Mojcasopis.sk

Umelec je človek, ktorý sa vie svojím dielom dotknúť srdca iných. Jeho dielo je o to silnejšie, ak má sám srdce zranené. Majster Alojz Machaj vyrezáva do dreva bolesť zo strát i lásku k životu.

Ako žiačik odkresľoval z učebnice portrét svojho oravského spolurodáka Hviezdoslava. To bola jeho prvá výtvarná škola. Keď baťka Paľka kreslil vari po desiaty raz, povedal mu otec: „Nechaj to tak, Lojzko, krajší už nebude!“
 
Na Orave, kde sa majster Machaj 13. augusta 1943 narodil, nejestvovala možnosť študovať výtvarné umenie, ak sa človek nenarodil ako boháč, takže Lojzo bol skutočným samoukom. Rodná dedina Ústie nad Priehradou padla za obeť výstavbe Oravskej priehrady a Alojz Machaj prežil detstvo na Žitnom ostrove. Dnes žije striedavo v Bratislave a na Záhorí. Kraj vysokých borovíc, jazier a voňavého dreva mu prirástol k srdcu. V ňom je aj manželka Jojka, ktorá mu porodila syna Martina (35), dnes významného slovenského fotografa. Príslovie o padajúcom jablku sa tu naplnilo.
 
Vdýchnuť soche život
Práca s drevom patrí k životu vidieckeho človeka ako lyžica k tanieru. Prvé dekoračné prvky vyrezal Lojzo na dvere rodičovského domu na Orave. Najbližšie jeho záujmom bola drevárska priemyslovka v Spišskej Novej Vsi. Prešiel rozličnými zamestnaniami, po roku 1989 sa stal živnostníkom. Drevo preňho nie je len materiál na umelecké diela. Založil si firmu Ecowood, ktorá sa špecializovala na drevené preliezačky a hojdačky pre deti.  „Na-učil som sa milovať všetko, na čom spočinie môj pohľad,“  je jeho krédom. A na reliéfoch, plastikách a drevených sochách v nadživotnej veľkosti to skutočne cítite. Vystavuje doma i v susedných štátoch, má veľa zákaziek, lebo vie z kusa klátu vyslobodiť sochu, vdýchnuť  jej  život a dať  jej  ľudskú tvár.

V dome majstra v Plaveckom Štvrtku panuje tvorivý neporiadok , voňajú drevené hobliny, puká oheň v kozubových kachliach. Drevená vyrezávaná stolička, stolík, ornamentálny rám na obrázok s fotografiou krásnej plavovlás-ky, maličké koníky a kravičky, trojkrídlový kolorovaný betlehem, bucľatý anjelik hrajúci na husličkách, Madona s dieťaťom, venovaná milovanej manželke na päťdesiatku, vyhladená a stmavnutá častými dotykmi a pohladeniami...  V Prostějove na námestí nájdete Machajov viacdielny drevený betlehem, v deviatich dedinách na Záhorí sú jeho drevené plastiky, v záhrade pod plachtami odpočíva Posledná večera Pána, kolektívne dielo, ktoré si autor mimoriadne váži, no zatiaľ preň nenašiel miesto na vystavenie. Rezbárove diela vlastní Mestské múzeum v Bratislave i Slovenské národné múzeum.Na tohtoročných Remeselníckych dňoch v Radave vytvoril sochu Kollára, ktorú hneď po podujatí niekto ukradol! Nuž, nekvalitné veci sa nekradnú...

Vizionár a fantasta
Ak má umelec úspech, ťaží z neho pre seba. Lojzo Machaj je však iný. Jeho duša je vystrúhaná z mäkkého lipového dreva. Má rád ľudí a rád sa delí. Mnohí súpútnickí rezbári ho v minulosti považovali za vizionára a fantastu, keď hovoril o založení Záhradnej galérie, o sympóziách pre neprofesionálnych umelcov, o škole rezbárstva pre deti. To všetko uskutočňuje v krásnej záhrade s japonskými bonsajmi v Plaveckom Štvrtku, ktorú od ulice oddeľuje drevený plot s veľkými oknami.  V záhrade i v interiéri domu sú vystavené pozoruhodné diela študentov výtvarného umenia. Tým všetkým je Alojz Machaj mecenášom a propagátorom. Finančne podporuje hendikepovaných výtvarníkov, vo svojej záhrade pre nich plánuje tvorivú dielňu. V týchto dňoch strážia machajovskú záhradu napoleonskí vojaci z topoľového dreva, skupinka sôch, ktorá pripomína podpísanie Bratislavského mieru po bitke pri Slavkove v roku 1805. Ich uniformy a medaily, ich klobúky a kabáty, ba i stôl, pri ktorom porazení panovníci podpisujú mier, sú vernými replikami originálov. Majster Machaj skromne poznamenáva, že je to kolektívne dielo, na ktorom sa okrem slovenských rezbárov podpísali napríklad aj tri sestry Rejmanové z Česka.

Dnes pracuje súčasne na viacerých dielach. Denne robí šesť až osem hodín, niekedy i dlhšie, lebo, ako hovorí, najlepšou inšpiráciou je termín odovzdania. Dokončuje reliéf Panny Márie, dumá nad jednotlivými obrazmi Krížovej cesty.  „Keď sa mi darí, robím na obraze, kde anjel zvestuje ženám zmŕtvychvstanie Ježiša. Keď som nahnevaný, pracujem na Judášovi, ktorý sa ide obesiť. Keď som smutný, vraciam sa k Ukrižovaniu...“  Tohto roku sa Alojzovi Machajovi nepodarilo zorganizovať tradičné rezbárske sympózium. Staral sa o svoju ťažko chorú manželku. Pár dní pred Lojzovými 65. narodeninami v auguste navždy odišla. Stratil časť svojho života, no nie lásku k nemu. Na vdýchnutie duše totiž čakajú ďalšie budúce diela ukryté v dreve.