Najmladší chodec
Kým sa jeho rovesníci nanajvýš batolia, za šesťmesačným Reubenom nestíha pobiehať jeho mama.
Lekári len neveriacky krútia hlavami a Connie Robinsonová (38) po prvotnom šoku rastie od pýchy. Jej syn je totiž pravdepodobne najmladšie dieťa na svete, ktoré začalo samo chodiť. Zatiaľ si to odnášajú najmä kvety a telefón.
Azda každý rodič je presvedčený, že jeho dieťa je tou najvýnimočnejšou, najšikovnejšou osobnosťou a najkrajším anjelikom, ktorého táto zem nosila. Ak ich realita náhodou vyvádza z omylu, niektorí svoje ratolesti tlačia do nadľudských výkonov, aby aspoň okolie presvedčili o opaku. No potom existuje aj špecifická kategória detí, ktoré svojich vrstovníkov v niečom značne prevyšujú. A práve do tejto skupiny patrí i malý Reuben Robinson, ktorý žije s rodičmi v anglickom Harlowe.
Narodeninové prekvapenie
Keď sa vlani 23. júla narodilo do rodiny Robinsonovcov tretie dieťa, nič nenaznačovalo, že o niekoľko mesiacov bude jeho matka kontaktovať Guinnessovu knihu rekordov. Priemerné dieťa začína chodiť, keď má približne rok, tie šikovnejšie to zvládajú o mesiac-dva skôr, no tragédiou nie je, ani keď sa na vlastné nohy postaví v sedemnástich mesiacoch. Obaja Reubenovi starší súrodenci boli pri svojich prvých krôčikoch celkom šikovní, dnes sedemnásťročný Marcus cupkal po svojich už ako desaťmesačný a zhruba v rovnakom veku začala chodiť aj Yazmin (3). No najmladší syn sa poponáhľal. Keď mal tri mesiace, začal sa batoliť po štyroch a v deň narodenín svojej mame pripravil netradičné prekvapenie. „Nechala som Reubena na minútku samého a šla som po niečo do kuchyne. Keď som vošla do obývačky, on jednoducho stál v strede izby a škeril sa na mňa. Nepridržiaval sa gauča ani ničoho iného a po chvíľke sa neisto vybral ku mne,“ spomína Connie Robinsonová na synove prvé kroky. „Srdce sa mi na okamih zastavilo a ja som hodnú chvíľu iba s otvorenými ústami vytriešťala oči na svoje dieťa. Nemohla som tomu uveriť,“ smeje sa.
Rýchle nohy, pomalé ústa?
A uveriť nemohli ani odborníci. „Šesť mesiacov, to je mimoriadne skoro,“ hovorí doktor Martin Ward-Platt z Kráľovskej Viktóriinej nemocnice v New Castle. „Približne polovica detí začína sama chodiť vo veku jedného roka, asi päť percent to zvláda v desiatich mesiacoch a niekoľko výnimiek v deviatich. Ale ešte skôr, to je naozaj veľmi nezvyčajné.“ Doktor Ward-Platt tiež podotkol, že skoré chodenie súvisí s rozvojom mozgu, predovšetkým častí, ktoré majú na starosť koordináciu pohybov tela. Zároveň upozorňuje, že to nemá nič spoločné s tým, ako sa dieťa bude rozvíjať v oblasti sociálnych zručností či vokálnych prejavov. „Môžete byť naozaj rýchly chodec, ale pomalý rečník a naopak. Chcem tým povedať, že neexistuje záruka, že dieťa, ktoré sa rýchlo naučí chodiť, bude aj skoro rozprávať.“ Pani Robinsonová si dáva Reubenove schopnosti do súvislosti s jeho otcom, tridsaťjedenročným šoférom autobusu. „Jeho otec bol dlhé roky vášnivý atlét. Možno to má Reuben po ňom. Ktovie? A možno raz bude sám dobrým bežcom, naštartované má naozaj dobre.“
Nemôže zostať bez dozoru
Robinsonovci syna do ničoho netlačili, z jeho úspechov boli sami zaskočení. No sú naň patrične hrdí. „Minule sme boli na detskom ihrisku a okolo Reubena stáli v hlúčiku oveľa staršie deti. Ich mamičky sa ma pýtali, či nie je môj syn príliš malý, aby sám stál. Keď som im povedala, že už aj sám chodí, nevychádzali z údivu. Je z neho taká malá hviezda,“ smeje sa. Kontaktovala aj Guinnessovu knihu rekordov, no v nej zatiaľ nefiguruje kategória najmladších „chodcov“, takže zostali bez zápisu. „Pre nás je dosť aj to, že ho vidíme na vlastné oči. Sme naň veľmi pyšní,“ hovorí. Reubenovo nadanie má však aj tienisté stránky. Kým jeho vrstovníci si vystačia s ležaním na chrbátiku a obdivovaním sveta naokolo, Connie Robinsonová nemôže syna nechať bez dozoru. „Je na neudržanie. Behá hore-dolu po izbách, štverá sa na kvety a obhrýza ich a s obľubou sa hrá s telefónnou šnúrou, takže musím dozerať, aby ho nestiahol. Závidím matkám, ktoré položia dieťa do postieľky, a keď sa po chvíľke vrátia do izby, dieťa je stále na to istom mieste. Reuben je neustále za mnou,“ usmieva sa mamička.
Ak viete o šokujúcom príbehu z vášho okolia, pošlite nám svoj tip na adresu redakcie Jašíkova 2, P. O. Box 2, 820 07 Bratislava 27 alebo na webovú adresu This e-mail address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it . Publikovaný príbeh odmeníme.
