Mojcasopis.sk

Vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku a na konte má viac ako dvadsať realizovaných filmových a televíznych scenárov a rozhlasových hier. Ak ste videli napríklad film Katarína Hudáková odišla na večnosť, možno ste doposiaľ netušili, že autorom scenára je Marek Maďarič. Minister kultúry priznáva, že mu v súčasnosti tvorivá činnosť chýba, a nevylučuje, že sa k nej čoskoro vráti.

Verejnosť o ňom a jeho súkromí toho veľa nevie a ľudia ho vnímajú skôr ako politika a muža, ktorý o sebe radšej mlčí. On však tvrdí, že mlčanlivý nie je. Len nemá potrebu o sebe hovoriť sám od seba.

Na naše otázky však odpovedal s úsmevom a otvorene, a dokonca prezradil aj neznámu skutočnosť o ťažkom zranení z obdobia začiatku stredoškolského štúdia.  „Keď som bol v prvom ročníku na gymnáziu, išiel som do školy a na prechode pre chodcov ma zrazilo auto. Mal som ťažké zlomeniny a takmer celý nasledujúci rok som strávil v nemocnici. Absolvoval som tri operácie, najmä rúk, ktoré som mal dolámané. Už je to síce dávno za mnou, dá sa povedať, že sú to desaťročia, ale vtedy som sa hádam druhýkrát narodil.“

Radšej rozhlas ako film
Ako vyštudovaný dramaturg a scenárista je autorom mnohých scenárov a rozhlasových hier.  „Ktoré vaše diela sú verejnosti podľa vás najznámejšie a ľudia nevedia, že ich autorom je minister?“  „Myslím, že jedno z diel, ktoré sa aj mne po rokoch páči a ktoré občas reprízujú, je film Katarína Hudáková odišla na večnosť. Myslím, že je to celkom podarené dielko. Ak si to môžem dovoliť povedať ako autor scenára. Ale najlepší pocit som mal aj tak vždy zo svojich rozhlasových hier, pretože scenárista môže podľa mňa dosiahnuť asi najväčší pocit sebarealizácie práve v rozhlasovej tvorbe. Rozhlas totiž oveľa viac dbá na slovo než televízia alebo film a aj autor je tam oveľa dôležitejší. Podobne ako v divadle. To možno potvrdia aj iní scenáristi alebo ľudia, ktorí sa živia písaním.“  „Keďže sa už desať rokov pohybujete v oblasti politiky, nechýba vám pôvodná práca?“  „Chýba. Najmä v čase, keď som sa stal ministrom, som ,rezignoval‘ na písanie a tvorivú činnosť, pretože umeleckú tvorbu s ministerskou prácou som nedokázal časovo zladiť. Uvedomil som si to omnoho intenzívnejšie aj minulý rok, keď sa v divadle Astorka pripravovala a následne uviedla moja hra Túlavé srdce a ja som sa chodil pozerať v generálkovom týždni na skúšky a trávil som čas s režisérom, dramaturgičkou a hercami. Vtedy som si znovu spomenul v dobrom zmysle slova na život dramaturga a scenáristu a prišlo mi aj ľúto, že sa v tomto čase tejto práci nemôžem venovať.“  „Vrátite sa k nej niekedy?“  „Myslím si, že môj návrat k pôvodnej práci je vysoko pravdepodobný, pretože si nemyslím, že budem dlhé roky ministrom alebo budem v politike desaťročia. Možno tu nebudem už o pár týždňov. (Smiech) Takže z tohto dôvodu si dovolím povedať, že len čo nebudem tak veľmi zaťažený politikou a úradovaním, určite sa k tomu vrátim.“

Mala to byť iba skúsenosť
„Ako ste zdôraznili, máte pre pracovnú vyťaženosť málo času. Čo vás vlastne v roku 2000 ako mladého muža priviedlo k tomu, aby ste vstúpili do politiky?“  „Nebol som až taký mladý (smiech), mal som po tridsiatke a môj príchod do SMER-u nebol mojím vstupom do politiky. Presnejšie, nešiel som tam so zámerom robiť politiku. Ľuďmi zo SMER-u som bol oslovený, či by som im pomohol pri založení tlačového oddelenia a pri práci v mediálnej oblasti strany, ktorá vtedy vznikala. V tom čase som pôsobil v reklame, mal som nejaké marketingové a komunikačné skúsenosti a prijímal som ich ponuku ako ďalšiu zaujímavú skúsenosť. Vtedy som tam neprichádzal so žiadnou víziou svojej politickej budúcnosti. Skôr som si myslel, že to bude dočasné, a pôsobil som tam ako profesionál, ktorý sa v politike neangažoval. Až postupne, tým, že som zotrval a s prostredím som zrástol, začal som sa aj politicky profilovať. Takže to bol prirodzený vývoj, ktorý som na začiatku vôbec nepredpokladal.“

V štyridsiatke ministrom
Napokon sa ako štyridsaťročný stal ministrom kultúry. Otvorene však priznáva, že kým ministerské kreslo prijal, chvíľu váhal.  „Myslím si, že vek štyridsať rokov môže byť do istej miery ideálnym vekom na prijatie takejto ponuky. Vtedy má už človek dostatok skúseností a mal by mať aj dostatok energie, takže je to možno vek na dosahovanie istých profesijných vrcholov. Ja som bol vtedy už v politike, kandidoval som do NR SR a bol som šéfom našej volebnej kampane. Čiže, keď som dostal ponuku stať sa ministrom kultúry, zohralo úlohu aj to, že som ako dramaturg a scenárista poznal prostredie kultúry, mal som už aj isté riadiace skúsenosti, pretože som nejaký čas pôsobil v televízii ako šéfredaktor, a mal som už aj politické skúsenosti. Takže nemôžem povedať, že by som sa necítil dostatočne pripravený, aj keď  isté obavy a pochybnosti som mal. Myslím, že iba blázon by povedal, že by ich nemal. A priznávam, že aj pre mňa boli prvé mesiace sprevádzané zdravým napätím, stresom a otázkami, ako to zvládnem a ako sa s tým vyrovnám.“

Opäť ministrom? Možno.
„V súčasnosti patríte v strane SMER medzi dôležitých ľudí, ktorí majú svoje stabilné miesto v prvej štvorke. Čakajú nás o pár týždňov voľby. Máte po nich ambíciu posúvať sa ďalej alebo by ste si vedeli predstaviť pokračovanie v pozícii ministra kultúry?“  „Odpoviem diplomaticky, ale pravdivo. Viem si predstaviť, že by som pokračoval ako minister kultúry, ale viem si rovnako predstaviť, že pokračovať nebudem. Závisí to od toho, aká bude po voľbách konštelácia, samozrejme, s predpokladom, že uspeje SMER vo voľbách. Aká bude vládna koalícia, aké postavenie by sa črtalo pre rezort kultúry, potom to, samozrejme, závisí aj od toho, či by mi premiér takú ponuku dal. Takže je v súčasnosti veľa vecí otvorených na to, aby som suverénne odpovedal áno, alebo nie. Z tohto hľadiska, ale aj z hľadiska, že táto práca je vyčerpávajúca, si viem pokojne predstaviť, že ministrom už nebudem a budem robiť niečo iné alebo sa aj v rámci politiky budem venovať niečomu inému.“

STV stále bojuje
Marek Maďarič pôsobil dlhé roky v Slovenskej televízii a dnes s odstupom času vníma jej postavenie ako nepretržitý boj. S objektívnymi aj subjektívnymi problémami, ako inštitúciu, ktorá nemala veľké šťastie pri výbere dôležitých riadiacich pracovníkov.  „STV roky bojuje. A stále si myslím, čo ma mrzí, že sa jej nepodarilo presvedčiť verejnosť, že verejnoprávna televízia má svoje nezastupiteľné miesto na mediálnom trhu. Tie objektívne problémy sú chronicky späté s financovaním, aj keď sa nám za posledné štyri roky podarilo dostať do Slovenskej televízie viac finančných prostriedkov. Či už cez iný spôsob výberu úhrad, alebo cez zmluvu so štátom. Jej postavenie je ťažké a komplikácie sú aj subjektívne. Myslím si totiž, že doteraz nemala šťastie na ľudí, ktorí Slovenskú televíziu viedli. Tým nechcem o všetkých povedať, že by nemali dobrú vôľu ju niekam posunúť. Ale buď si svojimi rozhodnutiami zvolili cestu, že likvidovali pôvodnú tvorbu a tvorivé zázemie, alebo ju zase neprimerane zadlžovali. A myslím si, že v súčasnosti práve inštitútom zmluvy so štátom sme výrazne pomohli nielen financovaniu, ale hlavne tomu, že vzniknú desiatky nových pôvodných programov, a dúfam, že na takej úrovni, aby boli diváci spokojní.  To je jedna asi z najdôležitejších úloh, ktoré verejnosť očakáva od Slovenskej televízie. Že nebude vysielať to, čo komerčná televízia. Ale dá priestor napríklad programom pre náročných divákov, pre mládež alebo pre rôzne menšiny. Myslím si, že na budúci rok by sa už mali objaviť takéto programy na obrazovke STV.“

S kosačkou a pri grile
Pre pracovnú vyťaženosť má málo času, ale prezradil, že keď práve nepracuje a má chvíľu voľna, trávi ho zväčša s manželkou a údržbou domu. Určite by sme ho vraj nezastihli pri žiadnom adrenalínovom športe, pretože k takýmto aktivitám nemá vzťah. Skôr ho možno zazrieť na prechádzke so psom alebo s batohom na chrbte.  „Ja si o sebe myslím, že nie som ničím výnimočný a ani som sa nikdy nesnažil v živote na seba pútať pozornosť. Som úplne obyčajný človek. Žijem v Ivanke pri Dunaji, v obci pri Bratislave, a vyhovuje mi vidiecky charakter života. Môj voľný čas sa počas môjho pôsobenia na ministerstve výrazne zredukoval. A keď  ho mám, využívam ho na bežné každodenné práce, ako je práca v záhrade a pomoc manželke, ktorá je tiež pracovne veľmi vyťažená. Na moje koníčky, ktorými sú knihy, filmy či stretávanie sa so známymi, mi veľa času nezostáva. Ale rád chodím na turistické výlety s manželkou, ktorá ma k tejto záľube priviedla. Som minister, ktorého skôr uvidíte s kosačkou, pri grilovaní alebo so psom.“  „Akého máte psa?“ (Smiech)  „Na túto otázku vždy odpovedám, že je to ivánsky žuvač. Pretože ako každé šteňa, aj naša sučka žuvala všetko, čo jej prišlo do cesty. Ale aj preto žuvač, lebo je to kríženec čuvača a retrivera.“

Zamilovaný do Indie
Už to, že sa minister kultúry charakterizoval ako vidiecky typ, napovedá, že aj obľúbená kuchyňa je v jeho prípade tá tradičná. Prezradil, že aj keď mal možnosť ochutnať v zahraničí alebo na recepciách rôzne cudzokrajné špeciality alebo esteticky atraktívne pochúťky, predsa len dáva prednosť tradícii z kuchyne mamy a manželky. Vyhrávajú halušky, plnená paprika, segedínsky guláš či fazuľovica. Má rád Francúzsko, kam často cestoval a vybudoval si k nemu pozitívny vzťah.  „Francúzsko mám rád nielen preto, že hovorím aj po francúzsky, ale aj preto, že mám rád ich literatúru, kultúru, film. Ale mám rád aj Áziu a napríklad japonskú poéziu. Tiež každé ráno už roky pijem sypaný neochutený zelený čaj. Opakovane som tiež ako turista navštívil Indiu, ktorá vo mne zanechala hlboké dojmy. Je to fascinujúca krajina s obrovskými kontrastmi a čím viac ju poznáte, tým lepšie viete, že vždy pre vás zostane záhadou.“