Mojcasopis.sk

V Markíze začínala v spravodajstve, neskôr v Lampárni a momentálne už takmer dva roky pripravuje reportáže pre publicistickú reláciu Paľba . Nedávno jej syndikát novinárov udelil už v poradí siedme ocenenie, tentoraz za príspevok Novodobé otroctvo.

Málokto vie, že jedna z našich najúspešnejších televíznych novinárok nikdy neštudovala žurnalistiku. Ako sama hovorí, prišlo to z čista jasna podobne ako materstvo. Matkou sa totiž stala už v maturitnom ročníku, vydala sa, ale ďalej študovala na Prírodovedeckej fakulte a už vtedy si hovorila, že sa niekde stala chyba, pretože ju kreslenie máp nenadchlo tak, aby sa mu v budúcnosti venovala.

„Už počas štúdia som vedela, že som sa trochu sekla. Ale pravda je, že to prišlo z čista jasna. Bez varovania. Roky sme s manželom organizovali kultúrne zamerané detské tábory s veľkými akciami a so všetkým, čo k tomu patrí.  Teda napríklad aj s moderovaním. Skúsila som to a zapáčilo sa mi to,“ hovorí Andrea, ktorá sa pred jedenástimi rokmi vybrala na konkurz do televízie Markíza, kde hľadali nové tváre do spravodajstva  „Dostala som sa až do posledného kola, ale nezobrali ma. Tak som nastúpila vo vtedajšom Rádiu Koliba. O tri mesiace som už bola na obrazovke. Uvoľnilo sa nejaké miesto, prišla som sa ukázať ešte raz a odchádzala som s pracovnou zmluvou. Dnes viem, že som urobila dobre, keď som nezostala kresliť mapy v Slovenskej akadémii vied, ale skúsila túto cestu.“ Andrea sa za jedenásť rokov vypracovala a na svojom konte má už sedem ocenení. To posledné je za reportáž Novodobé otroctvo, kde sa venuje téme odchodu Slovákov za vidinou väčšieho zárobku do Anglicka.  „Pri spracovávaní inej témy som sa dostala k informácii, že množstvo Slovákov sa v Anglicku stáva obeťami obchodníkov s ľuďmi, odchádzajú za lepším zárobkom, ale v skutočnosti sú obeťami nútenej práce, žijú v otrasných podmienkach, pracujú dvanásť a viac hodín denne, dostávajú iba minimum jedla, žiadne peniaze, sú doslova otrokmi. A keď sa im podarí od obchodníkov s ľuďmi utiecť, často sa nemajú ako vrátiť domov, pretože sú bez prostriedkov. Šokovalo ma, aký obrovský rozmer má tento problém, že nejde o jednotlivcov, ale o stovky ľudí, a že sa o tom prakticky nehovorí. Na celej veci bolo najobludnejšie, že tí, ktorí našich ľudí zotročujú, sú tiež Slováci. Často sú to rodinní známi, kamaráti či ľudia z rovnakej obce.“  Táto téma ju nenechala chladnou, preto začala pátrať po tých, ktorým sa podarilo vrátiť domov, a spolu s kameramanom hľadali aj v Anglicku. „Bola to naozaj zaujímavá práca a ďakujem predovšetkým kameramanovi, ktorý bol so mnou v Anglicku, tiež kamarátovi môjho kolegu, ktorý nám tam robil šoféra, hľadal s nami obete a ich otrokárov, slovenskej ambasáde v Londýne a policajtom vAnglicku,“ spomína si na okolnosti, za akých reportáž vznikala.  Ocenenie vníma Andrea ako obrovskú motiváciu do ďalšej práce, ktorá je náročná nielen na čas, ale aj na psychiku.  „Znamená pre mňa veľmi veľa, tak ako každé ocenenie odbornej spoločnosti, novinárov s dlhoročnými skúsenosťami. Keď takí ľudia povedia, že moje reportáže sú dobré, je to obrovská motivácia do ďalšieho zdokonaľovania sa. Z každej ceny sa teším rovnako, a hoci je to už siedma cena, ktorú som počas novinárskej praxe dostala, vychutnávam si ju rovnako ako tú prvú.

Novinárčina je droga
Začiatky v spravodajstve boli pre ňu ťažké, jednoducho ju hodili do vody, a keď chcela zotrvať, musela sa naučiť plávať.  „ Bolo to náročné. Žurnalistiku som neštudovala, nemala som prakticky žiadne skúsenosti, nie raz som s tým chcela seknúť. Musela som sa naučiť veľa nových vecí a naraz. Pracovať s informáciami, s textom, naučiť sa strihať... Bol to stres.“  Tak ako každý nováčik aj ona si prešla rôznymi trápnymi situáciami, ktorým sa žiadny začiatočník pri práci pred kamerou nevyhne, a dnes konštatuje, že podobných situácií zažíva dosť aj dnes.  „Tie nesúvisia s tým, že robíte niečo nové, tie sa jednoducho stávajú aj po rokoch praxe,“ smeje sa. Andrea je do svojej roboty doslova zažratá a ako sama hovorí, často sa jej stáva, že ju nejaká téma natoľko pohltí, že nie je schopná rozprávať o ničom inom. Všimne si to až vtedy, keď  ju na to upozorní dcéra.  „Táto práca je nesmierne náročná na čas, ale predovšetkým nosíte si ju domov. Nedá sa pri nej len tak vypnúť a to je niekedy problém. Našťastie mám už takmer dospelú dcéru, takže si môžem dovoliť mať takú časovo náročnú prácu. Ale keď mi takmer dospelé dieťa, ktoré má kopu svojich záujmov a kamarátov, povie, že ma prakticky nevidí a že mu to prekáža, tak si uvedomím, že som opäť raz poriadne prestrelila a veľmi ma to vždy mrzí. Svoju prácu mám veľmi rada, ale nemôže byť na prvom mieste. Na staré kolená sa o vás nepostará,“ myslí si, aj keď priznáva, že odísť od novinárčiny je ťažie, ako sa zdá.  „Naozaj platí, že novinárčina je droga. Pre mňa preto, že to nie je stereotypná práca, že vďaka nej stretávam množstvo zaujímavých ľudí, permanentne sa vzdelávam a rozširujem si obzory v oblastiach, o ktorých som možno ani netušila, že existujú. Túto prácu považujem za zmysluplnú a mám z nej dobrý pocit. A hoci si niekedy myslím, že som rozhodnutá odísť, príde na lámanie chleba a zostanem. No a potom sú momenty ako cena od syndikátu novinárov a vtedy sa naozaj nedá skončiť.“

Spoločný šatník s dcérou
Andrea môže pôsobiť ako super žena, pretože okrem kariéry stihla vychovať aj dcéru Martinu, ktorá je dnes už dospelou slečnou, a pritom vyzerá ako jej o pár rokov mladšia sestra. Ako sa jej podarilo skĺbiť hektiku novinárky s pokojom matky, je aj pre ňu záhadou, respektíve nikdy sa nad tým nestihla ani zamyslieť.  „Materstvo a práca – to je recept. Naučíte sa efektívne využívať čas, neodkladať veci na neskôr. Iba tak dokážete stihnúť všetko v práci aj doma. No a dobrý partner, ktorý vám s tým všetkým pomôže,  tiež nie je na zahodenie. Materstvo v skoršom veku má na začiatku iste nevýhody, ale teraz sú to už len výhody,“ konštatuje a dodáva:  „Teraz nemáme žiadny problém, rozumieme si, vieme sa skvele porozprávať, dokonca často dáva rozumy ona mne a výhodou je, že máme spoločný šatník,“ hovorí s úsmevom o svojej dcére, ktorá vraj zatiaľ nejde v jej šľapajach. „Doteraz jej pomáham písať slohy. Hoci, aj mne mama písala slohy ešte na strednej škole, takže uvidíme. Zdá sa, že sa podala na otca, je hudobne nadaná, študuje hru na hoboji, ale ja som sa tiež trápila jedenásť rokov s klavírom a som tam, kde som.“

Pestrosť koníčkov a záľub
Pre niekoho je upratovanie domácnosti ťažká drina, ktorú robí, pretože musí, ale Andrea Paulínyová to vníma inak.  „Nemám veľa voľného času a budete sa diviť, ale ja relaxujem aj pri upratovaní, varení a určite pri pečení, to ma naozaj baví,“ smeje sa.  „ Ale, samozrejme, trávim väčšinu času so svojou dcérou a je jedno ako. Chodením na výlety, rozprávaním sa, nakupovaním alebo pozretím si dobrého filmu... Samozrejme, rada sa stretávam so svojimi priateľmi. Snažíme sa aspoň dvakrát ročne ísť na výlet a raz začas zorganizovať aspoň spoločný večer.  Všetci sme vinári a máme radi dobré jedlo, takže často naše výlety spojíme s takýmito aktivitami. Za top relax však považujem výlety za poznaním. No na tie treba viac času a aj nejaké eurá, takže nie sú až také časté. V tomto sme sa však absolútne zhodli s partnerom. Ležanie pri mori nie je nič pre nás. Potrebujeme vidieť a spoznať krajiny, ľudí, kultúru, ochutnať miestnu kuchyňu. To nás naozaj baví.“ Aj čo sa koníčkov a záľub týka, je Andrein život nezvyčajne pestrý.  „Kedysi som sa trochu trápila pri spoločenských tancoch a chcela by som sa k nim ešte niekedy vrátiť. A jedným z mojich snov je aj spraviť si  ,vodičák‘ na lietadlo, ale to až keď budem stará a bohatá,“ vtipkuje Andrea, ktorú len tak niečo nerozplače. A keď sa tak aj stane, tak sa tomu jednoducho nebráni.  „Pri ťažkých chvíľkach nehľadám zámerne rozveselenie, nesnažím sa ich za každú cenu zahnať. Smútok aj ťažkosti patria k životu rovnako ako radosť a šťastie. Prežívam ich rovnako. Naplno a intenzívne. Práve v tých pochmúrnejších dňoch sa prejavuje to, aké úžasné je mať dospelú dcéru. Môžem sa jej vyrozprávať, poplakať na ramene a ona ma vždy povzbudí. Vtedy sa naše úlohy otočia a je to skvelý pocit vedieť, že mám aj ja v nej takú oporu.“

Andrea Paulínyová

Vek: 36
Stav: zadaná, dcéra Martina
Kariéra: Od roku 1998, keď prišla na kasting do televízie Markíza, pôsobí v jej radoch. Začínala ako redaktorka spravodajstva, kde vydržala dva roky, v Lampárni strávila sedem rokov a odvtedy vyrába reportáže pre publicistickú reláciu Paľba.
Ocenenia:
• Ocenenie Literárneho fondu – Prémia za novinársku tvorbu v kategórii televízia za rok 2003
• Ocenenie Nadácie otvorenej spoločnosti – Novinárska cena 2004 – uznanie v kategórii najlepšia reportáž v elektronickom médiu
• Ocenenie Literárneho fondu – Prémia za novinársku tvorbu v kategórii televízia za rok 2005
• Ocenenie Spoločnosti pre kvalitu, Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo a Slovenského syndikátu novinárov – Cena za kvalitu za rok 2005/2006
• Ocenenie Literárneho fondu – Výročná cena literárneho fondu za novinársku tvorbu v kategórii televízia za rok 2008
• Ocenenie Literárneho fondu – Prémia za novinársku tvorbu v kategórii televízia za rok 2008