„A to se mě ani nezeptáte, jestli bych vás chtěla?“
V Česku ani na Slovensku sa azda nenájde nik, kto by aspoň raz nevidel Tri oriešky pre Popolušku. Ak si myslíte, že chudobné dievča má najvernejších fanúšikov len v týchto krajinách, ste na omyle. V Nemecku má rozprávka dokonca svoje vlastné fankluby! Nazývajú sa 3hfa (Drei Haselnüsse für AschenbrÖdel), majú webovú stránku bohatú aj na množstvo informácií zo zákulisia, dočítate sa na nej aj o holuboch, koňovi Juráškovi či o líške.
Fanúšikovia majú každý rok pred Vianocami rande s režisérom Václavom Vorlíčkom a Popolušku si pozrú cez rok v televízii aspoň trikrát. Navyše, 3hfa si rozprávku premietnu občas aj na svojich klubových stretnutiach. Po premietaní nasledujú vedomostné kvízy, súťaže kostýmov či historické tance. Nadšenie je také veľké, že na zámku Moritzburg (15 km severozápadne od Drážďan), ktorý v rozprávke predstavuje kráľovský zámok, sa môžu páry sobášiť priamo v kostýmoch Popolušky a princa. Vďaka anglickej verzii webovej stránky fankluby vznikajú i za hranicami Nemecka. Legendou sa rozprávka stala napríklad v Nórsku. Tamojšia verejnoprávna televízia NRK ju pod názvom Tre notter til Askepott vysiela dopoludnia každý štedrý deň, a hoci ju nahovoril len jeden mužský hlas, vzbudilo celonárodnú nevôľu, keď ju jeden rok nevysielali.
V čom vlastne tkvie tajomstvo neprekonateľného úspechu Troch orieškov pre Popolušku? Vo všetkom. Každá čiastočka, každé koliesko funguje dokonale a navzájom vytvárajú jeden kolos, ktorý nemožno zastaviť. V prvom rade je to režisér. Václava Vorlíčka za riekou Moravou nazývajú pre jeho fantáziu a invenciu kráľom rozprávok. Hneď ako sa scenár ocitol na jeho stole, bolo jasné, že Česi takú výpravnú rozprávku neutiahnu. Oslovili preto východonemeckých partnerov. Tí vložili do projektu tri milióny korún a začalo sa nakrúcať. Písal sa október 1972 a podľa scenára sa mali realizovať len interiérové scény, s exteriérmi sa malo počkať do nasledujúceho leta. Vorlíčkovi sa to nepozdávalo, nechcel čakať, navyše mal i ďalšie projekty, a tak jednoducho prepísal letnú rozprávku na zimnú. Prvýkrát sa tak v českých rozprávkach hrdinovia nenaháňali po lúke, ale hádzali po sebe snehové gule. Čoskoro však so zimnou vizážou nastali problémy, nebolo ťažké zohnať sane namiesto kočiara a hercom neprekážalo, že namiesto vysokej zveri budú loviť líšku, vrásky vyvolal sneh. Nebolo ho, a tak voňavý sneh pri filmovaní scén pri Moritzburgu nahradili rozomleté rybie kosti z konzervární. Ten však voňal všelijako, len nie príjemne, a tak sa hercom pri tejto spomienke ešte dnes kriví nos. Keď však na šumave nakrúcali scény, ako princ a jeho dvaja panoši naháňajú Popolušku, snehu napadlo toľko, že v celej republike zháňali snehové reťaze. štáb husím krokom vyšliapaval chodníčky, aby herci mali kadiaľ utekať.
Veľký podiel na úspechu Popolušky má jednoznačne hlavný pár. Tvorcovia robili kastingy po celej republike. Končili sa s negatívnym výsledkom, až si Vorlíček spomenul na Barunku z Babičky. Libuše šafránková mala za sebou len túto jednu filmovú úlohu, hrala však v pražskom Činohernom klube, a keď ju Václav Vorlíček uvidel, pochopil, že našiel svoju Popolušku. Libuše pôvodne ponuku nechcela prijať, prvoradé bolo pre ňu divadlo, až kolega Jan Kačer jej vysvetlil, že ponuky na filmovanie sú vzácne a neodmietajú sa. študent herectva Pavel Trávníček bol vo filmovom svete novic, vizáž princa spĺňal na jednotku, horšie to bolo s jeho moravským prízvukom (namiesto Popelky bola Popílka), a tak ho predaboval herec Petr Svojtka. Za úspechom Troch orieškov vidia kritici aj spôsob spracovania rozprávky. Popoluška nie je žiadna chuderka, ktorá sedí doma za pecou, ale emancipovaná a vtipná osôbka, ktorá jazdí na koni a strieľa z kuše. V moslimskom Alžírsku vzbudzoval tento fakt obrovský údiv a viedla sa debata, či je verzia rozprávky vhodná, najmä keď dievčina odpovie na princovu ponuku na sobáš otázkou:
„A to se mě ani nezeptáte, jestli bych vás chtěla?“
Radšej sa vydám za žobráka
„Bola veľmi suchá a nepríjemná zima. Na nádvorí Oravského hradu sme nakrúcali zložitú úvodnú scénu s kočovnými hercami, ktorí hrajú pre mladého kráľa divadlo. Pracovali sme a čakali do druhej v noci na Bronislava Boloczka, ktorý sa vracal z divadla v Ostrave, aby sme s ním dokrútili náročné scény. Keď sme konečne zvládli aj posledný záber, zrekapituloval som si v hlave, či sme všetko správne nakrútili. Pozrel som sa náhodne na Ľudovíta Kronera, ktorý hral šaša, a na rukáve kostýmu som zbadal prišpendlený papierik s jeho menom. Zavolal som asistentov a kostymérku, či vedia, odkedy to tam má, a priznali sa mi, že asi od začiatku. Nikto, ani ja, ani kameraman, sme si počas nočnej práce a dlhého čakania nič nevšimli. Dnes sa každý záber priebežne kontroluje na videu, ale vtedy sme výsledok videli až o týždeň v strižni. Rýchlo som dokrútil nejaké zábery, o ktorých som si myslel, že na nich menovku vidno, a v strižni som neskôr musel čarovať. Či ju tam naozaj vidieť, nechám na divákov,“ usmieva sa režisér Miloslav Luther. Reč je o jeho rozprávke Kráľ Drozdia brada, ktorá patrí medzi vianočné klasiky. Príbeh o pyšnej princeznej Anne a princovi Michalovi, ktorý ju z pýchy vylieči šikovnou lžou, mal premiéru v decembri roku 1984.
Kráľ Drozdia brada vznikol v spolupráci so západonemeckými filmármi, ktorí okrem peňazí poskytli aj svoju najväčšiu hviezdu, kráľovnú si zahrala slávna Maria Schell. Miloslav Luther priznáva, že z nej mal spočiatku obavy, po jej príchode však stratil reč: „Maria Schell bola neuveriteľne ľudská, priateľská a bez hviezdnych manierov. Keď zistila, že mám malé deti, hneď na prvé nakrúcanie doniesla pre ne z Viedne kôš cudzokrajného ovocia, ktoré tu vtedy bolo vzácnosťou. Mohla bývať v Tatrách v hoteli, odkiaľ by sme ju každý deň vozili autom, ale ona chcela bývať s ostatnými v Oravskom Podzámku, v dedinskej chalupe. Po skončení filmu ma nahovárala, aby som emigroval do Nemecka. Ponúkala sa, že mi otvorí dvere medzi nemeckých producentov a mali sme už pripravenú tému.“ Neprijal to a dodnes nevie, či urobil správne.
Pre divákov je Kráľ Drozdia brada predovšetkým Lukáš Vaculík a Adriana Tarábková. Partnerská dvojica, ktorá si už nikdy spolu nezahrala. Režisér Luther objavil Adrianu, ktorú mnohí dodnes považujú za najkrajšiu slovenskú princeznú: „Adrianu Tarábkovú sme získali prostredníctvom konkurzu. Medzi herečkami som nenašiel vhodný typ. Chcel som veľmi mladučké dievča, nezrelého človeka, ktorý prejde procesom od pýchy, neschopnosti súcitu, empatie až k dozretému človeku, keď zistí, čo je vzťah, láska a priateľstvo. Hľadal som predstaviteľku nedotknutú filmom, ktorá nebola ovplyvnená nejakými skúsenosťami a mala čo najmenšiu hereckú predstavu o tom, aká má byť princezná, aby sa do toho sama spontánne citovo vložila. Adriana mala síce už za sebou nejaké fotenie, ale žiadne skúsenosti s filmovaním.“
Lutherov výber neherečky sa aj dnes ukazuje ako šťastný, hoci na začiatku mal s Adrianou ťažké chvíle: „Počas prvého filmovacieho dňa sme zažili veľkú skúšku, robili sme vypätú emocionálnu scénu v podchode pod hradbami, keď má Anna prejaviť veľmi silné citové pohnutie. Pri skúškach pred ostrou to bolo naozaj zlé a cítil som, že celý štáb priam stŕpol, čo nás čaká. V tom okamihu som aj ja zapochyboval, či môžem do takej zložitej roly obsadiť neherca. Adriana to však zvládla s prirodzenosťou a dodnes si myslím, že pre svoj osobitý zvláštny pôvab a svojráznu osobnosť bola na túto rolu ideálna. Nájdu sa iste aj kritici, ktorí si myslia, že sa jej dá niečo vyčítať, ale detský divák, ktorý má spontánny vzťah k rozprávkam, ju prijíma úplne bez výhrad, už od premiéry. On vníma rozprávky srdcom, nie rozumom, a tak to má byť.“
Výber princa bol jednoduchý, stal sa ním Lukáš Vaculík, ktorý bol vtedy veľkým miláčikom publika, navyše Luther sa rozhodol k Adriane Tarábkovej nájsť skúseného hereckého partnera, o ktorého by sa mohla oprieť. Nad filmom držala ochrannú ruku aj vyššia moc. Sneh napadol v lesoch pri Bratislave len na jeden deň, a to práve vtedy, keď sa nakrúcala dôležitá záverečná scéna rozprávky. A zázrak zachránil aj jeden ľudský život: „Pracovali sme s kaskadérskou skupinou, jeden z nich predstavuje rytiera, ktorý hľadá záchranu na vysokom stĺpe, ten padne a rytier skončí za vozom, za ktorým boli ukryté kartónové škatule, aby sa nedochrámal. Takéto zábery sa zvyčajne robia len raz, tak sme nachystali dve kamery a spustili sme to. Herci však v zápale hry neodhadli správne smer, kam má stĺp padnúť, a rytier v železnom brnení s obrovským rachotom padol na kamenné mačacie hlavy hradného nádvoria mimo škatúľ. Bol som presvedčený, že sa určite prizabil. Odtiahli ho nabok, zdvihli štít prilby a on sa s otlčenou tvárou opýtal, či záber netreba zopakovať. Potom vstal a s hrmotom odišiel.“
Páslo dievča pávy
Petra Kolevská-Vančíková dostáva každú zimu v uliciach tie isté otázky: Kedy už začne snežiť a kedy už prestane snežiť. Tú prvú jej kladú deti, tú druhú vodiči. Perinbaba, Alžbetka, Jakub a Zubatá sa stali jej osudom. Rovnako ako Kráľ Drozdia Brada, aj Perinbaba vychádza z rozprávky bratov Grimmovcov. Z pani Zimy však Juraj Jakubisko a Ľubomír Feldek urobili v scenári Perinbabu, pridali niektoré postavy a vytvorili rozprávku, ktorá je pre mnohých Slovákov symbolom Vianoc. Filmová Alžbetka si myslí, že rozprávka je úspešná najmä vďaka atmosfére, ktorá vznikla pri nakrúcaní, ale aj „pre šťastnú konšteláciu profesionálov, ktorí pracovali s veľkou úprimnosťou a nasadením a veľkou mierou talentu“.
Pre Petru Kolevskú sa spomienky na rozprávku viažu predovšetkým s hereckou hviezdou Giuliettou Masinou. „Vtedy pridelili každému západnému hercovi tlmočníka, ktorý musel referovať o všetkom, čo sa okolo neho mihlo. Masina hovorila po taliansky, ale aj plynulo po francúzsky a ja som v tom čase chodila na gymnázium, kde som sa učila po francúzsky. Panika v očiach všetkých kompetentných z filmového štúdia Koliba, keď zistili, že my dve sme schopné sa rozprávať mimo tlmočníka, sa nedá ani opísať. Možno aj preto, že sme nemali problém spolu komunikovať, mala ku mne nadštandardný vzťah a po skončení nakrúcania mi poslala darčeky,“ usmieva sa Petra. Od talianskej hviezdy sa naučila jedným okom smiať a druhým plakať.
Pre Jakubiskovu tvorbu je príznačné experimentovanie, Perinbaba nie je výnimkou. Triky vtedy neexistovali, rozprávka sa robila poctivo: „Každý sa pýta, ako sa robilo lietanie. Dnes by sa robilo v teple, v štúdiu a herci by si zalietali pred zelenou plochou. My sme lietali na žeriavoch MP20, a keď vidíte, že perina narazí do strechy, tak ona naozaj do strechy narazila a my sme boli 20 metrov nad zemou. Jakub bol istený, ja nie, pretože nemali pre mňa taký úzky opasok. Bolo to veľmi zaujímavé, ale keď to prehodnocujem z pohľadu mojich rodičov, neviem, či by som to dovolila svojim dcéram,“ spomína herečka.
A slávna Perinbabina perina? „Bola to normálne ušitá perina z ružového hodvábu a v pomere k nám bola naozaj taká obrovská, ako vidieť na obraze, žiadne triky. Vnútri bol nafukovací balón a ten sa vždy nafúkal kompresorom. Perina nelietala, na lúke ju priviazali o železnú konštrukciu. Žeriav začal perinu dvíhať, my sme si sadli na sedačky a už sme leteli. Na lietadlo alebo pod vrtuľník nás nedali, Jakubiskovi to vtedy nenapadlo.“
A aký bol Jakub? Nemohol vzniknúť z rozprávkového vzťahu skutočný, veď na plátne to hercom pristalo. „Dievčatám sa vždy páčil a ja každého šokujem, keď poviem, že mne sa vôbec nepáčil. Mal sa dosť rád, a to je vlastnosť, ktorú na chlapoch nemám rada. Nevedel sa naučiť poriadne tancovať a nezosobňoval typ chlapa, o ktorého sa dá v súkromnom živote oprieť. A bál sa lietať. Navyše, medzi nami bola komunikačná bariéra, vedel len nemecky,“ smeje sa Petra Kolevská. Zároveň priznáva, že Alžbetka rozhodne nie je vrchol jej kariéry, skôr vrchol popularity. Užila si ju najmä na karlovarskom filmovom festivale, kde sa kvôli Perinbabe a najmä kvôli talianskej herečke spustila hystéria: „Pred Thermalom bola autogramiáda a Masina chcela, aby som šla s ňou. Bolo tam desaťtisíc ľudí, mali sme policajnú ochranu, rozrážala ľudí a vliekla nás na pódium, čo sa dnes zdá každému normálne, ale vtedy nič podobné nebolo. Pozerala som z pódia na ľudí, ktorí kričali, a my sme sa im podpisovali na kožu. Boli to moji rovesníci a ja som si hovorila – bože, veď medzi vami je toľko lekárov, ľudí, ktorí budú vo svojom živote robiť niečo, čo ja vôbec nedokážem a čo je oveľa podstatnejšie ako natriasanie sa na pódiu. Tam som si prvýkrát uvedomila, že toto nie je to, po čom túžim, hoci to, samozrejme, bolo neuveriteľne euforické a nabíjalo energiou.“ Na festivale Giulietta Masina zložila slovenskému režisérovi jeden z najkrajších komplimentov: „Dorozumeli sme sa prakticky hneď – úsmevom, očami. Poznala som jeho Tisícročnú včelu a veľmi sa mi páčila. Videla som v Jurajovi majstra s kúzelnou paličkou, ktorý ma dokáže dirigovať a riadiť cukrom a bičom.“
(P.S., ktoré by tu radšej nemalo byť: Ani tento rok sa Perinbaba nebude vysielať. Rozprávka je súčasťou súdneho sporu o filmové práva medzi režisérom a Slovenským filmovým ústavom. Či patrí rozprávka štátu, alebo režisérovi, rozhodne súd. Podľa nás patrí Slovákom na Vianoce.)
