Mojcasopis.sk

Ruské slniečko v slovenských farbách premenilo svoj olympijský debut na historický kov.

Keď v úvodný súťažný deň vybiehala na sedemapolkilometrovú trať naša biatlonistka Anastasia Kuzminová (25), všetci verili v dobrý výsledok. Že z toho bude prvé zlato na zimnej olympiáde v histórii samostatného Slovenska, to by sa však neodvážil nahlas povedať asi nikto.

Už prvá strelecká položka v ľahu zneistila všetkých fanúšikov aj trénerov. Hneď prvý terč Anastasia minula a musela zamieriť na trestné kolo. Ďalšia streľba však už bola v poriadku, navyše biatlonistka v slovenských farbách bežala ako z veľkej knihy.  „Dnes nám sadlo naozaj všetko, mazanie, lyže aj rozhodnutie nasadiť Nasťu v prvej skupine, ktorá vybiehala na trať. A k tomu, samozrejme, jej skvelý výkon,“ neskrýval nadšenie v cieli prezident Slovenského zväzu biatlonu a strelecký tréner čerstvej olympijskej víťazky Juraj Sanitra. Šťastný bol aj Anastasiin manžel Daniel, ktorý ju pripravuje z bežeckej stránky, a, samozrejme, samotná pretekárka:  „Tá chyba na začiatku ma poriadne vyburcovala a hovorila som si, že nič nie je stratené. Medailu si veľmi vážim. Pri tónoch slovenskej hymny sa mi chcelo aj plakať, ale nedalo sa. Tí dopingoví kontrolóri zo mňa zrejme vytiahli všetky tekutiny,“ usmievala sa.

Príbeh ako z filmu
A veru, hymnu svojho nového domova spievala oduševnenejšie ako mnohí Slováci.  „Vlani, keď som sa stala dvakrát majsterkou Európy, som sa ju naučila a teraz ju už celú ovládam,“ hrdo vyhlásila Anastasia. A hoci v jej slovenčine ešte počuť cudzí prízvuk, rozpráva veľmi pekne a lepšiu posilu sme si priať nemohli. Jej príbeh znie neuveriteľne. Talentovanú Anastasiu si všimli už v Rusku, ktoré reprezentovala ešte ako juniorka. S terajším manželom Danielom Kuzminom, ktorý preteká za Izrael v behu na lyžiach, sa zoznámili na pretekoch v Rakúsku. Daniel vtedy už niekoľko rokov žil v Banskej Bystrici. Toto mesto si zamilovala aj Nasťa, ktorá sa sem vydala. Keď otehotnela, vylúčili ju z ruskej reprezentácie a dnes už mamička trojročného Jeliseja nepočítala s návratom na zasnežené trate. Presvedčil ju však manžel, ktorý zároveň začal vybavovať, aby Nasťa mohla svoj nový domov aj reprezentovať.

Prvá zlatá Slovenka
Prvýkrát sa v slovenských farbách na štart postavila v decembri 2008. Nielen jej prestup, ale aj možný štart vo Vancouvri sprevádzali viaceré prekážky z ruskej strany, ktorá nakoniec ustúpila. Ako keby toho nebolo dosť, dva mesiace pred olympiádou si na ľavej ruke zlomila dve zápästné kostičky a musela si dať neplánovanú pauzu. No možno aj tento oddych dopomohol k skvelému výkonu hneď v prvej súťažnej disciplíne. A ak aj nie za schopnosti, tak za skromnosť, pracovitosť a húževnatosť by si táto rodáčka z ruského Ťumeňu medailu zaslúžila. Nikdy sa ani slovkom nesťažovala na podmienky na prípravu, ktoré najmä v jej začiatkoch na Slovensku úplne ideálne neboli. Bez reptania si vždy odtrénovala i navyše, popritom obdivuhodne zvláda starostlivosť o domácnosť aj malého syna. Jemu ako prvému patril aj jej pozdrav a vzdušný bozk do televíznej kamery po príchode do cieľa. Nuž a jedno večne usmievavej Nasti už nezoberie nikto, vďaka nej sa totiž Slovensko môže tešiť z olympijského zlata prvýkrát v histórii samostatnosti. Najcennejší kov sa zatiaľ húpal na krku len jednému Slovákovi. Bolo to pred tridsiatimi ôsmimi rokmi v japonskom Sappore a tým mužom bol krasokorčuliar Ondrej Nepela.

Tragédia zatienila ceremoniál
Ešte predtým, ako sa v hale BC Place vo Vancouvri ozvali prvé tóny slávnostného otváracieho ceremoniálu, zniesol sa nad všetky športoviská smutný tieň. Najmä nad ľadový tobogan vo Whistleri, kde počas tréningu nešťastne prišiel o život mladý gruzínsky sánkar Nodar Kumaritašvili. Len 21-ročný pretekár pri výjazde zo zákruty číslo 16 nezvládol svoje sane a veľká rýchlosť ho doslova katapultovala von z dráhy. Kumaritašvili dopadol na oceľové konštrukcie a narazil hlavou do stĺpa. Na mieste ho resuscitovali, no vážnym zraneniam neskôr v nemocnici podľahol. Hoci sa na mimoriadne rýchle ľadové koryto a na jeho konštruktéra bezprostredne po havárii zniesla vlna kritiky, aj následné vyšetrovanie potvrdilo, že osudnej chyby sa dopustil práve mladý sánkar. Organizátori napriek tomu dráhu upravili práve v oblúku, ktorý Nodara katapultoval, aby sa predišlo ďalším možným tragédiám. Pred kovovými stĺpmi, ktoré sa stali pre Nodara také tagické, postavili tiež zábrany. Mimoriadne emotívne sa so smrťou syna vyrovnáva aj otec Gruzínca, ktorý sám kedysi súťažne sánkoval ešte vo farbách Sovietskeho zväzu.  „Celý život chcel byť vrcholovým športovcom, sníval o tom, že sa dostane na olympijské hry,“ povedal nešťastný muž, ktorý zatiaľ nenašiel odvahu pozrieť si osudné zábery.  „Nemôžem sa pozrieť, ako sa to stalo. Mám slabé srdce a asi by som to neprežil.“

Hokejistky rekordérky
O síce nelichotivý, ale predsa rekordný zápis do olympijskej histórie sa pri svojej premiére pod piatimi kruhmi postarali slovenské hokejistky. V úvodnom zápase s domácimi hráčkami, ktoré sú favoritkami celého turnaja, utŕžili doposiaľ najvyššiu prehru 18:0. A len zásluhou brankárky Zuzany Tomčíkovej nebol debakel ešte priepastnejší.  „V Kanade má ženský hokej obrovskú tradíciu, u nás funguje sotva desať rokov. Treba sa pozrieť aj na to, koľko registrovaných hráčok majú oni a koľko my. Nechceme sa na nič vyhovárať, ale ten rozdiel bol viditeľný,“ uviedla po zápase slovenská brankárka. V každom prípade už prvé meranie síl  jasne naznačilo, že napriek odhodlaniu majú toho naše dievčatá oproti svetovej špičke veľa čo doháňať.