Eva Vargová a Maťo Ďurinda
Rock má strašnú silu
Keď som mala sedemnásť, zbožňovala som balet, heavy metal a Tublatanku. Prvýkrát som túto skupinu videla v televízii, v jedinej vtedajšej hudobnej hitparáde Triangel. Vystupovala s pesničkou O nás a okamžite som sa do nej zbláznila. Jej plagáty mi viseli nad posteľou a trojicu Ďurinda, Horváth a Černý som obhajovala pred spolužiakmi, ktorí ich neznášali. Všetky texty z „legendárnych“ albumov Tublatanka, Skúsime to cez vesmír a Žeravé znamenie osudu ovládam dodnes naspamäť. Na Tublatanku nedám dopustiť ani po rokoch, aj keď je pravda, že po páde železnej opony som si obľúbila iné hudobné idoly a štýly. Pri stretnutí s „idolom“ Maťom Ďurindom som si uvedomila, že sa mi splnil jeden z tínedžerských snov. Keby mi niekto vtedy povedal, že raz budem s Maťom robiť rozhovor!!!
Maťo, doba sa zmenila, ale Tublatanka je tu stále. Čo pre teba znamená hrať toľko rokov?
Láska k hudbe ma stále neprešla, mám pocit, že som ešte nepovedal všetko, preto mám motiváciu hrať ďalej. Tublatanka tu síce je už dvadsať rokov, ale naši fanúšikovia sú stále s nami, a hoci nás nehrajú v rádiách, posledná platňa Patriot je naozaj veľmi úspešná. Nechceme stagnovať. V hudbe, ani v textoch. V osemdesiatych rokoch boli naše texty rebelantské proti vtedajšiemu politickému režimu, dnešné sú tiež kritické, ale slovník je modernejší. Podľa mňa sme dostatočne súčasní.
Ale uvedomuješ si, že Tublatanka bol fenomén konca osemdesiatych rokov, zažili ste vrchol, aký sa už nedá zopakovať?
V minulosti sme hrali pred tisíckami ľudí, predávali sme 100- až 250-tisíc albumov, no tá doba nemôže byť večná. So súčasnou Tublatankou túžime stále prekonávať samých seba, ale zostávame verní svojmu hudobnému štýlu, melodickému rocku. Na vrchole obľúbenosti sú síce komerčnejšie štýly, ale tohoročné koncerty rockových hviezd z minulosti ako Deep Purple, Duran Duran či Bryan Adams ukázali, že rock má u nás stále dostatok fanúšikov. Je to dôkaz, že táto hudba má v sebe strašnú silu. Priniesla množstvo krásnych citlivých pesničiek, ktoré sú nesmrteľné. Rocková hudba je skvost, ktorý má svoju filozofiu, energiu, imidž a tradíciu.
Čo pre teba znamenala popularita vtedy a čo dnes?
Po prvých vystúpeniach v televízii sme boli radi, keď nás na ulici vôbec niekto spoznal. Postupne prišla obrovská popularita v celom vtedajšom Československu, ale nemám pocit, že by ma to poznačilo negatívne. Nikdy som slávu nevyužíval vo svoj prospech. Dnes si ani neuvedomujem, keď ma ľudia poznajú, už som si na to zvykol. Určite nie som namyslený ani povýšenecký. Chcem byť a som normálny človek, pevne stojaci na zemi.
Spomínaš občas na bohémsky život, divoké žúry, škandály?
Prílišnú rockovú energiu sme si vybíjali aj my, nikdy sme však naše zážitky nemali vo zvyku medializovať. Pamätám si, že sme sa raz trošku viac bláznili pod vplyvom alkoholických nápojov v hoteli Manin v Považskej Bystrici, kde som z chodby zobral hasiaci prístroj a vystriekal ho v izbách našich technikov. Potom sme tam mali niekoľko rokov zákaz ubytovania. Neviem, či platí až dodnes (smiech).
Muzikanti sa aj viac kamarátili...
áno, kedysi som vyšiel do ulíc a vedel som, kde nájdem svoju partiu, nemuseli sme sa vopred dohadovať. Muzikanti aj iní umelci sa stretávali vo Veľkých františkánoch alebo u Mamuta. Dnes je iná doba, všetci vybavujeme, podnikáme, máme stres, dohodneme sa na viackrát alebo vôbec. To mi je aj trochu ľúto.
Ako ťa berú súčasné rockové kapely, máte dobré vzťahy?
Mnohí úspešní hudobníci mi povedali, že keď boli malí, počúvali Tublatanku, kvôli nám začali hrať a ja som bol ich vzor. Máme dobré vzťahy. Napr. s Desmodom alebo s Gladiatorom, páči sa mi Peha, No Name. Uznávam, že svoju prácu robia kvalitne.
Eva Bacigalová a Fero Hora
Vždy v obraze
Bol prvou moderátorskou hviezdou na Slovensku. Vždy skvele informovanou. Aj v časoch, keď sa hudba delila na domácu, socialistickú a západnú v záväznom pomere 60, 30 a 10 percent. Fero Hora dokázal do svojich rozhlasových relácií prepašovať aktuálne hity a fundovane ich komentovať. Dodnes mám doma nahratú starú kazetu s programom, v ktorom predstavuje album Jazz skupiny Queen.
„Nové platne mi nosievali muzikanti, čo hrali vo Viedni, alebo aj Eva Máziková. Vydala sa do Nemecka a pravidelne chodievala domov navštevovať rodičov,“ prezradil svoje know-how Fero Hora.
„Do redakcie nám nejakým zázrakom chodil americký hudobný časopis Billboard aj anglický New Musical Expres, objednal som si však aj Komsomolskú iskru, pretože tam každý týždeň uverejňovali bulharskú hitparádu.“
Aj ďalšie príhody Fera Horu vyznievajú dnes ako nepoužité scénky z filmu Pupendo. „Niekto z vedenia rozhlasu sa napríklad rozhodol, že na stanici Hviezda sa nesmú hrať zachrípnuté hlasy. Spevák Drupi sa tak neobjavoval povedzme v programe Pozor, zákruta!, ale na národných okruhoch áno.
Nemalo to logiku. Inokedy národný umelec Andrej Plávka počul v mojom programe Roda Stewarta a napísal do novín obrovský článok Papagájovo umenie, v ktorom napadol celú západnú kultúru. Pred Vianocami som však na príkaz nahrával pre súdruhov z úV (pozn. red.: ústredný výbor KSČ) západné hity na kazetu.“
Čo robí dnes
Do Slovenského rozhlasu nastúpil ako moderátor 1. novembra 1970. Odvysielal v ňom viac ako šesťtisíc relácií a pracuje preň aj dnes. Pravidelne vysiela na okruhu Rádio Slovensko program Pop antikvariát, zameraný výlučne na „starú hudbu“ z rokov 50. až 80. Ako jeden z posledných rozhlasových moderátorov si udržal možnosť sám si vyberať hudbu.
Príležitostne stále robí aj DJ-a so zameraním na štýl oldies.
Dodo Mikláš a Jiří Lábus
Béďa z najlepšej komédie
Keď som chcel napísať o svojom idole spred revolúcie, v hlave som si premietol obľúbené filmy a relácie, ktoré som sledoval, keď som mal desať rokov. Miloval som rozprávky o Maťkovi a Kubkovi, A je to! či Lolek a Bolek, no stretnúť sa s kreslenými postavičkami nie je práve najjednoduchšie. V novinovom stánku som zbadal DVD s filmom Zdeňka Trošku Slunce, seno, jahody. Hneď som vedel, o kom budem písať. Bolo mi jasné, že s ikonou českého humoru Helenou Růžičkovou sa už nestretnem. V tomto príbehu stvárnila nezabudnuteľnú škopkovú, no, bohužiaľ, pred dvomi rokmi podľahla rakovine. Naskytla sa mi však možnosť podať si ruku a porozprávať sa s niekým, kto v tejto pre mňa bezkonkurenčne najlepšej komédii, akú som kedy videl, rozochvieva bránice divákov dodnes. So živočichárom Béďom, ktorého si zahral Jiří Lábus.
Večný starý mládenec, rozprávajúci rýchlejšie ako „najukecanejšia“ žena, mi prezradil, že nakrúcanie trilógie Slunce, seno... bolo pre neho ako dovolenka. „Päť kilometrov od Voštíc, kde sa točilo, mám chalupu, takže pre mňa to boli pracovné prázdniny.“ Spýtal som sa ho aj na Helenku Růžičkovú. „Jéje... To bol tajfún. Bola to veľmi rázna žena s veľkým zmyslom pre humor. A hlavne bola skvelou herečkou s úžasnou autenticitou,“ spomína.
K Lábusovi neodmysliteľne patrí aj jeho „dvojička“ Oldřich Kaiser. Spolu fungujú už približne tridsať rokov a staršie ročníky si určite pamätajú aj ich šou s Jiřím Kornom Možná přijde i kouzelník. Po dvadsiatich rokoch ju nedávno zaradila do programu Česká televízia. „S Oldom sme začali spolupracovať v jednom rozhlasovom kabarete. Neskôr sme išli do televízie, potom prišiel Kouzelník. Hneď v prvej časti museli vystrihnúť všetky zábery na Jirku Korna, v ktorých vidieť jeho náušnicu. Bolo to absurdné, ale taká bola doba,“ krúti ešte dnes hlavou Lábus. I keď sa prvá časť trilógie Slunce, seno... nakrúcala pred vyše dvadsiatimi rokmi, táto osobnosť nestratila nič zo svojho humoru. V súčasnosti možno Lábusa vidieť aj v predstavení Don Quijote v Bratislave. Nie je to môj obľúbený žáner, no keď som sedel v hľadisku a díval sa na neho, duchom som sa vrátil do čias, keď som dral nohavice v lavici základnej školy.
