Mojcasopis.sk

Nemeckí manželia nosili dlhé roky v sebe hrozné tajomstvo a smrtiaci vírus.

Keď sa Almut (53) a Dieter (62) Niemeyerovci dozvedeli, že sú HIV pozitívni, v prvom momente nevedeli, čo robiť. Rozhodli sa však svoje deti chrániť pred ponížením, pohŕdaním a odsudzovaním tak dlho, ako sa len bude dať. Ťaživú pravdu im prezradili, až keď boli dospelé.

Krátko pred Vianocami v roku 1990 išla Almut Niemeyerová darovať krv. Vyšetrujúca lekárka jej prišla povedať, že to, žiaľ, nie je možné. A hneď potom nasledovala strašná veta: „Pani Niedermeyerová, ste HIV pozitívna.“ Mladá žena zamrela. O týždeň neskôr rovnako zdrvujúcu diagnózu oznámili aj jej manželovi Dietrovi. Ukázalo sa, že Almut, ktorá pracovala ako dialyzačná sestra, sa nešťastnou náhodou nakazila pri manipulácii s krvou chorého pacienta.

Útek do anonymity
Pre manželský pár z nemeckých Brém to bol hrozný šok. Len rok predtým sa po druhýkrát stali rodičmi, keď k dvojročnej Júlii pribudol syn Christoph, a mali veľké plány do budúcnosti. Spočiatku nevedeli, čo si počať. O HIV či AIDS mali len veľmi kusé informácie. Neboli si istí, či budú môcť svoje deti ešte niekedy vôbec pobozkať, spoločne sa s nimi kúpať či používať rovnaký príbor. Potom sa však rozhodli bojovať a mlčať. Odsťahovali sa na vidiek, kde ich nikto nepoznal a nemuseli tak čeliť zvedavým otázkam známych. Aby uchránili deti od poníženia, výsmechu či izolácie, rozhodli sa, že im o svojom stave nič nepovedia.  „Ešte v Brémach sme najprv opatrne skúšali testovať okolie, ale dopadlo to katastrofálne,“ spomína pani Niemeyerová. Keď požiadali Dietrovu sestru, či by sa detí ujala, keby sa im priťažilo, súhlasila. No iba ak jej ich do výchovy zveria ihneď. Matka dcérinej malej kamarátky zas chcela od nej písomnú záruku, že sa pri spoločnej hre nemôže nakaziť. No a sociálny úrad im ako jedinú pomoc ponúkol, aby dali deti na adopciu. To všetko ich len utvrdilo v rozhodnutí. Mali dokonca pripravený scenár, keby, nedajbože, nakazili aj deti. Skončiť sa to malo rodinnou samovraždou.

Mlč a bojuj
Našťastie k takému radikálnemu kroku zájsť nemuseli. Almut pokračovala v práci v nemocnici, nemohla však už prísť do styku s pacientmi a Dieter zostal doma s deťmi. Tie úzkostlivo chránili. Aj drobné oškretie či ranku na prste im ošetrovali v gumených chirurgických rukaviciach. Dieter dokonca starostlivo zabíjal všetky komáre v dome zo strachu, aby náhodou nepoštípali jeho a potom deti. Najťažšie však bolo predstierať, že sa nič nedeje. Každý deň museli brať mnohé lieky, istý čas až 28 tabletiek denne. Okrem strachu z prezradenia museli znášať aj nepríjemné vedľajšie účinky ako slabosť, nevoľnosť či hnačky.  „V najhoršom období som mal štyridsaťstupňovú horúčku a bol som taký slabý, že som nevládal ani vstať. Hodnota mojich protilátok v krvi bola 112, pričom zdravý človek ich má 600 až 1 000, a ak klesnú pod hodnotu 100, prepukne AIDS,“ spomína Dieter. Akoby toho nebolo dosť, šesť rokov po diagnostikovaní HIV ochorel na rakovinu.

Rakovina ako vykúpenie
Paradoxne sa mu takmer až uľavilo.  „Konečne som mohol o svojej chorobe rozprávať. V tých časoch sa AIDS považovalo len za chorobu prostitútok a narkomanov. Ale rakovina vzbudzovala súcit. Prvýkrát som mohol priznať, že mi je zle, nemusel som si pred synom vymýšľať, prečo beriem toľko liekov alebo prečo pravidelne cestujem s mamou do Hamburgu,“ hovorí Dieter Niemeyer. Jeho manželka však naďalej musela bojovať potajomky. Situácia sa prelomila až po dlhých osemnástich rokoch. V ten večer sa matka s dcérou pohádali pre nejakú maličkosť. Vtedy si ju Almut vzala do izby so slovami:  „Musím ti niečo povedať.“  Júlia doteraz spomína na prvotný šok:  „Mama si sadla na gauč a zrazu sa rozplakala. Potom povedala tú hroznú vetu: ,Tvoja mama a ocko sú HIV pozitívni.´ Najprv som sa odvrátila a niekoľko sekúnd trvalo, kým som si uvedomila význam tých slov.“ Hneď sa však k matke vrátila, objala ju a povedala, že to nie je až také hrozné a že ju ľúbi. O rok neskôr, keď dovŕšil 18 rokov, sa pravdu od otca dozvedel aj Christoph. Dnes si vyčíta, že na skutočný dôvod rodičovského trápenia neprišiel už skôr.  „Mal som si všetko dať dohromady, mama s otcom sa nemuseli tak dlho trápiť. Až spätne mnohé veci dávajú zmysel, a keby som to bol vedel, reagoval by som v mnohých prípadoch inak.“

Koniec trápenia
Aj Júlia šípila, že s jej rodičmi nie je všetko v poriadku. U otca pripisovala zlý stav rakovine, no keď mávala horšie dni mama, bola bezradná.  „Koľkokrát som sa jej pýtala, čo jej je. ,Nič.´ Ale niečo predsa.  ,No, je mi trochu zle.´ A z čoho ti je zle? ,Mám chorú krv.´ Nikdy mi nepovedala nič viac,“ spomína mladá študentka. Keď bola staršia, pátrala na internete a podľa príznakov sa bála, že mama má leukémiu. Priznáva, že párkrát jej hlavou prebleslo aj AIDS, ale to hneď zavrhla.  „Hovorila som, že v tom prípade by som chorá bola aj ja, a to by mi azda mama povedala. Neviem si ani predstaviť, ako museli obaja trpieť.“ Niemeyerovci sú dnes omnoho pokojnejší. Zo srdca im spadol obrovský kameň a konečne nemusia pred deťmi nič predstierať. Zdravo sa stravujú a dokonca zabehli maratón. Hoci majú deti o nich stále strach, vedia svoje pocity lepšie zvládať.  „Už sa pri každej chrípke nebojím, že to bude koniec,“ hovorí Júlia.  „Lekári nám síce povedali, že pravdepodobne nezomrieme na AIDS, no i tak neplánujeme na viac ako na rok dopredu. Náš strach z nás urobil zbabelcov, no som hrdý na naše deti a na to, ako sa k celej situácii postavili,“ hovorí Dieter Niemeyer. Svoje skúsenosti a spomienky na roky neistoty spísal a vydal. Knihou s názvom Musím vám niečo povedať (Ich muss euch etwas sagen) chce okrem poďakovania manželke a deťom tiež rozšíriť povedomie o tomto zákernom ochorení.

Ak viete o šokujúcom príbehu z vášho okolia, pošlite nám svoj tip na adresu redakcie Jašíkova 2, P. O. Box 2,
820 07 Bratislava 27 alebo na webovú adresu This e-mail address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it . Publikovaný príbeh odmeníme.