Jakub Trška je veľký bojovník a nadšenec športu. Na bicykli či vo futbalovej bráne prekonáva mnohých svojich vrstovníkov napriek tomu, že ho zákerná choroba pripravila o nohu.
Osud a rodinná anamnéza sa s ním nepekne zahrali. Keď mal jeden rok, očný nádor mu nenávratne zasiahol jedno oko.
Jeho brat Tomáš bol len týždňové bábätko, keď mu zrak poškodila rovnaká diagnóza. Na Kuba sa však najväčšia pohroma ešte len chystala. O desať rokov sa choroba prihlásila znova, no udrela tam, kde ju nikto nečakal. Jedného dňa prišiel domov s opuchnutým kolenom, čo uňho, keďže sa stále naháňal za futbalovou loptou, nebolo nič výnimočné. Keď však koleno neodpúchalo, vybrali sa k lekárovi. A tam už to šlo rýchlo. Röntgen ukázal fľaky na kosti, z ktorých sa vykľul nádor. Keď niekoľkotýždňová liečba nezaberala, lekári dali Kubovi, otcovi a jeho mame na výber - buď noha, alebo život. Pani Andrei Trškovej sa zdalo, že sa opäť ocitla vo veľmi zlom sne. Syna zobrali domov, vystrojili mu predčasné dvanáste narodeniny, a keď odišli všetci známi a kamaráti, sadli si k nemu na posteľ a povedali mu krutú pravdu. "Všetci sme plakali, no Kubo povedal, že si vyberá radšej život," spomína na ťažké chvíle. Po amputácii nasledovala jedenásťmesačná liečba s chemoterapiou a zvykanie si na celkom iný život.
Na bicykli aj v daždi
"Kubo bol najnešťastnejší z toho, že nebude môcť ďalej športovať, dovtedy totiž boli preňho futbal, hokej či tenis niečo ako kyslík," hovorí pani Andrea. Vzápätí syna upokojovala, že bez pohybu nemusí zostať. A skutočne, práve šport sa stal hnacím motorom Kubovho návratu do každodenného života. "V nemocnici mali z neho poriadnu šou. Keď som ho videla, ako je zavesený na barlách, vedľa seba ešte stojan s liečbou a zdravou nohou kope do lopty, tak som nechcela veriť," usmieva sa. Kubo sa naučil fungovať bez nohy, trochu neskôr privykol aj na protézu, s ktorou teraz stvára veci, o akých sa niektorým zdravým len sníva. Naučil sa jazdiť na bicykli a zvláda aj milovaný futbal. "Na bicykli ťahá tak, že za ním nestíham. Keď sme chodili na rehabilitácie, nechcel chodiť autobusom, len na bicykli, aj keď pršalo alebo bolo škaredo. Musela som s ním vždy šliapať štyri kilometre, tam si hodinu odcvičil a zase štyri kilometre domov." Kubo je nadšencom aj iných športov. Skúšal i hokej na špeciálne upravených sánkach. "Klub v Kežmarku, kde hrával, však skončil pre nedostatok peňazí," vraví zarmútená mama, ktorá by synovi splnila čokoľvek, len aby bol šťastný.
V kolíske futbalu
Podarilo sa jej to, keď synovi v relácii Modré z neba vysnívala návštevu futbalového zápasu v anglickom Liverpoole, kde hrá aj Slovák Martin Škrteľ. "Bolo to skvelé," hovorí Kubo a pri spomienke na zážitok sa mu rozžiaria oči. "Prvý deň sme boli na zápase, na druhý deň som si mohol zachytať v bráne priamo na štadióne." Martin Škrteľ mu okrem dresu rovno po zápase venoval aj kusisko svojho času, keď dokonca vymeškal tréning, aby mohol Kuba a jeho najlepšiu kamarátku Dominiku, ktorá mu robila v Anglicku spoločnosť, sprevádzať po meste. Športové vlohy po dedkoch, ktorí tiež súťažne hrávali futbal, by rád rozvíjal ďalej. Aj preto si podal prihlášku na strednú odbornú školu na Mokrohájskej ulici v Bratislave, ktorá zastrešuje štúdium pre telesne postihnutých žiakov a ponúka aj bohaté možnosti športového vyžitia. "Kubo tam chcel dokončiť už deviaty ročník, no, žiaľ, mali plno," hovorí pani Tršková a dúfa, že synovi sa podarí spraviť skúšky. Raz by ho totiž rada videla na paralympiáde, o ktorej Kubo sníva, a v hlavnom meste sú podmienky na naplnenie tejto túžby o poznanie lepšie ako v Hornom Srní pri Trenčíne, kde Trškovci bývajú.
Keď si dokáže umyť zuby...
Okrem Kubovho odhodlania všetko bude závisieť aj od peňazí, ktorých nie je dosť. "Zobrali mi teraz opatrovateľské, vraj keď sa dokáže sám najesť a umyť si zuby, tak nepotrebuje, aby ho opatrovali," ťažká si pani Andrea, ktorá nemá s posudkovými lekármi najlepšie skúsenosti. "Jedna pani doktorka napriek predloženej zdravotnej dokumentácii neverila, že Kubo má protézu, tak sa nahla ponad stôl a ohmatávala mu nohu. Bolo to veľmi ponižujúce pre nás oboch, akoby som si vymyslela, že mi syn prišiel o nohu a takmer rok bol na chemoterapii." Ako vraví, rada by si našla prácu, no len čo niekde zistia, že má onkologicky choré dieťa, nemá šancu. Za to, že prežívajú, vďačí Dobrým anjelom, ktorí rodine mesačne prispievajú. "Jedného z nich Tomáša poznáme už dva roky. S Kubom sú kamaráti, píšu si maily, a keď sme v Bratislave, ak len trochu môže, príde nás pozrieť," hovorí vďačne. A neželá si nič iné, len aby obe deti, s ktorými je sama doma, boli zdravé a spokojné. "Kubo sa zatiaľ, musím si poklopať, zdravotne drží, no táto choroba je naozaj nevyspytateľná. Každý mesiac chodíme na kontrolu a ja už týždeň predtým poriadne nespím a všeličo mi chodí po rozume," uzatvára Andrea Tršková, ktorá má doma bojovníka. Veď má byť po kom.
KTO SÚ DOBRÍ ANJELI
Humanitárny systém občianskej finančnej pomoci Dobrý anjel pomáha pravidelnými mesačnými príspevkami rodinám s deťmi, kde má niektorý rodinný príslušník rakovinu alebo dieťa trpí na inú závažnú chorobu, ako napríklad mozgovú obrnu, cystickú fibrózu alebo chronické zlyhanie obličiek. Darcovia prispievajú mesačne ľubovoľnou sumou, vďaka čomu systém Dobrý anjel rozdeľuje momentálne každý mesiac medzi rodiny chorých s deťmi vyše 5 miliónov korún (165 969,59 €). Každá z rodín dostáva okolo 4 500 korún (149,37 €) mesačne, čo jej pomáha aspoň trochu preklenúť ťažkú finančnú situáciu, v ktorej sa nezriedka po vypuknutí zákernej choroby ocitne. Darca presne vie, komu pomáha, a systém garantuje, že všetky darované peniaze dostane rodina do poslednej koruny.
