Ako štrnásťročná zhltla Zuzana knihu Irvinga Stona Smäd po živote o Vincentovi van Goghovi a o jej osude bolo rozhodnuté. Chcela študovať dejiny umenia a vidieť diela velikánov na vlastné oči. Bola to však dlhá cesta...
Narodila sa v socialistickej Bratislave, kde sa sny o origináloch majstrov dali veľmi ťažko uskutočniť, navyše v kultúrne a duchovne založenej rodine, teda s absolútne nevhodným kádrovým profilom.
Rodičia Bojnanskí chceli, aby ich deti videli niečo viac, než čo bolo schválené v našej vlasti. A tak sa rodina s pár dolárikmi vydala v starej embéčke do múzeí a galérií západnej Európy. Putovali cez Rakúsko, Švajčiarsko, Taliansko, Nemecko, v Benátkach navštívili chrám San Marco, na múzeum im už peniaze nezostali. V Zuzane vtedy dozrelo rozhodnutie, že raz bude mať dosť peňazí na všetky múzeá.
Jazyk diplomatov
Otec jej dal na výber: francúzštinu, jazyk diplomatov, alebo angličtinu, ktorou bude čoskoro hovoriť celý svet. Vybrala si francúzštinu. Prijali ju do tanečného súboru Bralen, pre kozmetickú firmu L' Oréal robila prekladateľku. Tieto skúsenosti predurčili jej osud. Pre kádrový posudok sa prihlásila na ekonómiu, lebo rodičia jej sľúbili, že ju po roku prehlásia na štúdium dejín umenia. No nestalo sa tak. A Zuzana sa rozhodla: teraz alebo nikdy. V tom roku konečne dostala devízový prísľub do Francúzska. S malým batôžkom odcestovala k sesternici do Prahy, napísala listy rodine, ktoré mala sesternica poslať až na druhý deň. Vtedy už Zuzana šla v ústrety neznámej krajine, ľuďom, životu...
Vo svetle reflektorov
Prvé týždne vo Francúzsku vďaka adresám, ktoré si niesla z vlasti, nespávala pod mostom, no dýchalo sa jej ťažko. Bola sama v cudzom svete. Vyhľadala však ľudí z firmy L' Oréal, ktorých spoznala ešte doma, a vďaka nim sa stala modelkou, hoci vtedy leteli plavé švédske typy. Predvádzala na mólach v Monaku, v Dubaji, v Las Vegas. Mnohé manekýnky si pomáhali, aby stratili chuť do jedla, ale nestratili pritom energiu. Ona sama podporné prostriedky odmietala. Dostala sa k špičkovej umelkyni Christine Pears, spoznala vysoké tanečnice "hore bez" zo šantánu Lido i drobné dievčatá z baru Crazy Horse, vyberané podľa nízkeho stropu podniku. Počúvala ich životné príbehy a videla, čo sa skrýva za slávou, ak človek stratí hlavu. Zuzana zarábala slušné peniaze, no franky si odkladala. Zišli sa jej neskôr po autohavárii, keď niekoľko mesiacov preležala.
Swahilčina na Sorbonne
Kde však boli jej sny o štúdiu umenia? Trvalo päť rokov, kým sa ako-tak zorientovala a dosť si zarobila. Dvadsaťšesťročná sa chcela zahĺbiť do vytúžených dejín umenia. Univerzitná francúzština jej však znela ako swahilčina. Vybrala si grécku antiku a taliansku renesanciu, no zmiatli ju neznáme pojmy z architektúry. Nad dizertáciou o antike sa takmer rozplakala, ale potom sa zaťala a napísala ju na 16 bodov z možných 20! Stokrát by sa vzdala, keby to nebola Zuzana Bojnanská, odhodlaná dokázať, že na to má.
Možno táto odvaha uchvátila novinára Luca Evrarda, ktorý sa s dlhonohou dievčinou zoznámil v Cannes. Pomáhala tam propagovať slovenskú kinematografiu. "Ožením sa s tebou," povedal jej Luc. A hoci iskrička preskočila, Zuzana sa vtedy len zasmiala. Neskôr v gréckych horách v domčeku svojej priateľky písala záverečnú študijnú prácu. Luc si ju však našiel aj tam... Po páde železnej opony mali v novembri 1990 svadbu v slávnom strahovskom kostole, kde kedysi na organe improvizoval Mozart. Zuzana mohla konečne vyobjímať všetkých svojich blízkych, zo ženíchovej strany pricestovalo sto ľudí vrátane 88-ročnej babičky. Mladomanželia pre nich zorganizovali trojdňové putovanie Prahou a Francúzi boli vo vytržení.
Čoskoro sa narodil Emil, ktorý má dnes sedemnásť, a o tri roky neskôr Emma. Zuzana popri výchove detí pracovala ako korešpondentka pre Slovenský rozhlas a Deutsche Welle, prispievala do mnohých časopisov. Nežiadala zmluvy, lebo verila našim ľuďom. Časom jej prestali prichádzať honoráre. "Chcete peniaze? Veď nemáte zmluvu," povedali jej. Horká životná pilulka z domoviny...
Kto utiera slzičky
Zuzana už vedela, v čom sa nájde. Ak pomáhať, tak deťom, ktoré to potrebujú a ktoré jej pomoc nezneužijú. S priateľkou Jarmilou Fréaud-Nišponskou založili občianske združenie Deti Dunaja a začali pomáhať deťom a mladým ľuďom v núdzi.
Dnes neprejde pár týždňov, aby necestovala do rodnej Bratislavy. Hoci miluje francúzsku kultúru i kuchyňu a vo Francúzsku má manžela a deti, rada sa vracia sem, kde na ňu čakajú iné deti. Mnohé sú bez rodičov, žijú v domovoch a ju považujú za svoju francúzsku mamu. Chodí s nimi na výlety, na súťaže, do divadla, teší sa s nimi i utiera im slzičky. Pomáha aj týraným ženám s deťmi. Zuzana netaktizuje, pomáha všetkým, ktorí to potrebujú. Prežila všeličo a vie si vážiť spokojnosť a šťastie. Skromne hovorí, že je len článkom reťaze pomoci.
DETI DUNAJA
V roku 2002 vzniklo v Paríži francúzsko-slovenské občianske združenie Deti Dunaja - Les Enfants du Danube, v Bratislave ho zaregistrovali v roku 2003 a zastupuje ho Alica Štrbavá. Jeho hlavným poslaním je materiálna a humanitárna pomoc opusteným, týraným, chorým a postihnutým deťom na Slovensku. Financujú ho z príspevkov dobrovoľných členov, charity a zo sponzorských darov.
Od svojho vzniku pomohlo viac ako 2 500 deťom a študentom v núdzi.
