V šiestich rokoch má už tretie srdce
Z mysle matky malej Amy neschádza skutočnosť, že aby jej dcéra mohla žiť, museli dve iné deti zomrieť.
Pre Amy Fergusonovú je návrat do školy hotovým zázrakom. Drobnému červenovlasému dievčatku zlyhalo pre vážnu infekciu aorty srdce. A hoci jej niekoľkokrát predpovedali, že zomrie, usmievavá slečna bojovala o právo žiť.
Keď sa fotograf britského denníka The Sun Duncan Raban prechádzal po chodbách známej londýnskej detskej nemocnice, aby urobil nejaké zábery na reportáž o jej každodennom chode, narazil na drobné dievčatko so šibalským úsmevom. „Prvýkrát som stretol Amy v kardiologickom krídle. Zrazu som začul roztomilý írsky prízvuk a keď som sklopil zrak, bolo tam dievčatko s jasnočervenými kučerami celé oblepené hadičkami,“ spomína. Opýtalo sa: „Hej, ujo fotograf, nechceš mi urobiť obrázok?“ A bolo rozhodnuté. Duncan sa maličkej spýtal, čo sa jej stalo. „Odvetila, že má celkom nové srdiečko. Potom nás ďalšie dve hodiny zabávala rozprávaním o sebe tak, že sme prechádzali zo smiechu do plaču a zase naopak.“ Onedlho uzrel svetlo sveta aj jej neuveriteľný príbeh.
Infekcia ju takmer zabila
Do dvoch rokov bola Amy Fergusonová z írskeho Dublinu dieťa ako každé iné, bezstarostne behala po parku, hrala sa a smiala. Potom však z ničoho nič ochorela. „Bola veľmi bledá, slabá a stále si pýtala piť,“ spomína jej mama Veronica (39), ktorá si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. V nemocnici po vyšetrení zistili, že Amy má životu nebezpečnú infekciu aorty, a rodičom povedali, že do 24 hodín takmer naisto zomrie. Dievčatko ihneď previezli do londýnskej Great Ormond Street Hospital, kde sa lekárom pomocou silných liekov podarilo Amy aortu spriechodniť a poskytnúť jej tak trochu času. Napriek tomu jej srdiečko zastalo a museli ju oživovať. Prebrala sa, no srdce bolo natoľko zdevastované, že ju ihneď zapísali do zoznamu čakateľov na transplantáciu. „Bolo to príšerné,“ spomína Veronica Fergusonová, „nedokážete si predstaviť ten pocit, keď len bezmocne sedíte v nemocnici a čakáte, kým zomrie dieťa. Buď niekomu inému, alebo vám. Tak som len držala Amy za rúčku a prosila Boha o zázrak.“ Po dvoch týždňoch sa naozaj stal. Dievčatko podstúpilo šesťhodinovú operáciu, pri ktorej mu transplantovali nové srdce. Všetko vyzeralo nádejne, po troch mesiacoch sa Amy zotavila natoľko, že mohla ísť domov. Po dvoch rokoch však začalo jej telo orgán dôrazne odmietať a musela späť do nemocnice. Tam sa ukázalo, že potrebuje nové srdce.
Ďalšia operácia
Aminu matku pri spomienkach na tú hroznú správu vždy strasie: „Keď mi sestrička oznamovala, čo sa deje, sedela som v uzavretej miestnosti a mala som pocit, že v tom momente srdce pukne mne. No Amy na mňa z vedľajšej miestnosti cez sklo videla, takže som sa musela stále usmievať, aby som ju nevystrašila.“ Bola si vedomá toho, ako dlho sa čaká na vhodného darcu, zvlášť u malých detí, aj toho, že dcérkin vyčerpaný organizmus môže aj ďalší orgán ľahko odmietnuť. Na Amy sa však opäť usmialo šťastie a nové srdce sa v júni minulého roka našlo. „Keď ju odvážali na sálu, dala som jej pusu a povedala, že teraz len na chvíľočku zaspí a potom sa zas uvidíme,“ hovorí Veronica. „Dobre mami, tak teda za chvíľku,“ usmiala sa cez hadičky statočná Amy. Po deväťhodinovej operácii mohli oslavovať rodičia aj chirurgovia. Malá slečna ju prežila napriek masívnemu krvácaniu a niekoľkým kolapsom priamo na operačnom stole. Ďalších päť mesiacov strávila rehabilitáciou pod neustálym dohľadom nemocničného personálu v Londýne. Až potom sa mohla vrátiť nielen domov, ale aj do školy.
Trpká cena za život
Len niekoľko týždňov pred druhou transplantáciou začala Amy navštevovať Angus Junior School v Tallagahte, teda niečo ako naši predškoláci. Keď sa mohla do školy vrátiť, bola z nej prváčka. Už týždeň po návrate sa bezstarostne hrala s novými kamarátmi, bola si pozrieť miestnu hasičskú stanicu a preháňala sa po uliciach na novom ružovom bicykli. „Amy je neuveriteľné dieťa,“ hovorí jej matka, „napriek tomu všetkému, čo sa jej stalo, sa stále usmieva a teší zo života. Miluje írske tradičné tance a beh. Dokonca trénuje na najbližší športový deň v škole,“ usmieva sa. Z mysle jej však neschádza skutočnosť, že aby Amy mohla žiť, museli dve iné deti zomrieť. Nechce si ani len predstaviť, aký smútok a bolesť zažívajú ich rodiny. „Neexistujú dostatočné slová, ktorými by som vyjadrila našu vďaku,“ vyznáva sa. „Aj keď nepoznám ich mená a neviem vôbec nič o ich deťoch ani o okolnostiach, ako sa stali darcami, prostredníctvom nemocnice som im napísala list. Chcem, aby vedeli, že navždy zostanú v našich srdciach a modlitbách. Dúfam, že si raz prečítajú Amin príbeh a uvedomia si, ako neuveriteľne veľa toho pre nás spravili.“
