Mojcasopis.sk

Karen Wilkinson-Wighamová si musí na kŕmenie a prebaľovanie syna nastaviť budík. Nepamätá si ani to, že bola tehotná.

Zákerná meningitída ju pripravila o krátkodobú pamäť. Každé ráno si preto znova a znova musí pripomenúť, že má manžela a bábätko, o ktoré sa treba starať. Zapisuje si každý detail z jeho života, aby mu raz mohla porozprávať, aké malo detstvo.

Tridsaťsedemročná Britka má so sebou neustále poznámkový blok, do ktorého si zapisuje, čo nového sa prihodilo v živote jej malého Georga. Nie je to však len mamičkovská samoľúbosť, pre Karen Wilkinson-Wighamovú sú zápisky životne dôležité. Inak by si nepamätala ani len to, kedy synčeka naposledy nakŕmila či prebalila. Vlastne by si nepamätala ani to, že vôbec nejaké dieťa má.

Už sa nepreberie
Jej nočná mora sa začala pred piatimi rokmi 25. decembra, keď sa vrátila z práce so silnou migrénou. Keď sa bolesti stupňovali, zašla na miestnu pohotovosť. Doktor jej oznámil zdrvujúcu správu – mala tuberkulóznu meningitídu,  zápal mozgových blán spôsobených baktériou TBC. Karen upadla do kómy a lekári jej dávali len malú šancu na prežitie. Rodine a snúbencovi Brianovi oznámili, že pravdepodobne zvyšok života strávi vo vegetatívnom stave, teda že už nikdy nebude pri plnom vedomí. Akoby zázrakom sa však po troch mesiacoch z kómy prebrala. Keď pozdravila mamu, ktorá sedela pri posteli, a potom aj otca, s úľavou si vydýchli. V tom momente vošiel do izby Brian (dnes 44) a Karen sa spýtala, kto to je.  „Úplne mi vyrazila dych,“ spomína teraz už jej manžel,  „mala úplne prázdny pohľad, v jej očiach som nezazrel ani štipku tej nehy a záujmu, s akými sa na mňa predtým dívala. Boli sme spolu štyri roky a ona ma zrazu nespoznávala.“ Vyšetrenia ukázali príčinu. Následkom choroby totiž Karen celkom prišla o krátkodobú pamäť. Pamätala si detstvo aj rodičov, ale spomienky na snúbenca jej celkom chýbali. No stal sa ďalší malý zázrak, keď sa doňho v nasledujúcich mesiacoch opäť zaľúbila. Keď sa trochu zotavila, tak sa zobrali a plánovali rodinu.

Nastaviť budík na plienku
To však nebolo také jednoduché. V prvom rade sa musela opätovne naučiť chodiť. Navyše jej počas kómy nepracovali ani vaječníky a lekári nevedeli predpovedať, či bude schopná otehotnieť. Prikláňali sa skôr k negatívnej možnosti. Prvé dve tehotenstvá sa skončili potratom, Karen si ich našťastie nepamätá. Keď otehotnela tretíkrát, lekár jej poradil, aby si začala písať akýsi  „mamičkovský“ denník, aby mala aspoň nejaké spomienky na synovo detstvo. Siedmeho decembra minulý rok sa manželom z Colne v Lancashire narodil malý George a od toho dňa sa Karen bez zápisníka nepohne ani na krok.  „Ten denník je pre mňa nesmierne dôležitý, pretože keď sa ma syn neskôr spýta, aké bol dieťa, nebudem mu vedieť nič povedať. Ale vďaka zápiskom si budem môcť pamäť občerstviť,“ hovorí Karen. Okrem spomienkovej funkcie je denník dôležitý aj pre každodenné praktické použitie. Karen totiž po niekoľkých minútach zabúda, čo sa stalo predtým. Bez denníka by si nepamätala, že sa o syna treba starať.  „Zaznamenávam si každé kŕmenie aj prebaľovanie a na mobile si na nasledujúce musím nastaviť budík,“ opisuje nezvyčajnú skúsenosť.

Už sa asi nerozpamätá
Napriek všetkým ťažkostiam sa so situáciou hrdinsky vyrovnáva nielen ona, ale aj okolie.  „Do choroby si pamätám v podstate všetko, no potom sú to len útržky. Napríklad z pôrodu si vôbec nepamätám synčeka, ale len tvár mojej matky, ktorá mi držala ruku, keď ma odvážali do sály na cisársky rez,“ zhľadúva útržky spomienok. Práve matka je jej veľkou oporou a pomáha jej aj starať sa o malého Georga. Obrovskou vzpruhou je pre Karen aj manžel Brian, ktorý sa o ňu dojemne stará napriek tomu, že ona permanentne zabúda, kto vlastne je. Lekári jej zatiaľ nedávajú žiadnu šancu na zlepšenie, pretože baktérie celkom zničili nervové dráhy, ktorými sa prenášajú impulzy krátkodobej pamäti. Okrem toho stále potrebuje rehabilitácie, pretože ani nohy ju ešte celkom neposlúchajú. No veľká bojovníčka už niekoľkokrát takmer zázračne zvrátila nepriaznivé predpovede.

Pre syna všetko
Karen má pred sebou ešte veľa práce a veľa energie ju stoja také banality ako sústrediť sa na domáce práce či na syna. Snaží sa trénovať pamäť, aj keď zatiaľ bez väčšieho úspechu. No nevzdáva sa.  „Samozrejme sú dni, keď sa cítim hrozne,“ vyznáva sa,  „no potom si vždy pripomeniem, aká som šťastná, že mi osud doprial také krásne a zdravé dieťa. A vtedy viem, že za to stojí akákoľvek námaha a trápenie.“