Herci, speváci, moderátori aj politici majú jednu vec spoločnú. Sú najčastejším objektom záujmu novinárov. Niektorí s tým nemajú žiaden problém a poskytujú otvorené rozhovory na ľubovoľnú tému (Zdena Studenková), iní sú známi tým, že si „chránia súkromie“ (Ivan Tásler, Katka Knechtová, Zuzka Smatanová), ďalší nekomunikujú s novinármi vôbec (Ingrid Timková, Michal Dočolomanský). No a ešte je tu jedna špecifická skupina – tí, ktorí si za poskytnutie rozhovoru pýtajú peniaze.
Keď je to pochopiteľné
Takou je bývalá detská hviezda Zuzana Pravňanská. Už ako žiačka prvého stupňa základnej školy zažiarila ako Majka z Gurunu v televíznom seriáli Spadla z oblakov. Sama pripúšťa, že popularitu nedokázala zvládnuť. A napokon ani svoj život. Skrachovalo jej manželstvo, dve deti jej vzali do domova, jej druh zomrel, prišla o bývanie, nedokázala si udržať zamestnanie. Novinári sa k životnému príbehu dnes takmer 40-ročnej Zuzany Pravňanskej sporadicky vracajú. Za svoju story si vraj pýta okolo 20-tisíc korún. Používa ich naozaj na uhradenie najzákladnejších životných potrieb.
Aj pre herca Paľka Mikulíka sa poskytovanie rozhovorov stalo zdrojom prilepšenia si k invalidnému dôchodku. Po ťažkej mozgovej príhode pred takmer 14 rokmi mu pomohli hlavne priatelia z divadla, najviac asi Ľubo Roman, ktorý mu poskytol ubytovanie v penzióne Leberfinger. Pán Mikulík tu aj prijíma novinárov, ktorí majú záujem o rozhovor, a vysvetlí im, že nemá iné možnosti, ako si zarobiť. štyritisíc korún za interview je pre väčšinu redakcií bez problémov akceptovateľná požiadavka.
Keď je to zábavné
Hlboké nepochopenie vzťahu novinár verzus respondent prejavovali svojho času hlavne postavičky z reality-show VyVolení. Trojmesačný záujem niektorých médií o ich obskurné spolužitie pod jednou strechou sa u nich naozaj pretavil do pocitu „vyvolenosti“ a pokúšali sa pýtať si za rozhovory peniaze. Medzi novinármi o tom dodnes kolujú veselé historky.
Podobnú nekompetentnosť prejavil pred časom po pobyte Jána Ďurovčíka v Japonsku jeho manažér. Za poskytnutie informácií štátnej tlačovej agentúre od nej požadoval ich uverejnenie v ďalších médiách. Čo, samozrejme, nie je jej poslaním ani predmetom jej činnosti.
Pred pár rokmi bolo veselo dokonca aj medzi politickými redaktormi a novinármi. O zábavu sa im postaral Vladimír Mečiar, keď sa tiež jedného dňa rozhodol poskytovať rozhovory len za peniaze. Týkalo sa to však len pre neho nepríjemnej témy financovania vily Elektra. O tej bol ochotný hovoriť len za honorár. Jeho výšku nikdy nešpecifikoval, nereagoval ani na ponuky Nového Času, ktorý ju verejne zvyšoval päť dní až k sume 50-tisíc korún.
Keď je to poučné
Tragikomický je prípad českej rómskej speváčky Věry Bílej. Jej fenomenálny živelný spevácky talent totiž kráča ruka v ruke s nespoľahlivosťou, slabosťou, ktorou sú hracie automaty, a neschopnosťou pre akúkoľvek finančnú disciplínu. Žije „ako ozajstná Cigánka“ aj s invalidným manželom na východe Slovenska a za rozhovory pýta peniaze úplne bez ostychu. Stalo sa vraj aj to, že začala od osemtisíc korún, potom honorár zredukovala na tisícku, aby sa napokon uspokojila s päťstovkou. Rozpráva však chaoticky, pletie sa, protirečí si, ba dokonca priamo klame. Záujem novinárov o Věru Bílú je teda minimálny, keďže minimálna je aj pravdepodobnosť, že im poskytne zmysluplný použiteľný rozhovor.
Pomerne rezervovaní sú k novinárom herci staršej generácie. Najviac od tela si ich drží Marián Labuda. Rozhovory poskytuje veľmi zriedkavo, za rozsiahlejšie si vraj pýta aj 20-tisíc korún, bulvárnemu časopisu sumu zvýšil až na 30-tisíc. Môže to byť však len spôsob, ako novinárov odradiť bez toho, aby ste im priamo povedali jednoznačné nie. K tejto technike sa občas uchyľuje už aj raper Rytmus. Aj v zákulisí decembrového koncertu českých hviezd v Bratislave sa to len tak hemžilo novinármi. Záujem mali predovšetkým o rozhovor s herečkou Jiřinou Bohdalovou. Na prekvapenie mnohých ich však dosť agresívne odkazovala na svojho manažéra.
Keď je to neriešiteľné
Nikto nikdy nijakým spôsobom neprinútil poskytnúť rozhovor vplyvného podnikateľa z mečiarovskej éry Vladimíra Poóra. Neštandardným privatizovaním Nafty Gbely sa dostal na podnikateľské výslnie, figuruje takmer v dvadsiatke eseročiek a akcioviek, stál dokonca v pozadí niekoľkých médií (televízia VTV, rádio Twist, týždenník LIVE! a iné). Všetky skrachovali. Ich majiteľ nebol za žiadnych okolností ochotný komunikovať so žiadnymi novinármi na žiadnu tému. Azda okrem reakcie „to nebudem komentovať“ z neho viac ako desať rokov nikto nič nevypáčil.
Pohľad z druhej strany
„Ľudí, s ktorými prichádzam pracovne do styku, delím na štyri skupiny – pohoďáci, použiteľní, nepoužiteľní a burani,“ takto vyzerá „kategorizácia“ Martina Kontúra, pracujúceho pre Rádio Okey a pre magazín IN. Na základe vlastnej skúsenosti pripúšťa, že umelci (zo všetkých kategórií) dávajú prednosť hosťovaniu v televízii pred rozhovorom pre noviny či časopis. Je, samozrejme, úplne štandardné, že rozsiahlejší rozhovor pre tlač autorizujú, napriek tomu – možno práve pre prácnosť takejto komunikácie, sa mu niektorí ľudia vyhýbajú. Krátka návšteva televízie je pre nich časovo menej náročná a efektnejšia. Zabúdajú však na čaro voňavého časopisu, ku ktorému si uvaríte kávu a s chuťou si aj niekoľkokrát prečítate dobrý rozhovor so svojím obľúbencom.
Ako to funguje
Samozrejme, žiaden zákon, vyhláška či kódex nedefinujú povinnosť verejne známych osôb komunikovať s médiami. Vo všeobecnosti platí, že umelci a politici existenčne potrebujú médiá a médiá potrebujú ich. Je v ich záujme navzájom dobre vychádzať.
Umelec má právo selektovať médiá, s ktorými hovorí, na základe ľubovoľných osobných kritérií, animozít či antipatií. Ak však poskytovanie informácií podmieni honorárom, prestanú ho novinári oslovovať a on si uzavrie dôležitý komunikačný kanál so svojím publikom. Jednoducho prestane byť populárny.
Politik si nemôže vyberať, s ktorými médiami bude hovoriť a s ktorými nie. Je naozaj „platený z našich daní“ aj za to, aby odpovedal i na nepríjemné otázky. Ak sa im vyhýba, môžeme ho odsúdiť akurát morálne. Dobrovoľne sa však pripravuje o možnosť ovplyvňovať verejnú mienku vo svoj prospech.
