Hoci sú už desať rokov „bez mena“, každú vec pomenúvajú tým pravým menom. Po otázke, čo dominovalo ich detskej izbe, štyria bratia zo skupiny No Name svorne vybuchnú: „Bordel.“ Mama bola bezmocná. Ak chcela vešať bielizeň na balkóne, musela sa najprv prebrodiť oblečením, ktoré sa na práčku ešte len tešilo. „Katastrofa bola, keď sa jeden z nás rozhodol, že ten bordel už v izbe nebude. Začal si ukladať svoje veci, čo však nemohlo stačiť, lebo veci ďalších boli stále tam. A často na uvoľnenom mieste toho, ktorý pratal,“ začína spomínať najstarší Roman. Dnes je ženatý a zo šatstva si stavia komínčeky. „Naučil som sa to a je to celkom príjemná vec. Mám absolútny prehľad, kde čo je. Pochopil som to ako starý kôň, ale keď prídem domov a vidím ten neporiadok, tak mi srdce zaplesá, že to boli pekné časy.“
Roman mával podľa bratov všelijaké stavy. Istý čas bol kulturistom. „Celú detskú izbu oblepil svalnatými ženami. Keď som raz prišiel ako mladý talentovaný umelec domov, vyhlásil som, že toto tu nebude. Všetko som strhol,“ pridáva sa druhorodený Igor. Zúrivo pritom behal po celom byte – opitý a nahý. Rozvášnenej umeleckej duši otec spočiatku nadával do exhibicionistov, a keď sa utíšila, zvyšným synom osvetlil, že teraz ju treba nechať tak. „Neviem, čo sme pili, takže odvtedy sa mi takýto stav nezopakoval,“ dodáva spevák No Name.
Výtvarné skrášľovanie v izbe malo reprízu, keď sa do nej z rodičovskej spálne prisťahoval najmladší Dušan. Svojim trom veľkým bratom, ktorí po jeho narodení dlho nechápali, prečo by sa zrazu horalka mala deliť na štyri kusy, ozdobil celú skriňu samolepkami. Zbiera ich dodnes. A po Romanovi už zdedil aj trón v obývačke. „Stále som mu závidel, že prišiel do obývačky o desiatej večer, roznosil si jedlo, rozložil si pitie, prepol program, aký len chcel, najedol sa, napil, urobil si postieľku, ľahol si a pozeral NHL alebo NBA,“ vymenúva Dušan sled činností, ktoré si dnes užíva sám. Kým traja donedávna spali spolu v izbe a Roman chodil na noc do obývačky, po svadbe dvoch najstarších Timkovcov má kreslo pred televízorom v dŕžave Dušan a ako posledný mohykán zotrváva v detskej izbe košického paneláka Ivan.
Sme na tej istej vlne
Nápad založiť skupinu prišiel v roku 1996. „Traja bratia sme sa zhodli na tom, že už bolo dosť hrania po svadbách. Veľké ideály, veľké vzory, veľké ciele, obrovská motivácia. Tak sme sa do toho pustili,“ vysvetľuje gitarista Roman Timko. Hoci všetkých troch otec prihlásil na klavír (Dušan už potom na ľudovej škole umenia študoval gitaru), od začiatku bolo jasné, že Ivan bude bubeníkom. Otec to vraj utrúsil, už keď sa narodil. „Boli to vážne veci, čo tí naši pre nás porobili, lebo peňazí bolo strašne málo. Hustil som do otca – bubny, bubny, bubny, až som dostal paličky a blanu. Netušil som, čo to je. Otec mi povedal, že keď mi raz kúpia aj bubny, tak ju na ne natiahnem. Mlátil som dovtedy po koženom kresle, ktoré som celkom roztrhal. Nedávno sme ho vyhodili,“ nešetrí úprimnosťou Ivan.
Igor a Roman sa klávesov takisto vzdali v prospech sólového spevu a sólovej gitary. Spojenie do bratského bandu podľa ich slov nikdy nemalo vykalkulovanú genézu, odjakživa šlo o hudbu a reálny vzťah blízkych ľudí. „Otec si vždy myslel, že budeme hrať len tak ako on – muzikant, čo dvadsať rokov sem-tam nejakú stovečku zarobil, aby pomohol rodičom, bratom a sestrám, lebo nie vždy bolo čo do úst. To, že budeme vydávať a predávať platne, nikdy nečakal. Skúsili sme to. Nebavilo nás už hádať sa do rána s podnapitými svadobnými hosťami, či sme hrali, alebo nehrali Slovenské mamičky. A vyšlo to,“ vraví Igor. Otec mal poradný hlas, aj keď sa už jeho deti postavili na profesionálne nohy. Menšia hádka sa rozpútala, keď tvrdil, že žiadna pesnička sa nemôže volať Nenormálna. Považoval to za drsné, agresívne a negatívne. Napokon bola úspešným druhým singlom z albumu Počkám si na zázrak.
Pri maminej sukni dlho nezostal ani najmladší miláčik, pred ktorým sa starší bratia mohli na dekách medzi poschodiami baraku bozkávať s dievčatami iba vo chvíli, keď bol k nim obrátený chrbtom. V opačnom prípade si Dušan dokázal silu žalovania do sýtosti vychutnať. Pri pohľade na bratov, spoločne odchádzajúcich z domu s čoraz železnejšou pravidelnosťou, mu – opierajúc sa o otcovu nohu – tiekli slzy až do chvíle, kým ho jedného dňa nevzali so sebou.
„Prvé dni boli strašne ťažké. Človek si povie, veď tam má troch bratov a bude hneď v tom. Ale to je hlúposť, lebo tých bratov som v podstate nemal. Prišli domov, vymenili si bielizeň, rozutekali sa za frajerkami, došli domov prespať a na ďalší deň zase odchádzali. Pre mňa to boli vtedy skôr dobrí kamaráti. Potom som prišiel do kapely a bol som ako baránok. Nemohol som nič,“ hovorí rodinný benjamín. Ako prískočné Dušan zarecitoval nepublikovateľnú básničku a dnes je už z nemluvňaťa protežovaného rodičmi zdatný muzikant, vtipný a výrečný rovnako ako jeho traja starší ochrancovia. Dokonca s priam generačným rozdielom v názore na hudbu – a teda aj s osobitým prínosom do tvorby skupiny.
Roman to zhŕňa slovami: „Otec s mamou nás každého nechali vyvíjať sa vlastným smerom, neubíjali jedného na úkor druhého. Každý má v kapele svoje miesto. To nás neuveriteľne drží pohromade, nikto z nás nezaznamenáva žiadne výkyvy. Sme na tej istej vlne a myslím si, že túto väzbu môže veľmi ťažko niečo porušiť.“
Všetci berú rovnako
Rodinný súzvuk v No Name je napriek miernej odlišnosti pováh obdivuhodný. „Niekto prejavuje viac emócií, niekto menej. Niekto viac racionálnosti, niekto menej. Niekto je nevyspytateľný viac, niekto menej. No v živote som nemal pocit, že by som mal niektorého z nich radšej,“ tvrdí Igor. štiepenie na menšie skupinky nastáva iba v hoteloch – Roman spáva v izbe s Dušanom, Igor s Ivanom a v tretej izbe sú zostávajúci dvaja členovia skupiny, klávesista Zoltán Sallai a basgitarista Viliam Gutray. „Zoli chrápe, ale Vilo si už zvykol. Má štuple do uší,“ smejú sa Timkovci.
Z domova si na riešenie prípadných bratských sporov priniesli formu zmierovania v duchu: Pohádali ste sa? Dajte si ruku a pusu. „Pusa dnes už, samozrejme, letí menej, ale ruky fungujú stále,“ dopĺňajú. Všetky diskusie v skupine definitívne uzatvára spoločné hlasovanie. „Iný názor sa rešpektuje, ale spoločný postup je na prvom mieste,“ objasňuje Roman. Práve Ivan, ktorý má občas odlišný názor na niektoré akcie, reaguje: „Sú niektoré veci, ktoré sme absolvovali, a pre mňa boli zbytočné. No jedna akcia kapelu ani nepochová, ani nevzkriesi, takže menšina sa vždy musí prispôsobiť väčšine. Aj keď nechceš ísť na nejakú autogramiádu, lebo si myslíš, že tam nikto nepríde, alebo máš pocit, že je to celkom zbytočné, môžeš sa potrhať a musíš tam ísť. Či budeš kričať, alebo plakať, tak to je.“
Pri zhruba 140 koncertoch ročne odmietajú asi desať akcií, na ktorých sa nezúčastnia. Či už preto, že krátko predtým vystúpili v okruhu 30 kilometrov od miesta podujatia, alebo pre možné pochybnosti o usporiadateľoch. „Nie každý nás volá hrať len preto, že sa mu páči naša muzika, niekedy chce na nás iba zarobiť. Aj tak sa stáva, že sa v dobrej vôli popálime,“ priznáva Roman. Koncertný kalendár im praská vo švíkoch, dokonca tri termíny už majú rezervované v januári 2008. Za najväčšiu tragédiu, ktorá im ukrajuje kvantum voľného času, označujú ustavičné cestovanie – navyše často na cestách, ktoré sú v katastrofálnom stave, až sa v aute ani nedá čítať kniha.
Pravidlá hry majú striktne vyriešené aj z finančného hľadiska. Honoráre sa v skupine delia na šesť častí rovnakým dielom. „U nás berie každý to isté, spevák aj basgitarista. Môžeme tak budovať vzťahy na inej úrovni a každý večer idú všetci na pódium s pocitom rovnocennosti,“ prízvukuje Igor, ktorý sa v marci oženil so zubárkou Silviou. V auguste sa im narodil syn Jakub a mesiac nato brata pred oltárom nasledoval Roman, ktorému manželka Veronika povije potomka vo februári. Od minulého roka je už ženatý aj Zoli, ktorý má s manželkou Karin ročného syna Adama. Nuž a Vilovi sa pred dvoma mesiacmi narodil syn Viliam a so snúbenicou Janou plánujú svadbu v novom roku.
Flambovaný koberec
Na najkrajšie sviatky v roku sa ženáči z No Name zďaleka netešia len preto, že sa budú môcť „obžrať“ v dvoch rodinách. Potrpia si na živom stromčeku a ešte dnes sa usmejú pri spomienke na chvíle, keď otec z ôsmeho poschodia sťa oštep vyhadzoval opadaný strom štyrom chalanom stojacim dolu pod oknami. Darčeky však už 24. decembra o štvrtej popoludní na benzínovej pumpe nekupujú. A Igor už pomaly zabúda aj na traumu, ktorú mu rodičia uštedrili ako desaťročnému, keď si ani pri štedrovečernom stole neodpustil opičky. „Normálne mi nedali darček. Schovali ho pod radiátorom a dodnes ma z toho myká. Keď ho vytiahli, už som ho nechcel.“
Ivan vzápätí kontruje otázkou: „Nebolo to vtedy, keď sme zapálili byt?“ Malá lekcia z flambovania nám nesmie ujsť. „Videli sme v telke, že alkohol horí, tak sme vyliali ploskačku na lopár a zapálili ho. Už dohorieval, preto Igor ešte prilial. Plameň vletel do fľašky, ktorú zo strachu odhodil, a tá začala lietať po byte. Všetko horelo, všade boli čierne škvrny, až kým sme neschytili Dušanov nočník a nezačali hasiť,“ zadúšajú sa od smiechu Timkovci. Vtedy im nebolo všetko jedno, lebo pred príchodom rodičov museli urýchlene konať. Duchaprítomne dotiahli z balkóna modrý ľanový koberec a vyskladali z neho všetky chýbajúce kúsky do toho vypáleného. Síce červeného, ale nič to. Dojem umocnili červenou temperovou farbou. Pozornosti rodičov však pestrá mozaika neunikla. A odmenou za nedocenené batikové umenie boli nerealizované vyhrážky, že cez letné prázdniny všetci poputujú do polepšovne alebo do družiny.
Hádky, naháňačky a provokatérske bitky boli na dennom poriadku. Dodnes neprekonaný súboj cti nimi otriasol, keď Igor prišiel domov s „cucflekom“ od Romanovej frajerky, čo sa fakt ťažko vysvetľuje. O rekord sa v rodinnej kronike postaralo osem úrazov za tri roky vrátane rozbitej hlavy a prstov pricviknutých vo dverách. Bytovému futbalu raz neodolala ich sklenená výplň. Pri zbieraní úlomkov si Igor náhle čupol – a prirodzene ten najväčší črep sa mu zaryl pod zadok. „Doslova som sa napichol, krv striekala ako v horore a Roman ma začal zachraňovať nešťastným spôsobom. Odsával krv mokrou špongiou. Bledol som a bledol, až musel pribehnúť otec z práce.“
Hlava rodiny prešla úlohami záchranára i učiteľa. Najprísnejšia palica sa lámala na najstaršom synovi. „Dodnes mám depresiu, keď si spomeniem, ako išiel Roman na gymnázium a tri mesiace pred prijímačkami každý večer sedeli s otcom nad matikou a slovenčinou. Chvíľami už Roman vychádzal z izby s plačom,“ hovorí Ivan, momentálne študent konzervatória. Igor skončil herectvo, Roman vysokú školu prerušil a Dušan takisto navštevuje konzervatórium. Do čias základnej školy sa vracia slovami: „Raz som prišiel domov s päťkou z matiky a na ďalšiu písomku ma otec pripravoval celý týždeň. Dostal som vtedy nepríjemnú bombu na chrbát – to bolo jediný raz, čo ma otec udrel. Nevedel pochopiť, že to neviem pochopiť. Napokon som všetko vedel – a prišiel som domov so štvorkou. Vtedy otec uznal, že tam mám cestu zakopanú. Matematika sa z môjho života vytratila.“
štyria oddaní synovia
Končiaci sa rok charakterizujú bratia Timkovci ako prelomový vo svojom súkromí. „štyri šestiny skupiny vhupli do dospelej fázy života. No Name už nie je mladícka kapela, pomaly sme chlapi. Preč sú časy, keď sme boli traja chlapci a štvrté bábo,“ hodnotí Ivan. Zvyšné dve šestiny – obe zadané – považujú za optimálny vek na svoj sobáš tridsiatku. Ivanova priateľka sa zaoberá prekladateľstvom, Dušanova je tanečníčkou. Ani manželstvá a vážne vzťahy popularitu No Name neovplyvnili. „Myslím si, že keď môže mať Mel Gibson sedem detí a Bono Vox štyri, tak nejaký Timko môže mať jedno-dve,“ vraví Igor.
Tohtoročné veľké turné vyvrcholilo koncertom v pražskej Sazka Aréne, kde vzniklo DVD a 2CD Live in Prague. Venovali ho svojej mame, ktorá priamo počas vystúpenia oslavovala päťdesiatku. Rodičom sa bratia Timkovci odvďačujú i spoločnými dovolenkami, na ktorých zisťujú, že otec a mama sú pre nich neskutoční „parťáci“. Vlani na Vianoce ich vďaka a štedrosť kulminovala. „Kúpili sme im auto a skoro odpadli. Otec sa práve vracal z chalupy a skončil so starým autom v kanáli, pretože nefungovala ručná brzda. Prišiel domov a povedal, že ho musí dať do opravy, na čo sme zareagovali, že by si už konečne mohli kúpiť nové. To ešte netušili, že stojí v garáži obalené stuhou,“ neskrýva dojatie Igor Timko.
Skromnejšie rodinné pomery, v ktorých vyrastali, priznávajú s čistou úprimnosťou. „Keď sme boli malí, mamka pracovala v školstve, kde je dodnes. Otec je inžinier, no pri hromadnom prepúšťaní ho vykopli z roboty. Napríklad CD prehrávač u nás prišiel dosť neskoro, aj to najmä preto, že Roman s Igorom začínali ako dídžeji na svadbách a kúpili sme ho ako nástroj na prácu. Cédečká už boli dávno absolútnou samozrejmosťou, keď Roman v roku 1995 kúpil domov ako úplne prvé CD album Alanis Morissette,“ spomína mimoriadne otvorený Ivan. Na starom kazeťáku si dovtedy vo svojom hudobnom vývoji preskákali všetkým od Beatles cez Bananaramu až po obľúbené Guns N’ Roses.
Rodinný klavír, pri ktorom vznikli hity Žily aj Ty a tvoja sestra, rodičia kúpili na pôžičku, keď mal Roman päť rokov. Prvé rifle si Igor kúpil ako šestnásťročný. Ivan sa bubnov dočkal, keď prišiel otec o zamestnanie a za odstupné nakúpil reproduktory, zosilňovač i mixážny pult. Bicie stáli sedemtisíc a každý bubon bol inej farby.
„A o tomto nikto nevie,“ záhadne vysloví Igor. „Naši chodili po večeroch upratovať, aby sa o nás mohli lepšie postarať. A keď sme kúpili starú favoritku, jeden z nás chodil stále s nimi a tri hodiny dozeral spoza okna na auto, aby nám ho neukradli. Bol som už vtedy hviezdička z Talentária, ľudia ma spoznávali na ulici, pýtali si odo mňa autogramy, a nevedel som pochopiť, že my normálne chodíme večer čo večer – handra a ideš. Dnes to znie neuveriteľne, ale nikto ti v živote nemôže povedať, že si sa narodil ako syn bohatých rodičov a všetko máš za pár šupiek. Toto nám už nikto nevezme. Keď si všetko vrátime späť, ideme na pódium s geniálnym pocitom. A nikdy by sme to za nič nemenili.“
Roman Timko
sólová gitara, spev
Narodený: 16. 9. 1977
Najlepší deň: sobota
Obľúbený nápoj: minerálka
Obľúbená farba: olivovozelená
Igor Timko
spev
Narodený: 5. 9. 1978
Najlepší deň: pondelok
Obľúbený nápoj: voda
Obľúbená farba: všetky
Ivan Timko
bicie nástroje, spev
Narodený: 15. 11. 1980
Najlepší deň: pondelok
Obľúbený nápoj: pivo
Obľúbená farba: čierna
Dušan Timko
gitara, spev
Narodený: 29. 3. 1987
Najlepší deň: piatok
Obľúbený nápoj: kola
Obľúbená farba: čierna
