Mojcasopis.sk

Na čele medzinárodného olympijského hnutia stál dlhšie ako on iba otec myšlienky novodobých olympiád barón Pierre de Coubertin. A hoci si počas vyše dvoch dekád vyslúžil aj kritiku, ani jeho odporcovia mu nemôžu uprieť to, že z olympiády vytvoril moderné podujatie svetových rozmerov.

Ráno 18. apríla si ešte ako každý deň doprial pravidelnú rozcvičku a chystal sa letieť za povinnosťami do švajčiarskeho Lausanne. Večer ho však už v rodnej Barcelone hospitalizovali v nemocnici vo veľmi zlom stave. Srdce, ktoré ho neposlúchalo už dlhšie, nakoniec dotĺklo o štyri dni neskôr.

Obratný diplomat
Vstup Juana Antonia Samarancha do olympijského hnutia prišiel doslova v hodine dvanástej. Svet bol rozdelený na dva znepriatelené tábory a pre ich vzájomnú nevraživosť boli olympijské hry na pokraji udržateľnosti. Po letných hrách 1980 v Moskve, ktorú bojkotovali západní športovci, rezignoval na post predsedu Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Ír Michael Morris, tretí barón Killanin. Samaranch sa dostal do čela aj vďaka dobrým kontaktom s Východom, ktoré získal ako veľvyslanec v Sovietskom zväze a v Mongolsku. Ako skúsený diplomat a vyštudovaný ekonóm veľmi rýchlo pochopil, že systém, ktorým dovtedy olympijský výbor fungoval, sa musí radikálne zmeniť. V prvom rade musel uhasiť finančné suchoty a pritiahnuť na Hry najlepších svetových športovcov. Olympiády boli v tom čase už takou nákladnou záležitosťou a natoľko vyčerpávali hostiteľské mestá, až hrozilo, že pomaly nebudú záujemcovia, z ktorých by bolo možné vybrať. Samaranch dotiahol k Hrám bohatých sponzorov, pričom uprednostňoval silných globálnych sponzorov namiesto lokálnych, vybraných národnými hnutiami. Uzavrel nové, finančne zaujímavé dohody s televíznymi spoločnosťami. Rázne vyriešil aj otázku zúčastnených športovcov. Zo stanov vyškrtol paragraf, ktorý povoľoval štart iba amatérom. Umožnil tým, aby sa západní profesionálni športovci stali rovnocennými súpermi pretekárom z východného bloku, ktorí sa tešili masívnej štátnej podpore.

Vizionár a inovátor
Celkovo sa hry stali síce komerčnejším, no zároveň veľmi atraktívnym a dobre fungujúcim podujatím celosvetového dosahu. A tak hoci sa bojkot Východu dotkol ešte losangeleskej olympiády v roku 1984, s každou nasledujúcou olympiádou rástol počet zúčastnených krajín. Samaranch tiež vo veľkej miere zapojil do organizačných štruktúr MOV ženy a otvoril im dvere aj k významnejším postom. A bol to práve on, kto do záverečného prejavu prezidenta MOV zaradil povestnú formulku, že sa skončili  „najlepšie hry vôbec“. Vynechal ju iba raz, a to na olympiáde v Atlante 1996, kde sa organizátori oprávnene dostali pod tvrdú paľbu kritiky športovcov aj verejnosti.  S jeho prispením vznikol aj Športový arbitrážny dvor v Lausanne a Svetová antidopingová agentúra, hoci samotný Samaranch nebol veľkým prívržencom boja proti dopingu. K Hrám síce dotiahol sponzorov a finančné prostriedky, zároveň však nedokázal vždy zabezpečiť, aby sa s nimi aj transparentne nakladalo. Nevyhol sa preto kritike a podozreniam, ktoré vyvrcholili škandálom okolo zimnej olympiády v Salt Lake City, po ktorej padali hlavy vysokých funkcionárov. No i tento prešľap dokázal vďaka svojmu diplomatickému umeniu zatušovať.

Zadobre s Francom aj s kráľom
Juan Antonio Samaranch sa narodil 17. júla 1920 v Barcelone do bohatej rodiny. Odmalička sa venoval rôznym športom, okrem iného hokeju na kolieskových korčuliach. V tejto disciplíne je dokonca majstrom sveta. Krátko pôsobil aj ako športový novinár, no presadil sa najmä ako funkcionár. Preniknúť do sveta športovej politiky mu pomohol niekdajší španielsky diktátor Francisco Franco, čo mu neskôr jeho neprajníci vyčítali. Od roku 1956 bol členom Španielskeho olympijského výboru  a od roku 1967 jeho predsedom. Rok predtým sa stal členom MOV, kde sa postupne prepracoval až na najvyšší post. V roku 1991 ho španielsky kráľ Juan Carlos I., ktorý ho, mimochodom, považoval za svojho dôverníka, povýšil do šľachtického stavu a udelil mu titul markíza. Samaranch vždy vedel vychádzať s najmocnejšími nielen v rodnom Španielsku, čo z neho robilo mimoriadne vplyvnú osobnosť. Zároveň však nikdy neskĺzol k servilnosti a vedel si pevne stáť za svojimi názormi a predstavami. A  vedel aj kriticky zhodnotiť svoje možnosti a schopnosti. Aj preto sa na prekvapenie mnohých v roku 2001 zriekol kandidatúry na predsedu MOV, no zostal jeho doživotným čestným predsedom. Vystriedal ho Belgičan Jacques Rogge, ktorý na svojho predchodcu nedá dopustiť.

Pokračovatelia
S manželkou Mariou Theresou Salisachs-Roweovou mal dve deti. Syn Juan Antonio mladší aj dcéra Maria Theresa sa uberali v otcových šľapajach a pôsobili ako vysokí funkcionári v medzinárodných aj španielskych olympijských výboroch. Manželka zomrela v roku 2000 počas olympiády v Sydney na rakovinu. Hoci sa za ňou z Austrálie ponáhľal, nestihol jej dať posledné zbohom. Napriek smútku dotiahol sydneyské hry do konca. V posledných rokoch žil s priateľkou Luisou Sallentovou.