Mojcasopis.sk

Jej život sa nikdy nevymykal z normálu. Vytŕčať z radu sa nepatrilo, a tak sa tejto konvencie prijatej v dedine držala. Darilo sa jej to, kým na vlastnej koži neprežila rodinnú hrôzu ako z nevydareného filmu.

Nazvime ju pani Eva. Osudov, akým je ten jej, je menej ako šafranu, pichľavých pohľadov, negatívnych krútení hláv a zosmiešňovania viac ako dosť, preto neuvádzame pravé meno ani podobizeň.

S najmladšou dcérou Natáliou ostala sama po tom, čo jej manžel zomrel na zlyhanie srdca. Natália bola v maturitnom ročníku, no keďže po otcovej smrti bolo peňazí čoraz menej, rozhodla sa nepokračovať v štúdiu na vysokej škole, radšej sa zamestnala, a tak chcela pomôcť aj matke s neutešenou finančnou situáciou.  „Starší syn aj staršia dcéra už mali každý svoj život. Aj keď nám manžel veľmi chýbal, mali sme dostatok síl vzoprieť sa a postaviť sa znova na nohy. Natálka pracovala vo vedľajšej dedine, kde si našla aj priateľa. Mala som proti nemu výhrady, ale nechcela som sa medzi mladých zbytočne miešať. Moje zlé obavy sa potvrdili, keď dcéra nečakane otehotnela,“ začína svoje rozprávanie pani Eva, ktorá dúfala, že dcérine tehotenstvo bude prebiehať podľa  „pravidiel“, keď sa dvaja mladí ľudia vezmú a spolu s jej pomocou, samozrejme, sa o bábätko postarajú. To sa však nestalo. 

Depresie a útek z domu
Natáliin priateľ sa na úlohu otca necítil, a tak jej to aj oznámil.  „Problém zo svojich pliec striasol ako nepríjemné lupiny. Znova sme ostali osamotené. Dcéra prestala jesť, k tehotenskej nevoľnosti sa pridali migrény, nedokázala v sebe udržať žiadne jedlo a začala trpieť depresiami. Na dieťa sa netešila, vždy tvrdila, že ho nechce, no interrupciu odmietala.“ Intenzívnejšia vlna depresií a sebaobviňovania prišla po spontánnom potrate.  „Napriek tomu, že bola v nemocnici, kde sa lekári pokúšali plod udržať nažive, nepodarilo sa ho zachrániť. Natália zostala akoby vymenená. Nehovorila, keď nemusela, nenávidela každý, aj ten najmenší prejav lásky, ktorý videla okolo seba, hoci len v televízii. Rozčuľovalo ju každé milé slovo, každé objatie. Keď som jej navrhla, aby sme spolu zašli za psychológom, vynadala mi, aby som sa o ňu viac nestarala,“ pokračuje v trpkých spomienkach. Natália neznášala matkino miešanie sa do jej života, poňala ho veľmi svojsky a nešťastne – útekom z domu.  „Pozeráte sa na to, ako sa vám stráca dieťa, neviete s tým nič urobiť a zrazu sa stratí .“ Takmer pol roka nebolo po Natálii ani stopy. Nekontaktovala žiadnu rodinu, príbuzných, žiadnych priateľov. Pani Eva vôbec nevedela, kde má dcéru začať hľadať. Jej najväčší rodinný problém sa stal ústrednou témou medzi susedkami.  „Stretla som sa s mnohými reakciami. Našli sa takí, čo ma chlácholili, niektorí ľudia však boli ticho, asi vedeli, že prázdne frázy mi nepomôžu, keď neviem, či je dcéra ešte živá. Najviac ma však bolelo, keď som sa o sebe dozvedela, že som ju ja vyhnala,“ hovorí.

Nič iné len vši
Eva začala pátrať na vlastnú päsť. V spolupráci s políciou sa nakoniec dcéru podarilo nájsť, no krátky okamih šťastia z toho, že je živá, sa vyparil vo chvíli, keď Natáliu uvidela.  „Ušla do Česka a bývala na ulici. Keď sme ju našli, bola, ako celé týždne predtým, úplne zdrogovaná. Ani sa nepodobala na človeka,“ hovorí Eva so slzami v očiach. Natália sa pre svoju novú závislosť a preto, že bývala v škatuliach v starom záhradnom zrube blízko slovenských hraníc, stala atraktívnou prostitútkou. A to nielen pre bezdomovcov. Matka trpko priznáva, že jej dcéra išla s každým, kto priniesol aspoň nejaké peniaze alebo drogy.  „Celé telo mala pokryté modrinami, podliatinami, niektoré pochádzali z bitiek, no väčšina z nich boli stopy po vpichoch. Bola špinavá, na nohe mala reznú ranu, ktorá mokvala a nehojila sa,“ vymenúva. „Keď sme ju našli, nevládala sa udržať na nohách. Niekoľko dní trvalo, kým som ju vôbec odvšivavila. Mala som pocit, že jej vši lezú odvšadiaľ a že sa ich nikdy nezbavíme,“ priznáva.

Má vraj rakovinu
Ak máte pocit, že to, čo Eva a Natália prežívali, je veľa aj na koňa, najväčšia rana ešte len mala prísť. Tá sa skrývala za troma písmenami – HIV.  „Poviete si, nič výnimočné vzhľadom na to, akým spôsobom žila predtým, ako sme ju našli. Horšie to však už asi nemôže byť,“  vysvetľuje Eva.  „S tým, že je HIV pozitívna, sa asi nikdy nezmierim. Boli dni, keď som obviňovala seba, potom ju.“ Pre pani Evu začala nová kapitola života, dlho zháňala informácie, čo HIV je a čo sa s takto chorým človekom vôbec dá robiť.  „Je to téma, na ktorú sa bežne nepýtate, pretože keď vypustíte z úst HIV pozitívny, všetci ustúpia o päť krokov vzad. Nevedela som, či a ako sa vôbec dcéry môžem dotýkať, či mi nehrozí nič pri manipulácii s ňou, či ju môžem pobozkať, utrieť jej slzy,“ spomína pani Eva. Takmer nikto nevie, že dcéra je HIV pozitívna.  „Len  najbližšia rodina pozná pravdu. Ostatné okolie je presvedčené, že dcéra má rakovinu. Viete, je to pre všetkých ľahšie. Rakovina je ľudská choroba, ktorá budí súcit, HIV je nemorálna, a ľudia bojujúci s vírusom sú odkázaní na pohŕdanie,“ dodáva. Natália je dnes pripútaná na lôžko a mama sa o ňu stará najlepšie, ako vie. Komunikuje len s najbližšími a ľutuje, čo sa stalo, pretože vie, že nepokazila život len sebe.