Mojcasopis.sk

Ešte pred rokom či dvoma poznali skromného chlapca z hornej Nitry len športoví fanúšikovia, no po tohtoročnej paralympiáde skloňovalo jeho meno celé Slovensko. K historicky prvej zlatej medaile pridal ďalšie tri cenné kovy, z toho dva s najvyšším leskom. To mu spolu so štvrtým miestom vynieslo titul najúspešnejšieho slovenského paralympionika všetkých čias.

Keď po návrate z Vancouvru pózoval spolu s navádzačom Jurajom Mederom na tlačovej konferencii fotografom, štyri obrovské medaily sa mu takmer nezmestili na hruď. Napriek tomu si pri rozhovore s ním ani neuvedomíte, že má v devätnástich rokoch na konte to, o čom mnohí snívajú celý život. Žiadne veľké reči či emocionálne výkyvy, hoci význam svojho úspechu si uvedomuje.  „Najkrajšia bola určite prvá paralympijská medaila, bol to úžasný pocit. No v prvom momente mi napadlo, čo budem teraz robiť, pretože sa mi splnil najväčší sen,“ spomína na bezprostredné pocity Jakub. A to bola len prvá disciplína z piatich, v ktorých nastúpil. Všetky štarty okrem jedného premenil na medailu. Nemrzelo ho to? Veď od tretieho Nemca Gerda Gradwohla ho v zjazde nedelilo veľa.  „Vôbec. Bol som z tej jazdy nešťastný, pretože mi nevyšla, ale zjazd nie je moja najsilnejšia disciplína, preto štvrté miesto bolo vynikajúce. Ak by ma už niečo malo mrzieť, tak to striebro, pretože tam som cítil rezervy a na prvé miesto som strácal šestnásť stotín sekundy.“
 
Prvé zlato povzbudilo
Ako zvládal devätnásťročný chlapec tlak okolia v športe, kde podobné úspechy zvyčajne dosahujú pretekári okolo tridsiatky? Nezväzovali mu medaily nohy pri ďalších štartoch?  „Mne sa práve po prvom zlate do ďalších pretekov nastupovalo lepšie. Po majstrovstvách sveta v Kórei, kde som získal tri medaily, som si celkom veril a tešil som sa, ako to na paralympiáde všetkým ukážem. Napriek tomu som si tesne pred jej začiatkom hovoril, že by som bol rád, keby vyšla aspoň jedna medaila,“ usmieva sa. A pomaly si zvyká aj na záujem verejnosti a médií, hoci, ako hovorí, radšej je v úzadí a popularitu prenecháva iným.  „Ono je to tak, že pozornosť sa väčšinou sústreďuje na lyžiara a navádzač zostáva trochu mimo, hoci je to spoločný boj aj úspech, a vždy prízvukujem, že to nie sú moje medaily, ale naše. Obaja sme ich oddreli rovnakým dielom.“ Preto keď šli po olympijskom námestí po odovzdávaní medailí, svoju skryl, aby si ľudia všímali viac Juraja.  „Keď som videl, ako si to užíva, bolo to super. Navyše mám teraz niekedy pocit, akoby som žil dva životy. A ja mám radšej ten súkromný, hoci tichší, no oveľa príjemnejší.“  Vďaka výsledkom by si však chcel splniť ďalší sen, a to profesionalizáciu paralympijského lyžovania. Aby sa raz pretekári mohli venovať naplno len športu.

V škole ako v tábore
V šiestich rokoch mu do života zasiahla nepríjemná diagnóza – dystrofia očnej sietnice. Teda jej nedokrvovanie a nezvratné odumieranie. Pre postupné zhoršovanie zraku a zužovanie zorného poľa stratil mnohé možnosti. Pri hľadaní vhodnej aktivity narazila jeho mama na Petra Matiaška, ktorý sa v lyžiarskom stredisku na Remate venoval zdravotne hendikepovaným. Práve on viedol aj prvé Jakubove kroky na svahu. Tu spoznal aj navádzača Juraja Mederu, s ktorým jazdí od začiatku a sú takmer ako dvojičky. Ukázalo sa, že práve lyžovanie bola tá správna voľba, pretože Jakub v ňom rýchlo napredoval. Od štvrtej triedy navštevoval špeciálnu základnú školu pre slabozraké deti v Bratislave, domov chodil len na víkendy.  „Prvý polrok som to bral ako tábor,“ smeje sa,  „no potom som zistil, že tam až taká voľnosť nebude. Najhoršie bolo, že sme sa odtiaľ prakticky nepohli, pre možné úrazy sme nemohli trebárs hrávať futbal, čo som predtým zvykol. Navyše som nemal šťastie na triedu, nie so všetkými som si takpovediac sadol.“ Keďže gymnázium pre slabozrakých neexistovalo, strednú školu absolvoval v Prievidzi na Gymnáziu V. B. Nedožerského.  „To bolo skvelé obdobie. Mal som perfektných spolužiakov, ktorí ma prijali tak, že som sa cítil ako úplne zdravý človek,“ spomína. Hoci väčšinu poznámok si robil do počítača a odpovedal zväčša ústne, trebárs na matematike sa nevyhol klasickému zošitu, počítaniu príkladov a písomkám.  „Väčšinou so mnou sedel niekto šikovnejší, aby mi stíhal diktovať a aj sám si písať poznámky,“ smeje sa. Aj vďaka tomu dnes bez väčších problémov študuje na Ekonomickej univerzite v Bratislave odbor so zameraním na podnikanie v cestovnom ruchu. Pochvaľuje si prístup školy, ktorá mu v mnohom vychádza v ústrety.  „Som veľmi vďačný, že mi umožňujú, aby som sa venoval športu. Od septembra do decembra som totiž prakticky každý druhý-tretí týždeň chodieval trénovať do zahraničia, takže mi tolerovali absencie a aj teraz po paralympiáde si budem môcť trošku predĺžiť skúšobné obdobie. I keď najradšej by som to zvládol v normálnych termínoch, uvidíme.“

Tancuje nohami pod sedadlom
Nebyť zrakového hendikepu, možno by z neho bol tanečník. Jakubova mama Mária sa totiž dlhé roky venovala folklóru, preto ho prihlásila do detského folklórneho súboru Malý Vtáčnik v Prievidzi. Trúfol by si ešte teraz zakrepčiť?  „Ale áno, len neviem, aký by bol výsledok,“ smeje sa.  „Asi by mi dlhšie trvalo, kým by som sa do toho dostal. Ale vždy keď sedím na vianočnom vystúpení súboru, tak ma to znova chytí a pod sedadlom šúcham nohami.“  Tancu, hoci nie ľudovému, sa rekreačne venuje aj jeho o dva roky staršia sestra, ktorá študuje na Masarykovej univerzite v Brne. Jakubova choroba našťastie nepostupuje tak rýchlo, ako sa kedysi lekári obávali. Napriek tomu je realistom:  „Diagnóza je, aká je, každý lekár, s ktorým som sa rozprával, mi potvrdil, že raz o zrak prídem úplne. Otázkou je, kedy.“ Potom už bude rozoznávať iba svetlo a tmu, respektíve vnímať len akési tiene. Nestráca však optimizmus.  „Zatiaľ si s tým nerobím ťažkú hlavu a dúfam, že ten okamih je ešte veľmi ďaleko. Preto, kým sa dá, si užívam, snažím sa vidieť a zažiť čo najviac. A keď to raz príde, poviem si fajn, zažil som toho veľa. Omnoho horšie musí byť, ak prídete o zrak naraz napríklad po nehode alebo úraze, to si naozaj neviem predstaviť.“

Jakub Krako

Vek: 19
Klub: Pegas Remata, navádzač Juraj Medera
Najväčšie úspechy: 1. miesto v slalome, 1. v obrovskom slalome, 1. miesto v superkombinácii, 2. miesto v super-G (zimné olympijské hry 2010 Vancouver, Kanada), 1. miesto v slalome, 2. miesto v obrovskom slalome, 2. miesto v superkombinácii (majstrovstvá sveta 2009, Gangwon-Do, Kórea ), 2. miesto v Svetovom pohári (2008/2009). V roku 2009 sa stal najmladším víťazom Svetového pohára.