Sme vzdelaní, pracovití, učenliví a prispôsobiví, a napriek tomu stále pomerne skromní. Taký chýr ide o Slovákoch pracujúcich v zahraničí. O lekároch, počítačových expertoch či vedcoch. Ale aj o režiséroch, hercoch a spevákoch. Vzhľadom na to, že tých živí predovšetkým jazyk, ich druhým domovom sa najčastejšie stáva Česko.
Prečo sa im v Prahe tak darí? Čo ich prinútilo opustiť Slovensko? Naozaj si doma nevieme vážiť, že naši ľudia sú vzdelaní, pracovití a učenliví, a prevládne ďalšia známa slovenská vlastnosť – závisť?
Tu sú „skutočné príbehy“ úspešných Slovákov. Niektoré z nich majú od happy endu ďaleko.
Fero Fenič
„Slovensko ma ignoruje.“
Režiséra Fera Feniča priviedlo do Prahy štúdium na FAMU. Do Bratislavy sa vrátil až koncom sedemdesiatych rokov, aj keď to nebol návrat v pravom zmysle slova. Je rodák z východu, Bratislava pre neho znamenala len ďalšie cudzie mesto. „S Prahou som sa nikdy nerozlúčil,“ hovorí. „Vytvoril som si k nej silnú väzbu, takže aj keď som sa vrátil na Slovensko, nechal som si v Prahe malý byt, kam som sa pravidelne vracal. Keď ma v roku 1985 vyhodili zo Slovenskej filmovej tvorby z dôvodov mojej ‚protisocialistickej činnosti‘, opustil som slovenský film, ale aj Slovensko. Tu som už nemal žiadnu nádej na prácu vo filme, v Prahe sa však dalo prežiť.“
Fenič nielenže prežil, ale sa aj dobre „zakorenil“. Práve on v uplynulých 15 rokoch vo svojom filmovom a televíznom štúdiu Febio poskytol pracovné príležitosti desiatkam Slovákov, od Juraja Jakubiska cez Dušana Trančíka až po Mateja Mináča. A nielen režisérom, ale aj kameramanom, strihačom či zvukárom. Pravdepodobnosť, že by Fenič rozšíril svoje aktivity na Slovensku, je mizivá. Ak sa mu podarí naštartovať projekt vlastnej televízie, bude možno vysielať aj u nás. Inak ho nemá čo motivovať. „Drvivú väčšinu príležitostí som dostal až v Česku. Slovensko ma dodnes ignoruje, aj keď som možno preň v českom prostredí urobil viac než ktorýkoľvek iný zahraničný Slovák. Ale ťažké srdce nemám, pretože si ani nedokážem predstaviť, že aspoň niečo z toho, čo sa mi podarilo v Prahe, by som mal šancu dokázať aj na Slovensku.“
Roman Petrenko
„Nekričím, nenadávam a nikoho neurážam.“
Aj režisér Roman Petrenko je klasickým absolventom českého filmového školstva. FAMU končil v čase, keď na Slovensku nastala výrazná generačná výmena. „Keď som v roku 1992 prišiel do Slovenskej televízie, kolegovia tam práve prestávali pracovať pre vysoký vek alebo preto, že nedostali lustračné osvedčenia,“ spomína. „Ako mladý zajac som dostal zelenú a počas nasledujúcich troch rokov som si splnil všetky režisérske sny – natočil som niekoľko zábavných programov, inscenácií, dokonca aj celovečerný film Hazard v hlavnej úlohe s Pavlom Landovským.“
V roku 1999 dostal Roman Petrenko ponuku pracovať pre českú televíziu Nova. „Prišiel som do televízie postavenej od A po Z z profesionálov, vedel som, že sa tam môžem veľa naučiť. Ten pocit som už v STV nemal a v ,rybníčkovskej ére‘ som ho úplne stratil. Veľa mojich vtedajších kolegov dostalo tie známe výpovede, čo ich čakali na vrátnici. Jediná pozitívna zmena, ktorú som zaregistroval, boli pekné nové sekretárky pána Záhradníka.“ Cez režírovanie publicistickej relácie Na vlastní oči či hitparády Eso sa Petrenko prepracoval k veľkým zábavným šouprogramom.
Dnes pracuje pre Českú televíziu. Režíruje programy Udělám cokoliv a Star Dance, je režisérom aj tohtoročného silvestrovského programu na ČT. „Nie je to otázka toho, koľko mi ponúknu peňazí, ale toho, či vedia splniť moje technicko-ekonomické požiadavky. Kompletné štúdio pre Star Dance stálo niekoľko miliónov korún. Súhlasil som, že do toho idem, až keď mi zaručili, že ich investujú.“ Roman Petrenko tvrdí, že napriek nie-ktorým nepríjemným skúsenostiam na Slovensko nezanevrel. Na zaujímavú ponuku nemá dôvod povedať nie. „Nedávno ma napríklad oslovil Vlado Valovič, ktorý má licenciu na Bratislavskú lýru. Chcel by ju na budúci rok rozbehnúť.“
Ďalší Slováci v Prahe
Daniela šinkorová
Rodáčka z Nitry, absolventka bratislavského konzervatória a Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne dostávala ponuky na účinkovanie v Čechách a na Morave už počas štúdií. Dôvody jej „odchodu“ sú čisto profesionálne, Praha jednoducho ponúka viac hereckých, muzikálových či moderátorských príležitostí. Daniela je držiteľkou českej ceny TýTý pre najlepšiu herečku za rok 2005 a dvoch cien Thalie za účinkovanie v muzikáloch. Najnovšie ju českí diváci môžu vidieť v televíznom seriáli Ordinace v ružové zahradě. Mimochodom, hudbu k nemu robil Miro Žbirka a režisérom je ďalší Slovák – Ján Sebechlebský.
Ľubomír Feldek
Má dvojaké občianstvo. Do Prahy sa odsťahoval pred 13 rokmi po spore s vtedajším ministrom kultúry Dušanom Slobodníkom. Doba aj ministri sa zmenili, pána Feldeka vídať na Slovensku čoraz častejšie. Najnovšie sa dokonca stal dramaturgom bratislavského divadla Nová scéna.
Miro Žbirka
Za jeho rozhodnutím žiť v Prahe sú dôvody čisto rodinné. V roku 1988 sa oženil s Pražankou Katkou, chvíľu fungovali na striedačku v Česku aj na Slovensku, no keď začala ich dcéra Linda chodiť do škôlky, padlo definitívne rozhodnutie. Meky dokáže úspešne riadiť svoju kariéru paralelne v Česku aj na Slovensku, v ankete Slávik 2006 obsadil druhé miesto medzi mužmi.
Juraj Jakubisko
Do Prahy sa tiež presťahoval v roku 1993. Bol to predovšetkým výraz nesúhlasu s rozdelením Československa a s politickou líniou, ktorá sa začínala na Slovensku presadzovať. Dnes sa situácia podľa neho upokojila. Cíti sa viac Európanom než Čechom či Slovákom. Za jeho filmárske dielo ho ocenili najvyšším slovenským štátnym vyznamenaním Pribinovým krížom. Má však aj Českého leva za dlhoročný prínos k rozvoju českého filmu.
Sisa Sklovska
„Baví ma byť v dvoch štátoch.“
Je absolventkou Vysokej školy múzických umení v Bratislave a speváckych kurzov aj v Taliansku. Do Prahy sa presťahovala v roku 1996. „Nebol to môj nápad,“ hovorí Sisa. „Zavolala mi priateľka a povedala o konkurze do muzikálu Daniela Landu Krysař. Bola presvedčená, že naň musím ísť. Dopadlo to tak, že som dostala hlavnú ženskú rolu, a začal sa kolotoč môjho cestovania. Skúšali sme totiž každý deň a po premiére bolo každý deň predstavenie. Krysař teda môže za to, že som sa presťahovala do Prahy.“
Pritom v Bratislave mala vtedy Sisa Sklovska slušné zázemie. Spievala na Novej scéne a bola aj sólistkou Opery Slovenského národného divadla. „Kameňom úrazu bolo, že prišiel nový šéf Opery a absolútne mi nechcel dovoliť robiť iné projekty ako klasiku. Nepáčilo sa mu, že spievam v muzikáloch. Zo dňa na deň som z Opery odišla.“
Sisa sa zo Slovenska úplne vytratila na viac ako tri roky. Keď si ju potom ako hosťa do svojho programu Ktosi je za dverami pozvali páni Lasica a Satinský, veľa ľudí ani netušilo, kto to je. Považovali ju dokonca za Poľku alebo Rusku.
„Potom som sa začala na Slovensku objavovať častejšie – premiéru tu mal Krysař, prišiel aj Hamlet, na Novú scénu som sa vrátila i v muzikáli Neberte nám princeznú! a na budúci rok sa objavím v Troch mušketieroch.“
Trvalé bydlisko má Sisa stále v Prahe, ale jej kontakty so Slovenskom sú čoraz intenzívnejšie. „V podstate žijem v aute na diaľnici medzi Prahou a Bratislavou. Ale som hrdá na to, že môžem aspoň svojím umením spájať dva štáty, aj keď už nie sú spolu.“
