaní jednotkou zastavujeme na veľkom parkovisku, aby sme si pozreli priechody pre chodcov. Na jednom z nich zrazil števo Skrúcaný 73-ročnú dôchodkyňu. Počas desiatich minút fotenia sa nestačíme čudovať. Na tvárach ľudí prechádzajúcich pomedzi kamióny sa dá čítať životne dôležitá otázka – prejsť alebo neprejsť? A zase dôchodca. Stojí na okraji cesty a v priebehu desiatich minút, čo ho sledujeme, sa niekoľkokrát odhodlá prejsť. Ostane však len pri dobrej vôli. Nakoniec to zmätený vzdá.
Dom bez budúcnosti
Pár kilometrov za mestom akoby vypukol pracovný boom. Všade sa stavia nová diaľnica, cesty sú zablatené, robotníci s terčíkmi usmerňujú dopravu.
Spomeniem si na slová hovorcu policajného prezídia Viktora Plézela, že na severnom Slovensku by sa výrazne znížila nehodovosť a straty na životoch, keby bola v prevádzke diaľnica. Ktovie, čo by si o tom myslel majiteľ rodinného domu na úpätí kopca medzi Bytčou a Žilinou. Diaľnica mu rastie doslova pod nosom a zakrátko zastrie pekný výhľad na Považie. Pridanou hodnotou bude hluk, ktorý je už teraz neznesiteľný. Obdiv k staviteľom diaľnice sa stupňuje na nadjazdoch v Žiline. Keď vidíme, koľko sa na ne zmestí naraz kamiónov, v tichosti sa modlíme, aby sme sa so všetkými tými nákladiakmi neprepadli o niekoľko desiatok metrov dolu. V smere na Poprad míňame odbočku na Čadcu so sľubne vyzerajúcou širokou cestou, po ktorej sa dá ísť poriadne rýchlo. Práve tento úsek je ďalším čiernym bodom na mape Slovenska. Iba do prvého októbra sa na ňom zabilo šesť ľudí.
Mínové pole v Ružomberku
Keby sme boli policajtmi a záležalo by nám na zveľaďovaní príjmov štátneho rozpočtu, iste by sme sa s pokladničkou postavili na úsek pod Strečnom. Na úzkej ceste medzi bralami a riekou Váh vodiči veselo predbiehajú cez plnú čiaru. Mohli by sme súhlasiť s názorom, že trmácať sa za pomalou a smradiacou liazkou z 80. rokov minulého storočia si vyžaduje nielen poriadnu trpezlivosť, ale aj plynovú masku. Ak však stratíte nervy, môžete sa stať ôsmou tohtoročnou mŕtvolou na úseku medzi Žilinou a Ružomberkom. Túto cestu odporúčame používať výhradne za pekného počasia a počas dovolenky, keď sa nikam nemusíte ponáhľať, lebo jediné, čo tu môžete počas pomalej jazdy robiť, je obdivovať krásnu prírodu.
Mesto Andreja Hlinku Ružomberok nás víta množstvom priechodov pre chodcov. Tie sú miestom tragických dopravných nehôd. Za desať mesiacov tohto roka na nich zomrelo až päť ľudí. Ďalších troch postihol ten istý osud na ceste od Dolného Kubína. Doslova mínovým poľom je priechod pre chodcov na hlavnom ťahu, ktorý spája centrum mesta so železničnou stanicou. Na diaľnici za Ružomberkom si konečne vydýchneme a opäť môžeme ísť pohodovou 130. Je na nej menej áut ako na diaľnici z Bratislavy. škoda, že cesta snov sa končí po pár desiatkach kilometrov za Važcom. Aspoň nádherné končiare Tatier a pekne upravený cintorín nemeckých vojakov pred štrbou sú zadosťučinením. Inak nič nové, iba ďalšie kolóny áut, nebezpečné koľaje od kamiónov, pri ktorých tŕpneme, že sa nám každú chvíľu zachytí podvozok a, samozrejme, časté kríže pri ceste, pripomínajúce úseky smrti.
26 mŕtvych
Prechádzajúc Svitom a Popradom ešte netušíme, že skutočná cesta smrti nás len čaká. Zhruba trojkilometrový úsek medzi obcami Hôrka a Jánovce v Popradskom okrese by vyrazil dych aj najväčším odvážlivcom. Na ceste sa striedajú kopčeky a dolinky a namiesto reklamných billboardov sú pri nej dve tabule s počtom obetí na tomto úseku. Každý zmarený ľudský život v rokoch 2000 až 2005 symbolizuje samostatný krížik. Fotíme. Pripadáme si trochu ako v Spielbergovom filme Zachráňte vojaka Ryana, kde po vylodení sa na Oklahoma Beach v Normandii vojaci počítajú kovové štítky mŕtvych kamarátov. My sme ich napočítali 26. Za päť rokov iba na troch kilometroch.
Pred Spišským štvrtkom zabáčame na Levoču k miestu tohtoročnej najtragickejšej dopravnej nehody na Slovensku. V esíčkovom zjazde za mestom Majstra Pavla sa pred obcou Spišský Hrhov smutne týči kríž s čerstvými kvetmi a vypálenými sviečkami. Pred pár mesiacmi práve na tomto mieste došlo k tragickej nehode, pri ktorej zahynuli piati ľudia. Vodič auta z Michaloviec vraj podľa polície zaspal. Navždy. V konečnej stanici našej cesty v Spišskej Novej Vsi sme radi, že sme živí a zdraví. Ako nikdy predtým.
úseky smrti
(1. 1. až 30. 9. 2006)
Bratislava a okolie 20 †
Bratislava – Malacky 8 †
Nitra a okolie 27 †
Nitra – Hlohovec 14 †
Zjazd z D1 - Považská Bystrica mesto 5 †
Žilina – Čadca 6 †
Ružomberok a okolie 8 †
Lučenec – Rožňava 22 †
Poprad – Stará Ľubovňa 8 †
Košice a okolie 18 †
Zemplín 20 †
Čas smrti: medzi štvrtou a ôsmou večer
Najviac dopravných nehôd sa podľa policajnej štatistiky stáva v piatok a v pondelok medzi poludním a štvrtou hodinou popoludní. Najviac ľudí zomiera medzi štvrtou až ôsmou večer.
V štatistikách je už dlhodobo najtragickejším mesiacom august. „Na cestách je zvýšený počet dovolenkárov a detí na bicykloch,“ vysvetľuje nelichotivý jav hovorkyňa Prezídia Policajného zboru Marta Bujňáková.
Tragických dopravných nehôd je viac na východnom ako na západnom Slovensku. Kým na západe ide podľa Plézela z prezídia zväčša o pokrivené plechy, na východe zomierajú pri dopravných nehodách ľudia. „Je to spôsobené lepšou kvalitou ciest na západe, mladším vozidlovým parkom a poistenými drahými autami, ku ktorým privolajú políciu, aj keď dôjde iba k malej nehode. Na východe sú, naopak, horšie cesty a staršie autá.“
Zvlášť kritický je v štatistike úmrtnosti Nitriansky kraj. Do októbra na jeho cestách zomrelo najviac ľudí. Z celkového počtu 397 obetí na slovenských cestách zomrelo v tomto kraji 76. „Vplyv na to má aj častý výskyt križujúcich sa rovných ciest prvej triedy, kde vodiči neskoro zistia, že na križovatke už nie sú na hlavnej ceste,“ vysvetľuje Vojtech Fajta zo Slovenskej správy ciest.
Rizikom na cestách sú aj korčuliari a chodci. Podľa hovorcov prezídia je každý piaty zrazený chodec opitý.
