Mojcasopis.sk

Ani najlepší jazdec s najlepším koňom nemusia vytvoriť najlepšiu dvojicu. Pri parkúre je totiž veľmi dôležitá súhra a dôvera.

Predseda Slovenskej jazdeckej federácie Andrej Glatz tvrdí, že špičkové kone sú v mnohom ako umelci či top športovci. Tiež túžia po víťazstve, no nezriedka majú aj svoje vrtochy.

Ku koňom sa dostal už v detstve v rodných Košiciach. „Odmalička som mal rád zvieratá a na ´veľkú radosť´ mojich rodičov som domov pravidelne prichádzal s nejakým psom, ktorý sa ku mne pridal,“ smeje sa dnes už ostrieľaný jazdec, dlhoročný slovenský a československý reprezentant a predseda Slovenskej jazdeckej federácie Ing. Andrej Glatz. Na súťažné začiatky však až také úsmevné spomienky nemá. „Išiel som na svoje prvé preteky a už keď som bol oblečený a mal som ísť na štart, tak prišiel rozhodca a povedal, že nemôžem pretekať, lebo ešte nemám 15 rokov. Bolo som strašne sklamaný a preplakal som vtedy niekoľko hodín.“ V športovej kariére pokračoval aj po odchode na vysokú školu do Bratislavy.

Vlastný kôň je drahý špás
Jazdecký šport na Slovensku nemá veľkú tradíciu a najmä potrebnú kontinuitu. „Vyše štyridsať rokov socializmu predstavuje veľkú dieru, pretože nemasové športy ako jazdectvo, tenis či jachting boli považované za panské a preto marginalizované. Po zmene režimu sa zas okrem zariadenia v Topoľčiankach sprivatizovali všetky štátne žrebčíny a väčšina z nich nedopadla veľmi dobre,“ vysvetľuje. Napriek tomu je optimistický a tvrdí, že u nás máme šikovných jazdcov schopných presadiť sa aj na európskych či medzinárodných podujatiach. „Problémom však býva zohnať koňa na najvyššie súťaže. Špičkový kôň totiž stojí aj dva či tri milióny eur.“ Preto musia hľadať možnosti aj v zahraničí. Ak sa však chce človek venovať jazdectvu rekreačne, podľa Andreja Glatza sa premrštených nákladov nemusí báť. „V mnohých kluboch je mesačné členské porovnateľné s akýmkoľvek iným krúžkom. Samozrejme, keď niekto uvažuje nad súťažnou kariérou, musí sa pripraviť na väčšie výdaje.“ Napriek tomu zaznamenáva v posledných rokoch narastajúci záujem o jazdenie. Vníma to ako prirodzený návrat k prírode v čase pretechnizovanej spoločnosti. „Kôň nie je šelma, je to päťsto až šesťsto kilogramov pozitívnej energie,“ vyznáva sa. Dôkazom je podľa neho aj jeho úspešné využívanie v hipoterapii.

Bez mačky ani na krok
Utvoriť úspešnú dvojicu na parkúr nie je jednoduché. „Mala by tam fungovať istá chémia, vzťah medzi jazdcom a koňom musí byť, podobne ako v manželstve, založený na vzájomnej dôvere a súhre. Mali by sa navzájom poznať, najmä jazdec by mal vedieť, či koník pred súťažou potrebuje trošku poštekliť bičom alebo desať kociek cukru,“ hovorí Andrej Glatz. Aj ony sú svojské osobnosti a vytypovať toho správneho je hotová alchýmia. „Sú kone, ktoré v tréningu skáču fantasticky, no v konfrontácii s inými nijak neoslnia a naopak také, ktoré sú doma flegmatické, ale keď prídu na preteky, tak sa ukazujú.“ Špičkové vraj nezriedka podobne ako umelci či športové hviezdy majú svoje vrtochy. Spomína napríklad legendárnu dostihovú kobylku Kincsem z Maďarska, ktorá sa bez svojej obľúbenej mačky nechcela ani pohnúť. Dobrý parkúrový kôň by podľa Andreja Glatza mal mať túžbu po víťazstve. Na parkúr sa obyčajne používajú polokrvné kone a kým kedysi prevládali anglické a írske, v súčasnosti sú to skôr nemecké plemená ako holštýn či hanoverák z nemeckých, belgických či holandských chovov. „Najviac skáču valasi, lebo žrebci a kobylky majú niekedy aj iné záujmy ako spolupracovať,“ usmieva sa, „no tiež to veľmi závisí od povahy koňa a nikde nie je napísané, že medzi špičku sa môže prebojovať aj žrebec.“ Čo sa týka európskej, medzi tú sa v parkúre zaraďujú Nemci, Angličania, Holanďania, Švajčiari, Angličania, Íri a Francúzi, zo zámoria sú tradične silnými krajinami USA, Kanada a Brazília.

Vizitka: Andrej Glatz
Andrej Glatz (63) sa parkúrovému jazdectvu začal venovať ako dorastenec v Košiciach. Po príchode do Bratislavy štartoval za klub Slávia SVŠT (dnes TJ Slávia STU), ktorého je momentálne predsedom. Dlhoročný československý a neskôr slovenský reprezentant je päťnásobným majstrom a šesťnásobným vicemajstrom Československa. Osemnásťkrát absolvoval hlavnú súťaž jednotlivcov medzinárodných pretekov Grand Prix Bratislava a v roku 1976 ich na koni Letkis vyhral. Bol členom olympijského výberu družstva na OH 1980 v Moskve, kam nakoniec jazdci nešli. Dodnes sa organizačne venuje mnohým aktivitám v slovenskom jazdeckom športe, no sám už nesúťaží. Jeho druhou veľkou láskou sú kone pod kapotou, pretože je súčasne generálnym riaditeľom spoločnosti Mercedes-Benz Slovakia.