Mojcasopis.sk

Prišla z krajiny, kde ženy nosia závoj a dlhé šaty a ich údelom sú deti a domácnosť. Ona však chcela žiť inak. Krehká, no energická Sahraa Karimi (26) je úspešnou slovenskou filmovou režisérkou.

Pochádza z veľmi bohatej rodiny, no ako dieťa vojny vie, že peniaze nie sú podmienkou ľudského šťastia. Dnes je Slovenkou, hoci naša krajina ju neprijala práve priateľsky.

Čiernovlasá a zelenooká Sahraa Karimi bola najmladším dieťaťom vo finančne zabezpečenej rodine, jednej z najbohatších v Afganistane. Jej detstvo by bolo bez jediného mráčika, Sahraa sa však narodila v roku 1982, je teda dieťaťom vojny, ako o sebe hovorí. Keď mala štrnásť rokov, navrhol jej otec, aby šla študovať do Iránu, kde bola v tom čase pokojnejšia atmosféra. Dokončila tam strednú školu a začala študovať architektúru. No pomery pre ženy v Iráne sa jej zdali ešte diskriminujúcejšie ako vo vlasti.  „V Afganistane si žena, ak chce, môže obliecť trošku kratšie šaty ako po členky,“ hovorí pôvabnou slovenčinou. „V Iráne to nie je možné. A čo by som tam robila? Skončila by som školu, navrhla jeden, dva domy, potom by som sa vydala, porodila pár detí...“ Jej ušľachtilú tvár si všimli filmári a stala sa prvým afganským dievčaťom, ktoré hralo v iránskom filme. V umeleckej brandži získala iný pohľad na život, no ako žena v moslimskom svete nemala veľké šance presadiť sa.

S kufrom a túžbou
Pre mnohých Afgancov je zasľúbenou krajinou v Európe Nemecko. Aj Sahraa rozmýšľala, že sa tam vyberie, ale vycestovanie bez víz a rozličných povolení bolo takmer nemožné. V roku 2001, keď bola vojna v Afganistane ešte stále témou európskych debát, ju pozvali na bratislavský filmový festival a Sahraa pochopila, že to je príležitosť, ako sa oslobodiť od spoločenských dogiem, ktoré ju v Iráne zväzujú. Doma v Afganistane bývali vedľa československého veľvyslanectva. Naše vtedajšie autobusy, poézia a hrozne ťažko vysloviteľné slovo Československo, označujúce dnes už neexistujúcu krajinu, bolo všetko, čo o našej krajine vedela. Prišla s jedným kufrom a túžbou niečo dosiahnuť.
„My Afganci si myslíme, že všetci Európania sú veľmi chladní. Tu som sa presvedčila, že to tak nie je. Asi som mala šťastie na ľudí,“ uvažuje Sahraa. Po príchode do Bratislavy sa jej ujala kamarátka Kajka.  „Spýtala sa, kde budem bývať, povedala som, že neviem, a ona mi navrhla, aby som zatiaľ šla k nim. Takú srdečnosť a pohostinnosť som naozaj nečakala.“ Kajka pre ňu vybavila ubytovanie a dodnes sú najlepšími priateľkami, no Sahraa sa na Slovensku stretla aj s negatívnym prijatím. Emigračný systém jej veľa neponúkol, aj na občianstvo čakala veľmi dlho.  „Na úrade práce mi neposkytli pomoc, na ktorú som ako študentka, nepracujúca a bez rodiny určite mala nárok. Žiadosť mi zamietli a úradníčka mi povedala, že keď žijem s bohatým pánom Párnickým, má sa o mňa postarať on! No on nie je bohatý a ja ani nechcem, aby sa o mňa staral. Od pätnástich rokov som samostatná, aj tu sa dokážem uživiť. Vezmem akúkoľvek brigádnickú prácu, pracujem pre zahraničné mimovládne organizácie, pre nadáciu Človek v ohrození, fotografujem a píšem pre istý iránsky týždenník. Moja rodina bola veľmi bohatá, no peniaze nám šťastie nezaručili. Otca vo vojne zavraždili...“

Zbláznila sa?
Sahraa miluje Slovensko. Jej rodina nie je nadšená tým, že dcéra tu študuje réžiu a nakrúca filmy. Ona sama občas ešte prežíva mierne šoky, keď sa stretne s našou „inou“ kultúrou. Keď nedávno na plavárni zistila, že bazén je spoločný pre ženy i mužov, strašne sa hanbila. Navyše mala na sebe plavky zo šesťdesiatych rokov, ktoré jej darovala mama, a Sahraa si myslela, že sa jej v bazéne budú všetci vysmievať. No nikto si ju ani nevšimol...
Jej matka by prijala, keby bola Sahraa lekárkou, právničkou či inžinierkou, ale filmárkou? Živiť sa vlastným talentom? Čo sa zbláznila? Do očí ju za jej výsledky nikto z rodiny neocení, no brat, žijúci v Iráne, sa rád pochváli, že jeho sestra je filmová režisérka. Sahraa vždy prijímala veľké životné rozhodnutia sama a ani dnes nikomu nedovolí, aby jej diktoval, čo má robiť. V Bratislave má istú známu vo veku svojej mamy, ktorá jej vymyslela slovenskú podobu mena Sahraa  „Saharka“. Podporuje ju v jej túžbe dosiahnuť viac a Sahraa v nej má druhú mamu.
Útla dievčina žije s režisérom Stanislavom Párnickým, o generáciu starším. Je to pre ňu veľmi vzácny človek. Bulvárne noviny sa pokúšali urobiť z toho senzáciu, no Sahraa vie, čím ju tento vzťah obohacuje. Vďaka partnerovi sa zoznámila s ľuďmi z kultúrnej sféry a rozhovor s nimi jej dá viac ako akékoľvek materiálne hodnoty. Vzdelávanie a tvorba sú pre ňu méty, ku ktorým kráča a je šťastná. Neplánuje deti. Dieťaťu treba dať všetku lásku, akej je človek schopný. Kúskovať svoj čas a city medzi tvorbu a rodinu sa Sahre  zdá kruté a kompromisy robiť nechce.  „Všetko, čo som doteraz získala, som si vydobyla sama,“ hovorí.  „Doma v Kábule mám priateľov, ktorí žijú v nepomerne výhodnejších podmienkach, ale uspokojili sa s priemerom. Veľa toho nedosiahli. Ja sa chcem ďalej vzdelávať, cestovať a tvoriť. Tak sa má o svoju osobnosť starať každá žena. Mejkap a šaty nie sú dôležité... Byť dobrou filmárkou je pre mňa tvrdá práca na sebe a zároveň láska k sebe ako k žene. ktorá sa nechce porovnávať s mužmi. Pred týždňom som dostrihala a práve uvádzam do kín svoj prvý dlhometrážny film Afganské ženy za volantom.“