Mojcasopis.sk

Stačí vám pár minút v blízkosti Judity Hansman a zaručene spoznáte, že je to nielen neobyčajne silná žena, ale aj majiteľka chytľavého nadhľadu na každodenné ľudské úskalia a svojského zmyslu pre humor.

Diváci jej meno dlho poznali z dabingu alebo z divadelných dosiek. Známou sa stala až v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Odsúdené.

Polovičné korene má Judita v Českom Krumlove, kde sa narodila. Jej otec, ako mnoho iných Slovákov, v šesťdesiatych rokoch vojenčil v Čechách, kde sa aj zamiloval a oženil.  „Na Slovensko sme prišli, keď sa v Košiciach otvárali Východoslovenské železiarne, tu sme dostali aj byt,“ hovorí slovenská herečka, ktorá má dodnes vrelý vzťah k rodným Čechám. Herecké nadanie by ste vraj u jej rodičov hľadali márne. Inklinovanie k umeniu a najmä divadlu zrejme podedila po babičke. Tá vraj cítila sympatie k doskám, ktoré znamenajú svet, no v období jej mladosti sa nepatrilo, aby ženy viac ako domáce práce a pozícia obetavej matky a manželky lákalo divadlo.  „Je pravda, že otec nádherne spieva, no ja som prvá a dúfam, že aj posledná herečka z našej rodiny,“ hovorí so smiechom Judita, ktorá je matkou sedemnásťročnej Rebeky, a tajne dúfa, že dcéra sa na umeleckú dráhu nevydá.  „Je síce umelecky nadaná, ale inklinuje k výtvarnému umeniu a fotografii,“ vysvetľuje.

Chlapčenský pupok
O herectve nikdy nesnívala, ani ako dieťa.  „Bola som chlapčenský pupok. Najväčšia zábava bola pri futbale a hokeji, šminky a babské témy ma nikdy nezaujímali. A to mi zostalo aj dodnes,“ smeje sa. Jej kariérne plány späté s profesionálnym volejbalom prekazilo až zlomené rameno, a tak sa Judy ocitla za školskou katedrou v malej dedinke na východe.  „Pôvodne som mala učiť len telesnú výchovu, no v čase, keď som do školy nastúpila, tam bolo žalostne málo učiteľov, preto som musela učiť všetko. Bola to krásna skúsenosť a verím, že keby pán riaditeľ, kvôli ktorému som odišla, nebol taký zlý človek, určite by som učila dodnes, pretože ma to naozaj veľmi bavilo. Je pravda, že asi by som si popritom musela nájsť aj iné zamestnanie, pretože je to veľmi zle platená práca. Pamätám sa, že keď som nemala peniaze, tak som sem-tam vybehla navečer do obchodného domu vykladať tovar. Bola som tam ja a asi desať učiteľov, ktorí boli nútení privyrábať si,“ dodáva.

Anonymný pozorovateľ ľudí
Judy na Vysokú školu múzických umení prišla ako herečka z Divadla Jonáša Záborského a aj vďaka herečke Kvete Stražanovej pochopila, že divadlo je láska a práca zároveň, ktorá by mohla lemovať celý jej život.  „Tu som sa začala zoznamovať aj s kamerou. Od štúdia prakticky až do štyridsiatky som každý rok hrala v dvoch či troch študentských filmoch, ktoré mi dali veľa. Filmové herectvo sa nedá naučiť doma pred zrkadlom. Na to potrebujete živú kameru, kameramana a režiséra, ktorý vám všetko vysvetlí. Na javisku sme zvyknutí pracovať s veľkými gestami, no pred kamerou vyzerá všetko prehnane. Kamera si vyžaduje minimálne pohyby, často sa city vyjadrujú len  sklopením očí, niekedy sa cítim, ako keby som vôbec nehrala.“ Kto sleduje Ordináciu v ružovej záhrade alebo Odsúdené, vie, že Judita veru má čo hrať. Či už Magda z Ordinácie alebo Grófkina gorila Gigi z Odsúdených, v oboch prípadoch ide o osobité postavy vyvolávajúce v divákoch až pocity nenormálnosti, ktoré sú plné emocionálnych hádok a protikladov. Kým niektorí herci, aby zvládli ťažké postavy, absolvujú prípravu za múrmi ústavov a psychiatrií, Judite stačí anonymne pozorovať ľudí okolo seba.  „Stačí si sadnúť do kaviarne a obklopí vás inšpirácia. Doba je šialená. Človek sa snaží vytvoriť si okolo seba asi meter široký pancierik a v ňom žije. Rozpráva sa sám so sebou, vynadá veci, o ktorú zakopol... To sú krásne prejavy, ktoré si všímam a pred kamerou ich nahustím hneď niekoľko,“ prezrádza.  „Keď chce byť herec uveriteľný, musí veriť svojej postave a vedieť, prečo robí niektoré veci tak, ako ich robí. Pri postave Gigi som čakala, že ma ľudia opľujú, keď ma stretnú, no, našťastie, len mi vyčítajú, že som zabila Maďarku. A dozvedela som sa o sebe, že ja musím byť rovnako zlá ako ona, lebo vraj mám zlé oči,“ smeje sa Judy.

Na problémy s humorom
Pracovnou srdcovkou je pre Judy Prešporské divadlo. Stála pri jeho zrode spolu s ďalšími siedmimi kolegami z trnavského divadla a zostala v ňom dodnes už len ako posledný člen pôvodného tímu. Divadlo vznikalo v období kultúrneho útlmu, keď slovenský divák nevyhľadával ani nové formy dramatického  umenia, ani ešte netúžil vidieť slovenských hercov hrať na javisku. Boj o prežitie bol teda každodennou záležitosťou, a keďže Judita je tá, ktorá sa stará o zháňanie financií potrebných na chod divadla, vie, že na kultúru je málo peňazí vždy, aj keď nie je kríza.  „Prvé dve sezóny sme mali ľahší repertoár. Hľadali sme svoj jazyk, to, aké divadlo vôbec divákovi ponúkneme. Postupne som v divadle   „osirela“, k spolupráci som prizvala Ivana Blahúta, s ktorým som si vždy vynikajúco rozumela, a vedela som, že máme rovnaké umelecké cítenie. Sme činoherné divadlo, v ktorom využívame aj tanec ako prirodzený ľudský pohyb. V súčasnosti máme štyri absolútne rozdielne predstavenia, teraz chystáme piate,“ hovorí.  „Väčšina z nich vzniká našou tvorivou činnosťou. Niekto načrtne jeden problém a ostatní ho rozvíjame z každej strany a celé sa to snažíme podať s humorom.“

Dcéra – najlepšia kamoška
Ak sa Judy spýtate na človeka, s ktorým si maximálne rozumie, určite vám ihneď začne hovoriť o svojej sedemnásťročnej dcére Rebeke.  „Odmalička som sa s ňou veľmi veľa rozprávala. Moja mama ma vychovávala rovnako, dlhými rozhovormi, a nielen príkazmi a zákazmi. Mama ma naučila, že človek musí v dieťati vybudovať schopnosť tvoriť argumenty, jeho sebadôveru a sebavedomie. Mám pocit, že sa mi to pri Rebeke podarilo a sme vlastne priateľky. Samozrejme, sú veci v ktorých sa jej snažím dohovárať svojimi argumentmi, no kúzelné je to, že ona mi už dokáže oponovať tými svojimi,“ hovorí hrdá mama. Bola to práve Rebeka, ktorá mamu držala v relatívnej pohode, keď sa na svetlo sveta prevalila nevera Juditinho manžela a Judita spolu s dcérou začali navštevovať psychologickú poradňu, kde sa stretli s množstvom ženských osudov, pár z nich Juditu inšpirovalo aj pri divadelnej tvorbe. Momentálne žije Judita sama, Rebeka odišla na ročný študijný pobyt do Ameriky a ona odišla na tento čas zo spoločného bytu, kde nechala manžela.  „Rozhodla som sa dať tomu čas tak, že nebudeme stále vedľa seba. Obaja si potrebujeme zoradiť priority, zistiť, čo vlastne chceme. Myslela som si, že som radikálny typ, no vždy keď príde situácia, nad ktorej riešením ste v minulosti uvažovali, v reáli urobí človek úplne niečo iné. Problém nevery sa dá riešiť zbalením kufrov a vyhodením, no to je len kozmetické riešenie problému, ktorý zostane vo vnútri. Človek sa totiž z vnútra nedá vytrhnúť a nedá sa len tak povedať: choď!“ Judita má teda teraz viac času na seba a na svoju prácu. K svojim narodeninám, ktoré čoskoro oslávi, si želá najmä to, aby sa lietadlo z Ameriky s Rebekou na palube vrátilo v poriadku a aby mala príležitosť pracovať na projektoch, ktoré ju budú nielen živiť, ale aj baviť.

Judita Hansman
Vek: 43
Stav: Vydatá, má jednu dcéru Rebeku (17)
Kariéra: Vyštudovala herectvo na VŠMU. Hrala v mnohých študentských filmoch, pôsobila v divadle v Prešove a v Trnave. V súčasnosti ju možno vídať v predstaveniach Prešporského divadla, v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Odsúdené. Jej hlas je divákom známy z dabingu a z verejnoprávnej Dvojky, pre ktorú už roky nahovára upútavky. Popritom pracuje aj na tvorbe dabingových dialógov.