Jarmila Virágová presedlala z koní na vodiace psy, na ktoré nedá dopustiť.
Vďaka elánu a ochote niekoľkých nadšencov sa na Slovensku môžu nevidiaci spoľahnúť na pomoc vodiacich psov. A to napriek tomu, že ich výcvik nemá žiadnu pravidelnú podporu.
Maco, dones paličku, dones,“ volá na kríženca zlatého a labradorského retrievera cvičiteľ Rado a do niekoľkých sekúnd mu pes do ruky vkladá slepeckú paličku. „Keďže klienti nemusia vždy vedieť, kam si ju odložili, musia sa psíky naučiť doniesť paličku aj svoj postroj,“ vysvetľuje nám riaditeľka Výcvikovej školy pre vodiace psy Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska Jarmila Virágová. O chvíľu sa vydávame spolu s ňou, Radom a Macom na každodennú pochôdzku. „Keď sú psy asi v polovici výcviku, trénujú s nimi cvičitelia naslepo,“ hovorí, zatiaľ čo si Rado nasadzuje nepriehľadné okuliare. Prvou métou na prekonanie je priechod pre chodcov. „Ukáž, Maco, ukáž,“ vraví mu Rado a pes ho bezpečne vedie k ceste. Na kraji chodníka sa celým telom postaví Radovi pred nohy a zabrzdí ho. Ten paličkou „nahmatá“ koniec zvýšenej časti a po povele „Vpred!“ vedený Macom prejde cez priechod. Aj na jeho konci ho pes upozorní, že nasleduje nerovnosť povrchu. Ďalšou časťou cvičenia sú schody do podchodu a z podchodu, nakoniec musí Maco na povel nájsť dvere do banky a Rada k nim priviesť. Za každú správne zvládnutú úlohu nasleduje pochvala.
V delíriu so škrečkami
Jarmila Virágová sa výcviku vodiacich psov venuje s prestávkami už vyše trinásť rokov. Ako hovorí, práca so zvieratami bola vždy jej snom. „Odmalička som domov vláčila čokoľvek. Hoci rodičia mi to vyslovene nezakazovali, pamätám si na jeden dialóg s mamou. Zakončila ho tým, že už toho bolo dosť, lebo sa cíti ako v delíriu, len namiesto bielych myší vidí všade škrečky. Mali sme ich vtedy dvadsaťštyri a poutekali nám,“ smeje sa Jarmila. Preto sa poistila, a keď doviedla domov prvého psa, tak mame dopredu povedala, že ak ho chce vyhodiť, tak jedine s ňou. No jedným dychom dodáva, že na mamu nedá dopustiť, pretože jej vždy pomáhala. Jarmila totiž začínala s inými zvieratami. „Robila som voltiž, teda akrobaciu na koni. V období, keď bola naša skupina na výslní, by som sa bez maminej pomoci nepohla ďalej. Mávali sme ranné tréningy, chodievali sme behať, posilňovať a ja som doma nespravila vôbec nič,“ priznáva. Kone boli jej doménou dvadsať rokov. Venovala sa aj redrezúre. „Nosili mi takpovediac ‚pokazené’ kone, ktoré bolo treba znova vycvičiť na jazdecké,“ hovorí. Bola to však fyzicky nesmierne náročná práca. „Ku koníkom patrí aj seno a krmivo, takže so všetkými prácami, ktoré k tomu patria, mi rukami denne prešli také dve tony.“ Aj preto s nimi definitívne skončila, hoci ju pravidelne volajú, aby prišla aspoň cez víkend trénovať. „Všetko, čo v živote robím, robím naplno, takže nechcem sedieť na dvoch stoličkách,“ tvrdí. Momentálne sú teda jej prioritou psy a ich výcvik.
Lietajúce psy
Po výcvikovej škole sa počas toho, ako sa rozprávame, tmolí päť psov aj s cvičiteľmi. Dvoch z nich – Adelku a Arkusa má pod patronátom priamo Jarmila. Na stoličku riaditeľky školy sa posadila pred dvoma rokmi, keď vystriedala jej zakladateľa, hudobného pedagóga Imricha Bartaloša. „Začal už v roku 1993, keď ako nevidiaci vycvičil vodiaceho psa pre ďalšieho nevidiaceho. A to tak fantasticky, že na prvých majstrovstvách vo výkone vodiacich psov sučka, ktorú vycvičil, vyhrala a jeho vlastná sučka bola druhá,“ opisuje nám Jarmila. Z iniciatívy pána Bartaloša vzniklo v únii nevidiacich oddelenie na výcvik vodiacich psov, ktoré sa postupne prepracovalo na výcvikovú školu. Jej veľkou prednosťou je aj skutočnosť, že má vlastný chov, z ktorého získava vhodných adeptov. Vycvičiť vodiaceho psa nie je vôbec jednoduché. V našich podmienkach to predstavuje zhruba 20 mesiacov práce a okolo 340 000 korún. Suma zahŕňa náklady na chov, výchovu, výcvik, odovzdanie psa klientovi a iné. Vo svete sa kompletný výcvik pohybuje okolo 20 000 eur. Prvý výber šteniatok sa robí už v štyridsiatom deviatom dni ich života. „Je to medzinárodne uznávaný takzvaný Campbellov test, kde šteniatkam navodzujeme niekoľko situácií a sledujeme, ako ich zvládajú,“ vysvetľuje pani Virágová. Napríklad vezmú šteniatko oboma rukami jemne pod bruškom za prednými labkami a opatrne ho zodvihnú kúsok nad zem. „To je preň absolútne neprirodzená situácia. Takýchto testovacích prvkov je niekoľko a napovedia to podstatné o povahe šteniatka. Úspešnosť testov je pomerne vysoká.“
Nájsť správnu dvojicu
Adept na výcvik musí spĺňať niekoľko základných predpokladov. V prvom rade nesmie mať v sebe ani štipku agresivity voči ľuďom alebo zvieratám. Musí byť zdravý, teda mať v poriadku predovšetkým uši a kĺby, ktoré sa budú obzvlášť namáhať. Čo sa týka temperamentu a dominancie, ako vraví Jarmila Virágová, ideálny je zlatý stred, no uplatniť sa môžu aj ostatné psíky. „Máme rôznych klientov, takže svoje miesto nájdu aj dominantnejšie psy, s ktorými sa, mimochodom, pracuje veľmi dobre. Napríklad aktívnemu mladému človeku, čo je zvyknutý chodiť na túry, by príliš pokojný pes nevyhovoval. Na druhej strane pri šesťdesiatročnom klientovi, ktorý má problém s nohami, by aj stredne temperamentný pes trpel, lebo by potreboval viac pohybu,“ dôvodí. Aj preto je polovicou úspešnej spolupráce nevidiaceho a vodiaceho psa nájsť vhodnú dvojicu. Čakacie lehoty sú dlhé a škola nestačí uspokojovať dopyt. „Cvičiteľov je málo, pretože trvá minimálne tri roky, kým sa to niekto naučí,“ spresňuje Jarmila Virágová. Navyše sú to všetko nadšenci, ktorí pracujú za minimálnu odmenu, pretože u nás zatiaľ nefunguje systém pravidelnej finančnej dotácie. Takže cvičiteľmi sú ľudia zamestnaní inde, pretože z cvičenia psov sa vyžiť nedá. A nie každý je ochotný po pracovnom čase tráviť voľno náročným výcvikom psa, ktorému treba prispôsobiť a nezriedka obetovať aj voľný čas a dovolenku.
Pôrodnica v záhrade
Práve psom všetok voľný čas obetuje aj Jarmila. A nielen to. Pri jej dome v Jakubove stojí aj prvá pôrodnica pre vodiace psy na Slovensku. Môže sa pochváliť európskym štandardom, ku ktorému patrí napríklad podlahové kúrenie a samostatné koterce. Tu priviedla sučka Bronka na svet v poradí druhý vrh nádejných vodiacich psov. „Z prvého sme vyradili tri psíky, štyri zostali vo výcviku. Z druhého z marca tohto roku máme opäť sedem šteniatok, no sú ešte malé, takže uvidíme, koľko nám z nich zostane,“ vysvetľuje Jarmila, ktorá všetky odmalička vypiplala. Psia pôrodnica vznikla doslova v záhrade. „Spolupracuje s nami Lions Club Bratislava Pressburg, ktorého členom sa táto myšlienka zapáčila. Na začiatku celého projektu sme s vtedajším prezidentom klubu pánom Jankom Dudášom sedeli na nejakom rokovaní, kde sme sa nezáväzne rozprávali o tom, čo na Slovensku v tejto oblasti chýba. Povedala som mu, že vlastný chov by bol veľmi potrebný, a on na to, že dobre, spravme to,“ spomína Jarmila. Nebrala to však príliš vážne ani po ďalších rokovaniach. A neverila ani vtedy, keď sa vybavovali stavebné povolenia. Až keď na pozemok priviezli tehly, začala dúfať. Keď potom videla miesto, kam prídu na svet už očakávané šteniatka, bola veľmi šťastná a vďačná klubu za pomoc. Napriek tomu, že si naplno užila „materské“ psie radosti, tvrdí, že druhý Bronkin pôrod trochu podcenila. „Bolo síce úžasné byť obložená šteniatkami, ale dva mesiace som sa poriadne nevyspala, pretože k nim bolo treba vstávať v noci a neustále byť k dispozícii.“
