Mojcasopis.sk

Stano Dančiak prišiel pred troma rokmi o zrak. S takýmto tragickým životným obratom nie je ľahké sa vyrovnať, no herec nestráca nádej a verí, že príde deň, keď znova uvidí.

Herec, ktorého majú diváci vrytého do pamäti ako excelentného komika, prežíva v posledných rokoch doslova peklo.

Cukrovka ho pripravila o zrak a on má pocit, že naša spoločnosť nie je pripravená vyrovnať sa s jeho hendikepom. Často sa stretáva s tým, že sa ocitá v rôznych projektoch len naoko a tvorcovia potom nevedia, čo s ním. V seriáli Ordinácia v ružovej záhrade Stanovi Dančiakovi dokonca vystrojili pohreb bez toho, aby mu o tom dali vedieť. Napriek prekážkam neodišiel z pracovného kolotoča, v repertoári SND má tri predstavenia a skúša štvrté, nevyhýba sa dabingu a rôznym charitatívnym projektom. Možno aj preto, že na verejnosti zo seba nerobí martýra, si mnoho ľudí neuvedomuje, že jeho problémy so zrakom sú natoľko vážne, že je odkázaný na pomoc iných. Momentálne žije v období, keď má menej práce a veľa povinností, ktoré väčšinou súvisia s dobročinnosťou.  „Táto spoločnosť veľmi rýchlo nastúpila trend, keď síce zdanlivo vyhľadáva charitatívne projekty, ale je to len chvíľkové a nie úprimné. Nie všetci ľudia, ktorí sa na nich zúčastňujú, majú pocit, že treba dávať. Je to nevyvážené, tak ako všetko v našej spoločnosti,“ konštatuje, a predsa len nachádza jeden, na ktorom rád spolupracoval. Ide o aktivitu Sisy Michalidesovej, ktorá nesie názov Veľkí herci malým deťom a je určená na pomoc detským onkologickým pacientom.  „Siska to robí veľmi poctivo a z jej prístupu to cítiť. A to som sa až po nahrávaní dozvedel, že bojovala s rakovinou. Je to jeden z mála projektov, pri ktorom je snaha pomôcť neodškriepiteľná.“

Už ho pochovali
Dančiak teraz viac ako kedykoľvek predtým pociťuje pokrytectvo a vychádza z vlastnej skúsenosti.  „Keď som stratil zrak, vynorilo sa v mojej blízkosti obrovské množstvo ‚sympatizantov‘ a  ‚vnímavých‘ ľudí, ktorí mi ponúkli spoluprácu. Zrazu som však zistil, že ide len o moje meno, pričom v skutočnosti ide o to niekde ma pichnúť, aby som nezavadzal,“ hovorí herec so smútkom v hlase. Je mu ľúto, že pomoc z rôznych strán je založená len na falošnom súcite. „Akoby si všetci vraveli:  Preboha, veď my by sme ho mohli ešte kamsi uložiť. Tak ma niekde strčia, ale bez zmysluplnej organizačnej alebo dramaturgickej váhy, a potom nevedia, čo so mnou.“ Naráža konkrétne na spoluprácu s televíziou Markíza, kde účinkoval v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade, a pokračuje:  „Predstavte si, že som sa dozvedel, že ma v seriáli pochovali, až tri týždne po tom, ako sa to udialo, aj to iba preto, že mi to náhodou Ady Hajdu povedal na ulici. Nezabudnem, ako mi oznámil, že som mal pohreb v Pezinku na cintoríne, chvíľu som bol v pomykove a rozmýšľal som, či si tam nemám ísť zaniesť nejakú kvetinku. Až neskôr som pochopil, že ma odstavili bez toho, aby mi to vôbec oznámili. Stretol som Božidaru Turzonovovú, ktorá mi v seriáli hrala manželku, a tá mi takisto spomenula, že jej nikto neoznámil, že naše postavy neprežili autonehodu. Nestojíme im ani za to, aby nám aspoň poďakovali alebo slušne oznámili, že je koniec, a to je drzé,“ nedáva si servítku pred ústa Dančiak. „Viem, že režisér aj dramaturgička veľmi chceli, aby som tam hral, aspoň mi to tvrdili, ale to nestačí, keď tam moja postava nemá zmysel. Scenáristi totiž vyskúšali v štyroch dieloch všetky moje možnosti, a keď si vystrieľali nápady typu – narážam do predmetov, zhadzujem veci, tu a tam niečo poviem, ale nikto tam nie je, zrazu nevedeli, čo ďalej, a zistili, že tá postava sa stráca. To však nie je moja vina, že scenáristi nemajú nápady. Už od začiatku, keď mi manželka prečítala scenár, som vedel, že moja rola nemá žiadny pevný základ, napriek tomu som odchod zo seriálu neinicioval ja. Ešte si pamätám, ako som pani dramaturgičke Kákošovej sám navrhoval, že v tom nemusím hrať, nech pokojne zinscenujú autonehodu, a tak sa to aj uplatnilo. Jednoducho sú strašne chudobní na nejaký nápad a ja som slepý, takže mám smolu, všetci sa zrejme radšej dohodnú za mojím chrbtom,“ myslí si herec, ktorý bol ešte pred troma rokmi, keď ho čakala operácia obidvoch očí, presvedčený, že bude vidieť. Obdobná situácia sa mu prihodila aj v relácii Sedem s r. o., kde sa už takisto neobjavuje:  „Ani tu mi nepovedali, že už so mnou ďalej nepočítajú. Eňa Vacvalová sa tvárila ako moja dobrá kamarátka, ale v momente, ako sa vymenili dramaturgovia, spravila môjmu účinkovaniu rázny koniec. Volil som totiž zlú taktiku a Eni som neustále vyčítal, že nie je jedna z nás, že je moderátorka a má sa toho aj držať, aby sme si neskákali do reči. Jednoducho som mal pocit, že má dodržať čistotu relácie. Nepodarilo sa a nakoniec je z toho Osem s r. o.,“  vysvetľuje svoj odchod od glosátorov Dančiak. 

Ako prišiel o zrak
Hercove problémy podľa lekára profesora Milana Izáka, ktorý ho operoval ako prvý, vznikli najmä preto, že prišiel k nemu so zanedbanými prejavmi cukrovky na oku a keby bol svoj problém riešil skôr, mohlo to všetko dopadnúť oveľa lepšie. To priznal aj samotný herec, no myslí si, že lekári v Banskej Bystrici neurobili všetko pre to, aby mu pomohli.  „Cukrovka sa predsa nejako vyvíjala a ja som k lekárom chodil, tak ma zaráža, že si nič nevšimli skôr. Tak ďaleko však v úvahách ísť nechcem, pretože by lekári museli vrátiť svoj diplom. Ďalšia vec je, že ma operovali v absolútnej narkóze a zabudli mi aplikovať do oka silikónový olej, ktorý by mi možno oko zachránil. Dokonca si myslím, že ma profesor Izák neoperoval. Na vizite som začul, že to boli jeho kolegovia, a tí jednoducho zabudli.“  Herec si navyše myslí, že dôvodom lekárskej neopatrnosti bolo, že nikoho nepodplatil.  „Je to tak, keď nezaplatíte, ste odpísaní.“
Keď sa mu radikálne zmenil život, rozhodol sa definitívne skoncovať s fajčením a je presvedčený, že to bude navždy.  „Moja diagnóza je diabetes, čo je hlavná príčina môjho dnešného stavu, ale do istej miery je to aj cievna záležitosť, preto som prestal fajčiť.“  Podľa lekárov nie je veľká šanca, že by sa Dančiakov stav mohol dať znova do poriadku, ale on je optimista.  „Verím tomu, pretože sú obdobia, keď trošku vidím, síce iba tiene, svetlo a tmu, ale vidím. Potom sú však aj také, keď nevidím vôbec nič.“

Však tu to máš!
Umelec momentálne dohráva v SND inscenácie, do ktorých ho režiséri obsadili ešte predtým, než prestal vidieť – účinkuje v Čerticiach a vo Večere Trojkráľovom. Pribudol mu Hamlet a najnovšie skúša s mladým režisérom Martinom Čičvákom Matku Guráž.  „Mám obavy, nie je totiž ľahké pracovať s človekom, ktorý nevidí. Aj moja manželka mi často povie:  Však tu to máš! A vo mne to vyvolá pobavenie, pretože neviem, kde mám hľadať. Tým chcem povedať, že sťažujem proces vzniku inscenácií a seriálov, a to si niektorí tvorcovia najskôr neuvedomia. V divadle si ma nechajú v angažmáne aj ďalej, to sa nebojím, budem dostávať peniaze, budem hrať, ale to je pre mňa strašne málo. Potrebujem človeka, ktorý bude v divadle, keď tam prídem, a bude sa o mňa starať. Moja manželka ma pred divadlo dovezie, posadí ma do divadelnej kaviarničky, ale potom odíde a ja som stratený. Ešteže tam mám ochotnú pani garderobierku, ktorá po mňa príde, zoberie ma do šatne, oblečie do kostýmu, dokonca ma zavedie aj do zákulisia, pretože už presne vie, kedy mám výstup, a potom ma odprevadí späť do šatne.“  Dančiak nechce zaťažovať vedenie divadla svojimi špeciálnymi požiadavkami, no uvedomuje si, že nemať zrak je obrovská prekážka a tolerancia ľudí v dnešnej dobe nie je podľa neho na to prispôsobená.  „Napríklad sedím si v bufete a príde ku mne kolega, ktorý už z diaľky na mňa kričí, a ja musím podľa hlasu rozoznať, kto to asi je. Keď prehodíme pár slov, odíde, a ja sa môžem iba domnievať, s kým som sa rozprával,“ hovorí herec o neistote, v ktorej sa ako nevidiaci ocitol.  „Nemám možnosť overiť si ani pozrieť sa, kde a s kým sa nachádzam, ale verím, že sa ešte stane zázrak a budem vidieť. Potom som zvedavý, ako sa budem rozprávať s tými ľuďmi, ktorí nado mnou stiahli roletu,“ zamýšľa sa komik.  „Tu sa totiž nepestuje súcit, ohľaduplnosť, nepomáha sa druhým a mám pocit, že je to ľuďom v mojom okolí na míle vzdialené.“

Neodmietne žiadnu prácu
Dančiak bojuje s hendikepom prácou a okrem toho, že hrá v divadle a účinkuje v televízii, neodmieta ani rozhlas či dabing, čo je vzhľadom na jeho zdravotný stav obdivuhodný výkon. Pred pár mesiacmi ho oslovil operný režisér Smolík, aby mu nahral hlas biblickej postavy, a potreboval to mať do týždňa hotové.  „Nakoniec sme osem dielov nahrali za dve hodiny. Našli sme si systém, vždy mi povedali tri-štyri vety, ja som sa ich naučil a vzápätí sme išli ostrú.“  Keď ho volajú do dabingu, vždy povie áno:  „Iba nezabudnem pripomenúť, že nevidím, preto vymysleli nový systém realizácie. Funguje to tak, že réžia dáva hercovi pokyny, kedy má začať hovoriť, a ostatné zariadi technika, ktorá je schopná napasovať dabovanému hercovi hlas priamo do úst.  „Nedávno som nahral sedemdesiatslučkovú postavu, kde som hovoril za jedno zviera. Zopár kolegov mi blahoželalo a bolo by to ešte lepšie, keby som vedel, či to myslia úprimne. Lenže ja som so zrakom stratil aj schopnosť odčítať z tváre a z očí toho druhého skutočné úmysly. Až teraz, keď pozorujem samého seba v situácii, keď nevidím, zisťujem, aké sú oči pre človeka úžasne dôležité a že prichádzam o strašne veľa vecí.“

K manželke má bližšie
Herec nevidí svoje vyhliadky úplne čierne a nachádza aj pozitíva:  „Viac som spoznal manželku, lebo mi je takmer stále nablízku, všade ma vozí a viem, že jej môžem dôverovať. Je pre mňa nesmierne dôležitá. Keď som ešte videl, nikdy si so mnou nechcela sadnúť do auta, a teraz sa to musela naučiť. Zariaďuje všetko potrebné, vybavuje úrady, banky, obchody, domácnosť, nie je toho na ňu málo,“  hovorí s úctou o svojej žene, s ktorou žije už tridsať rokov.  „Spoznali sme sa v lietadle, pracovala ako letuška a ja som ako vojak umeleckého súboru letel na skúšku kostýmov do Prahy. Mal som hrubú plsťovú uniformu, ktorá vedela vysať aj pollitrový pohár piva,“ smeje sa.  „Pred štartom sa spýtala, či sú v lietadle nejaké matky s deťmi, na čo som sa duchaprítomne ozval hlasom päťročného chlapca: Áno, tu sme! Presne vtedy som si povedal, že jej ten život ešte osladím. A tak sa aj stalo, teraz sa musí o mňa starať, ale viem, že to robí s láskou, a niekedy je aj zábava.“

STANOVO VIANOČNÉ PRIANIE
„U nás doma bola na Vianoce vždy vynikajúca atmosféra, každý mal rozdelené úlohy a ja som veľmi rád varil. Nie že by som bol nejaký úžasný kuchár, ale na Vianoce som manželke vždy pomohol. Zatiaľ čo ona ešte nakupovala posledné veci, ktoré nám chýbali, ja som varil kapustnicu a pripravoval kapra,“ spomína herec a nezabudne pripomenúť, že jeho manželka je schopná jesť kapra aj týždeň po Vianociach.  „Najradšej má, keď si pod stromčekom nájde knižky, ktoré počas sviatkov číta, a kým všetko nedočíta, musí mať v jednej miske vypražené podkovičky, z ktorých si po troškách odždipkáva. Vždy bolo veľmi milé pozorovať, ako si spokojne papká svojho kapríka.“ Je úplne zrejmé, čo si pod stromček želá človek, ktorý nevidí: „Predsa nové oči. Tie však ťažko niekto nájde doma. Predstavujem si to tak, že ku mne záhadne pristúpi človek, ktorý potajomky vytiahne z vrecka nové oči a povie: Prosím ťa, neobzeraj sa, tu máš nové oči. Ja si ich nasadím a zakričím: Ja vidím!“