Mojcasopis.sk

Viete, čo spája brazílsky štát Mato Grosso, kanadské hlavné mesto Ottawu, Anchorage na Aljaške, grónsku obec Thule, ľadové pole severného pólu a stranu 408 Slovníka slovenských spisovateľov? Veľmi známe meno: Rudolf Schuster.

Ak by sme jeho meno vyslovili pred bežným občanom, určite si ho skôr spojí s politikou ako s literárnou tvorbou. Pritom Rudolf Schuster je autorom 36 kníh a k tomu treba pripočítať scenáre a texty k rozhlasovým a televíznym reláciám či hrám. Slovník slovenských spisovateľov z roku 2001 uvádza pri jeho mene, že je to autor literatúry faktu, prozaik, dramatik a scenárista.

Sám Schuster o svojej literárnej tvorbe, v ktorej inklinuje k prežitému dianiu v rozmanitých podobách spracovania, konštatuje, že „radšej píšem o tom, čo som osobne zažil, ako o tom, čo som iba počul, či už priamo, alebo sprostredkovane“. Pokiaľ ide o spracované poznanie zisťovaním histórie, tak jeho rukopisy ponúkajú len to, s čím sa ako človek bytostne stotožnil. Z pohľadu životných postojov našiel Rudolf Schuster jeden zo svojich vzorov v živote Jána Bocatiusa, vzdelanca, ktorý po štúdiách v Drážďanoch a Wittenbergu pôsobil na Slovensku ako pedagóg v Banskej Bystrici, na Spiši, v Prešove a roku 1603 si ho Košičania zvolili za richtára. V tejto pozícii bránil Dóm sv. Alžbety a odmietal ho vydať cisárskemu vojsku pre katolíkov,  v tom čase totiž väčšina obyvateľov mesta boli evanjelici a Dóm patril im. Nikdy nezradil svoje mesto, hoci pri jednej z diplomatických ciest ho v Nemecku zajali a väznili na Pražskom hrade. Keď sa mu podarilo ujsť z väzenia, vrátil sa do Košíc, ale namiesto toho, aby si za svoju statočnosť a pomoc mestu opäť zaslúžil predchádzajúce postavenie, vtedajší radní na neho veľmi rýchlo zabudli. Ako píše v životopisnej knihe spisovateľ Milan Stano, s niečím podobným sa stretol Rudolf Schuster v období po Novembri 1989, keď  „naňho útočili tí, o ktorých si myslel, že sú jeho priaznivci“. Ináč život humanistu Bocatiusa spracoval R. Schuster ako dvojdielnu rozhlasovú hru v roku 1992, v roku 1998 aj v knižnom vydaní.

Tvrdohlavosť a egocentrizmus
František Mikloško pri nástupe do funkcie predsedu parlamentu v júni 1990 v súvislosti s relatívne pokojným priebehom politickej zmeny u nás na margo Schusterových postojov zdôraznil, že to bol práve on, čo „urobil prvý prielom do takzvaných starých štruktúr a potom stále umožňoval cestu napred“. Spisovateľ Anton Hykisch vidí Schusterovo človečenstvo cez jeho tvrdohlavosť a egocentrizmus a zdôrazňuje:  „Tam, kde by sa iní vzdali, klesli na kolená, tam sa Rudi zachmúri, zatne sa a ide ďalej, hoci aj proti múru. Keď musel opustiť veľvyslanecký post v Kanade, kandidoval za primátora Košíc a získal si dôveru. Menujte mi človeka, ktorý dotiahol do svojho mesta toľko svetových osobností ako Rudi Schuster! Nepáči sa vám, že pre mnohých štátnikov sveta dodnes platí rovnica Slovensko = Rudi? Dnešná diplomacia sa robí aj bez kravát a pri priateľských posedeniach, kde sa hlavy štátov stávajú osobnými priateľmi, kamarátmi. A to Rudi vedel a vie. Bez tvrdohlavosti a egocentrizmu by sa nebol vylízal hrobárovi z lopaty. Bez tvrdohlavosti a egocentrizmu by nebol prinútil hlavy štátov vysádzať stromčeky v záhrade Prezidentského paláca v Bratislave, nebolo by nevídanej zbierky vojenských lietadiel v Košiciach, nebolo by jeho výprav do Brazílie a na Aljašku. Nebolo by Schusterovo umenie fotografovať, neboli by napísané mnohé knihy.“ Schusterova tvorba potvrdzuje, že autor veľmi dobre pozná každodenný život obyčajného človeka a veľmi presne vie, čo hýbe spoločnosťou a kde sú jej citlivé nervové zakončenia. Hrdinami jeho literárnej faktografie, próz či dramatických diel sú ľudia, ktorí musia preukázať zodpovednosť, rozhodnosť a schopnosť povýšiť spoločenský záujem nad individuálny. Taký je napríklad Ján Klimeš z románu V znamení zvona, ktorý nesie zodpovednosť za rýchlu, úspešnú a ekonomicky prijateľnú generálnu opravu vysokej pece v mohutnom oceliarskom podniku. Istú reflexiu svedomia spoločnosti ponúka aj cez menej frekventovaný žáner – detektívku. Najmä jeho štvrtá z roku 1995 pod názvom Strieborný Mercedes mu v novom režime umožnila poukázať na tabuizované skutočnosti života v socializme, v ktorom tiež existovalo kšeftovanie s valutami, bonmi, pašovanie, podplácanie – len akosi sa o tom mlčalo.

Dominuje človek
Každý zo Schusterových hrdinov má stále čo povedať a aj v dielach, ktoré vznikli v období budovania reálneho socializmu, hrá dominujúcu úlohu človek s jeho pozitívnymi aj negatívnymi vlastnosťami. A z toho pohľadu sú práve tie ľudské postoje často ešte platné aj dnes. Platí to aj o životopisných knihách, v ktorých zachytil životy výtvarných umelcov Jozefa Fabiniho, Ernesta Zmetáka či Štefana Bubána alebo chirurga Jána Kňazovického. Osobitné miesto v Schusterovej tvorbe má príbeh Arieha Kleina, ktorý vyšiel pod titulom Muž s dvoma srdcami. Na knižný trh sa knižka dostala práve v prvý Deň obetí holokaustu a rasového násilia 9. septembra 2001 (v ten deň v roku 1940 vtedajšia Tisova vláda prijala nariadenie č. 198 o právnom postavení Židov, ktoré do histórie vošlo ako Židovský kódex). Z pozície prezidenta sa Schuster politicky pričinil aj o to, že sa ten septembrový deň zaradil na Slovensku medzi pamätné dni. Kniha zachytáva život Arieha Kleina, rodáka zo Žiliny (starý otec sa narodil vo Varíne, otec v Terchovej), ktorý na vlastnej koži okúsil uplatňovanie spomínaných zákonov, rodinu mu vyvraždili. Rudolf Schuster sa prvýkrát stretol s Ariehom ako košický primátor počas návštevy Izraela v roku 1997. Jeho životný príbeh Schustera fascinoval, vycítil v ňom človeka, ktorý je na jednej strane Slovák, ale na druhej strane aj Izraelčan. Arieh tragické obdobie druhej svetovej vojny prežil doslova zázrakom, niekoľkokrát sa díval smrti priamo do očí. Má však nevšedný dar veľkorysosti a tolerancie, a ako sám hovorí, Pán Boh mu pomohol, preto sa mu snaží odvďačiť svoiím konaním. Arieh Klein je jeden z mála žijúcich, ktorý prichádza na Slovensko a spája násilne pretrhnutú niť medzi potomkami v Izraeli a Slovenskom. Je spoluautorom Pamätníka Cesta bez návratu, ktorý je umiestený v Žiline na Rudinách pri kasárňach, kde sa nachádzal židovský zberný tábor. Každoročne vždy prvú júlovú nedeľu sa tam koná pietna spomienka za účasti zahraničných hostí a žilinskej verejnosti. Bol to práve Arieh Klein, ktorý Rudolfovi Schusterovi pomohol pri záchrane života v čase jeho ťažkej choroby na prelome júna a júla roku 2000. On sám tie dni opísal takto:  „Začiatkom  leta 2000 mi večer volal jeho syn Peter, že pre Pána Boha, otec je strašne chorý a potrebuje pomoc. Že sa dejú čudné veci a otec po operácii zomiera. ... Na druhý deň som už letel z Tel Avivu do Viedne a potom som prišiel do nemocnice ministerstva vnútra v Bratislave. Myslel som si, že keď je to ministerská nemocnica, bude to hypermoderná budova s hypermoderným vybavením. Ale oni tam mali také úzke dvere, že sa ledva cez ne dalo prejsť. Boli tam novinári, lekári nechceli nič povedať, vládol tam neuveriteľný chaos. A potom odrazu vidím, že prišla ambulancia a prezidenta tlačia na vozíku, len tak, neprikrytého. Neveril som vlastným očiam, zdalo sa mi, že ešte aj nohy mu trčia z toho vozíka. Bol som z toho strašne rozčúlený. V noci mi jeho hovorca Leikert povedal, že situácia je vážna, pretože prezidentovi začínajú zlyhávať životne dôležité orgány a volajú farára, rodinu. Hneď som tam prišiel, Irenka bola ako zamrznutá, Ingrid plakala, na chodbe sa Peter hádal s lekármi. Vtiahol som ho dnu a povedal som mu, že najprv musíme otca vyliečiť a potom sa budeme hádať. Povedal som Irenke a Ingrid, aby sa išli domov vyspať a ja že s ním zostanem. Sadol som si k nemu a držal som ho za ruku, aby cítil, že ani na minútu nezostal sám. Potom prišiel profesor Hasibeder. Povedal mi, že prestavil nejaké hodnoty na dýchacom prístroji a Rudkove telo sa pomaly spamätáva a o pár hodín ho môže prepraviť do Insbrucku.“

Od scénky po Kischa
Kde sa dajú vystopovať Schusterove literárne začiatky? Boli to vari slová v scénke na maturitnom večierku v roku 1954, v ktorej podpichol učiteľa ruštiny pre nedodržanie slova? Alebo scenár ku Karnevalovému sprievodu študentov počas vysokoškolského štúdia na stavbarine po absolvovaní vojenskej katedry? Samotný Rudo, oblečený so študentskou fantáziou v trochu upravenej a z divadla požičanej uniforme, predstavoval veľkú postavu slovenskej histórie generála M. R. Štefánika, ktorý slovne a gestom kára a pranieruje svoje okolie, aby ukázal, aká malosť sa nachádza vo vtedajšom poňatí a postavení vysokoškolského študenta, zvlášť vo vzťahu k povinnej vojenskej príprave počas štúdia. Vtedy sa to skončilo len výstražným napomenutím vtedajšieho dekana stavebnej fakulty Ota Duba, uznávaného hydrológa svetového mena. Alebo začínajúcu dráhu spisovateľa treba vidieť v pokuse založiť v internáte Mladá garda profesionálnu estrádnu scénu? Scénka Uvedomelý smiech to však svojím parodickým kontextom pokazila, komisári, ktorí prišli snahu o založenie študentskej kabaretnej scény posudzovať, neodporúčali jej realizáciu. Vždy, keď sa zo štúdia a na Vianoce vracal do rodného Medzeva, účinkoval v nejakom divadelnom predstavení. V tom období začal aj publikovať články o divadelných predstaveniach, písal scenáre scénok a skečov, v čom možno vidieť zárodky ďalšej literárnej tvorby a seriózneho vzťahu ku kultúre a umeniu vôbec. Prvý televízny scenár sa spája s jeho pôsobením vo Východoslovenských železiarňach. Najskôr to bola jeho kritická pripomienka k dovtedajšiemu spôsobu informovania o práci v podniku: stále to isté, len iskrenie pri odpichu na vysokých peciach, teda tendencia bez námahy opakovať rovnaké zábery, ale VSŽ sú predsa aj o inom. Dotknutí televizáci sa ozvali a prišli, Rudolf Schuster im ukázal výrobu železa a plechu aj z iných pohľadov: napríklad to boli témy voda, studená a teplá valcovňa, chladenie vysokých pecí. Z prehliadky vznikol záujem aj o scenár na dokumentárny film. Napísal štyridsať strán. Šéf publicistiky k tomu podotkol, že to je rozsah na niekoľko filmov. Napokon sa dohodli na dvanástich stranách. Scenár a filmový dokument s názvom Voda a plech slávil televízny úspech. Prvýkrát sa dostali na verejnosť zábery, ktoré dovtedy nikto nevidel. Hlavne chladiace zariadenia studenej valcovne, chladiace systémy vysokých pecí, čistenie odpadových vôd z teplej valcovne a iné. Atraktívne boli aj švenky zo šesťdesiat metrov vysokých chladiacich veží, kameraman to snímal priviazaný na lane, vznikli však unikátne zábery dovnútra, ale aj na okolie. Režisér dokumentu padol do nádrže s okujovou vodou. Vznikla o tom aj poviedka Prvý pokus. V rozhlasovom archíve by sme našli viacero jeho autorských hier, v košickom rozhlasovom štúdiu odvysielal od roku 1973 do roku 1984 dvadsaťtri relácií a hier,  prvou z rozhlasových inscenácií bola hra s názvom Prémie budú. V televíznej tvorbe bol premiérou scenár zábavnej relácie Kolaudácia v roku 1974, na začiatku tvorby scenárov k televíznym inscenáciám to bol v roku 1986 Prvý deň. Knižne debutoval cestopisom Necestami Brazílie, ktorý vytvoril v spolupráci so spisovateľom Jánom Štiavnickým. Je to spomienka na cestu jeho otca s filmovou kamerou po najväčšej krajine Južnej Ameriky. Tejto krajine a otcovým, ale aj vlastným cestovateľským aktivitám venoval ešte publikácie Stopy viedli k Indiánom (1995) či V tieni brazílskych pralesov (2002). Za cestopisnú knihu Aljaška dostal jedno zo svojich literárnych ocenení Cenu E. E. Kischa. Rovnaké ocenenie získala aj jeho spomínaná kniha Muž s dvoma srdcami. V apríli 2008 prevzal cenu Miroslava Ivanova za trvalý prínos pre českú a slovenskú literatúru faktu. Slovo je v prípade Rudolfa Schustera naozaj silným fenoménom. Či už slovo vyslovené, napísané, alebo vystihnuté obrazom. Čo pre samotného autora slovo, jeho sila, znamená?  „Mám rád aj chlapské slovo, ktoré ak ho niekomu dávam, u mňa platí rovnako, ako keby som ho poskytol písomnou formou, najmä ak ide o vážne veci, kde si treba dobre rozmyslieť, čo môžem sľúbiť, a čo nie. Ale ani v literatúre zbytočne nehazardujem ,veľkými slovami‘. Nerád používam cudzie slová, ani vtedy, keď ich mám vžité. Radšej sa vyjadrujem jednoducho a zrozumiteľne, aby mi každý človek porozumel. Slovo bude pre mňa vždy veľmi dôležité, pretože zaväzuje.“ Rudolf Schuster pripravuje cestopis o Grónsku, o ceste na severný pól, chce ísť opäť aj na Južný pól, vidieť Kamčatku. Nezastavuje sa. Aj v dôchodku chce žiť plným priehrštím.