Mojcasopis.sk

Bol doma v cudzích jazykoch, popularitu a publicitu nevyhľadával. Do pozornosti ľudí sa dostal najskôr ako priateľ moderátorky markizáckeho spravodajstva Miriam Kalisovej, ktorá ho tak trochu nasmerovala na profesionálnu cestu redaktora.

Na začiatku nášho rozhovoru pôsobil placho a mĺkvejšie, no našťastie šlo len o klamlivý prvý dojem. Skutočnosťou totiž je, že tento sympatický mladý muž má dobrú náladu ešte aj na rozdávanie. Práve v takej sa s nami porozprával o tom, čomu by sa venoval nebyť športového spravodajstva, či športuje aj aktívne, ale aj o tom, že sa chce naučiť hrať na klavíri, aké ženy ho vedia zaujať a prečo muži všeobecne potrebujú viac slobody a nevedia vydržať pri jednej žene celý život.

Čo by ste robili, keby ste neboli  „šporťák“ v Markíze?
Keďže som vyštudoval prekladateľstvo, asi by som sa venoval prekladom. Vlastne sa im aj tak trochu venujem. Viem si predstaviť, že by som pracoval v nejakej zahraničnej firme, prosto niekde, kde by som využil cudzie jazyky v kontakte s ľuďmi, s ktorými všeobecne rád komunikujem.

Vždy ste boli jazykovo zdatný?
Áno, to bola jediná vec, ktorú som vedel bez toho, aby som sa o to nejako sám pričinil. Vďačím za to asi najmä pozeraniu rozprávok na zahraničných staniciach. V štvrtom alebo piatom ročníku na osemročnom gymnáziu som už vedel po anglicky aj po nemecky. Zázrak. (Smiech)

O ľuďoch, ktorí sa takto čarovne naučia jazyky, sa hovorí, že majú aj dobrý hudobný sluch, máte ho aj vy?
Hudbu mám veľmi rád, ale hrať na ničom neviem. Až taký talentovaný zasa nie som. (Smiech) Ako malý chlapec som to skúšal na gitare, no nevyšlo to. A teraz, keď som starší, mám v pláne naučiť sa hrať na klavíri.

A noty poznáte?
Viem, ako vyzerajú, mám z hudobnej výchovy nejaké základy, ale hádam sa to bude dať aj bez nôt. Ak nie, naučím sa ich, nevidím to ako prekážku.

Ako blízko ste mali k športu predtým, než ste nastúpili do redakcie športového spravodajstva?
Asi ako väčšina mladých chalanov, ktorí športujú odmalička. Šport ako taký bol prirodzenou súčasťou môjho života, rozhovorov s kamarátmi a dennodennou aktivitou. Vždy som mal blízko k basketbalu. Bolo to niečo ako prirodzený presun koníčka na zamestnanie.

Ste ten typ chlapa, ktorý nevynechá v televízii ani jeden športový priamy prenos?
Rád si pozriem dobrý prenos. Nie každý, ale najmä špičkové športové súťaže. Viete, futbal trvá hodinu a pol, a keď nie je dobrý, tak sa to dá veľmi rýchlo prepnúť. Odkedy pracujem v športovom spravodajstve, rozšíril sa mi obzor. Začal som viac sledovať olympijské športy, viac rozumiem jednotlivým disciplínam, začal som rozlišovať taktiku, techniku alebo štýl hry. Som diváckym fanúšikom vrcholových športových súťaží, kde sú naozaj tí najlepší z najlepších... To je radosť pozerať.

Máte aj obľúbených športovcov?
Tých je skutočne veľmi veľa. Fandíme s kolegami našim hokejistom v NHL alebo našim tenistkám, veľa obľúbencov mám v basketbale.

Často hovoríte, že do Markízy ste sa dostali vďaka popudu vašej bývalej priateľky Mirky Kalisovej a náhode. Sám by ste sa k tomu neodhodlali?
Asi nie. Nemám na to potrebný exhibicionizmus, nikdy som sa nechcel takto prezentovať. Popularitu či publicitu som nevyhľadával. Vždy som bol skôr pozorovateľ  z úzadia a zapájal som sa len vtedy, keď som mal čo povedať. Ale zasa na druhej strane narodil som sa v znamení Blížencov a v nich je akoby ukryté viacero osobností. Médiá či žurnalistika ma lákali, no tvrdohlavo som za nimi nešiel.

Máte aj iné moderátorské či pracovné ambície alebo zatiaľ ostávate pri športe?
Žurnalistika ma láka stále. Aj v písanej forme. Vždy som bol lepší v písaní ako v rozprávaní, našťastie v Markíze ma naučili aj rozprávať. (Smiech) A čo sa týka moderátorských ambícií, nedávno som si skúsil komentovať súťaž v akrobatickom lietaní, bola to príjemná skúsenosť. Človek v spravodajstve nemá toľko moderátorských možností ako tí, čo pracujú v zábavných programoch. V tomto smere sa asi môžem posunúť len do komentovania športových prenosov. V redakcii máme odborníkov na hokej, futbal, formulu... Mne ostanú asi tie lietadielka. (Smiech)

Pre mnohých je červené svetielko na kamere v živom vysielaní drogou. Keď raz okúsia čaro živého vysielania, nevedia bez neho žiť. Čo vy?
Ja som pohodový človek, pred kamerou sa vždy musím trochu vybudiť, aby to malo nejaký život. Zaujímavé je, že kým v bežnom živote tá červená znamená stop, v štúdiu znamená štart a pre nás je to prebudenie. Ale viac ako závislosť cítim rešpekt a zaviazanosť voči divákom, ktorí nás sledujú.

Vaše začiatky boli trošku rozpačitejšie, teraz vidno, že už ste uvoľnenejší. Nemali ste chuť seknúť s touto prácou?
Áno, časom to uvoľnenie predsa prišlo. Samozrejme, že som mal chuť s tým skoncovať hneď po prvom vysielaní. (Smiech) Ale nie som človek, ktorý sa vzdáva. Keď niečo stojí za to, tak o to treba bojovať. A ten, kto všetko hneď  vzdá, prehráva každý deň, no ten, čo to skúsi, môže prehrať len raz. Radšej urobím všetko pre to, aby som sa zlepšil, ako by som sa mal vzdať.

Kto bol vaším najväčším pomocníkom alebo kritikom?
Naša hlasová pedagogička pani Machatsová, ktorá ma naučila všetko potrebné a dôležité pre prácu pred kamerou, od rozprávania  až po mimiku. Veľkú oporu som mal aj v kolegoch a mojich blízkych.

S nástupom na obrazovku vstúpila do vášho života aj vaša medializácia. Prekáža vám záujem médií o vašu osobu?
Určite áno, som človek, ktorý si stráži svoje súkromie. Podľa mňa je rozdiel medzi šoubiznisom a spravodajstvom. U nás akoby tento rozdiel neexistoval a tieto dve sféry sa prekrývajú v tom zmysle, že každý, kto je na obrazovke, patrí aj do šoubiznisu. Hercom možno takáto popularita pomáha, ale my spravodajcovia, ktorí sme na obraze tak či tak, sa snažíme viac prezentovať tým, čo robíme, ako súkromím, a tým, čo robíme doma.

Kedy ste negatívne pocítili vplyv médií na svoj život?
To viem celkom presne. To bolo obdobie, keď ma pred budovou televízie čakali dve naštartované autá a sledovali ma až domov. Potom sa postavili pred vchod a fotili všetko, čo len mohli. To už bolo priveľa.

Prispeli médiá aj k vášmu rozchodu s Mirkou?
Nie. Tie len prispeli k medializácii našich problémov, keďže sme boli na obrazovke. Inak na náš vzťah nemali absolútne žiaden vplyv.

S Mirkou prakticky stále pracujete na tej istej chodbe...
Sme za rohom. Stretávame sa aj v štúdiu, je to už druhý rok, čo nie sme spolu a dokážeme takto pracovať bez problémov. Obaja.

Ste teda príkladom toho, že aj bývalí partneri spolu môžu aj po rozchode vychádzať štandardne?
Ale áno, sme toho príkladom. Vo všeobecnosti záleží najmä na tom, čo bolo dôvodom rozchodu. Keď to nie je nič dramatické, tak prečo by nemali spolu naďalej vychádzať?

Ste v súčasnosti do niekoho zaľúbený?
Či som zaľúbený? To je už súkromie, ktoré radšej obchádzam. Ale zaľúbenosť ako taká je krásna. V každom prípade sa cítim fajn a každý deň sa snažím nájsť niečo, čo ma poteší.

Ktoré ženské zbrane sú vám najsympatickejšie?
Pekný pohľad je na ženskú so zbraňou. (Smiech) Na ženách sa mi páči všetko nemužské. Pôvab, šarm, veľmi dôležitý je ostrovtip, niečo, čím vie žena prekvapiť alebo čím vyčnieva z radu. Keď to nie je len mužov módny doplnok, pekne nahodená kulisa, keď dokáže nielen reagovať, ale aj niečo podnietiť. Najviac dokážem oceniť ženu, ktorá ma dokáže rozosmiať. A, samozrejme, musí to byť dobrý človek. Veľa prezradia oči, tie nič neskryjú.

Mladí ľudia sa v súčasnosti veľmi nehrnú do zväzkov potvrdených úradmi. Vy potrebujete na vzťah papier?
V tomto som veľmi veľký rebelant. Čo sa týka tradícií, oficialít a linajkovania... Všetko to absolútne odmietam. Nemyslím si, že nejaké potvrdenie niečo dokáže zmeniť k lepšiemu alebo hodnotnejšiemu. Nikomu toto rozhodnutie neberiem, ale skôr si myslím, že je to menej prospešné. Matematika nepustí, a keď viem, že každé druhé manželstvo sa rozpadá, tak z toho logicky vyplýva, že záväznosť je skôr kontraproduktívna. Možno z toho vzťahu uniká napätie, zdravé a prirodzené snaženie sa o toho druhého. Každý potrebuje slobodu a priestor na svoje myšlienky, záľuby či priateľov, a keď počujem slovo manželstvo, automaticky sa mi vybaví veta: Počkaj, opýtam sa manželky. (Smiech)  Nemyslím si, že toto je tá najlepšia forma spolužitia, ktorú kto kedy vymyslel.

Podľa vás sú to muži, čo potrebujú viac slobody?
Určite. Budem sa odvolávať na genetiku. Neviem, či sú muž a žena geneticky naprogramovaní na to, aby vydržali spolu celý život. Pravdupovediac skôr ženy dokážu vydržať s mužom ako muž so ženou. Je to asi prispôsobené na prirodzené prežitie druhu. Muž si stále hľadá nejakú partnerku, a keď  ju nájde, tak hľadá ďalej. Samozrejme, primitívnejšie povedané. Asi aj láska a zaľúbenie ako také trvajú len určitý čas a potom sa to presunie do niečoho iného. Myslím si, že je veľmi dôležité dôsledne si vybrať človeka, s ktorým sa rozhodneme stráviť život. Nech to nie je len o dočasnej kompatibilite. Aspoň päťdesiat percent vzťahu treba postaviť nielen na láske, ale aj na spoločných hodnotách, aktivitách a iných veciach, ktoré spájajú ľudí.

V téme manželstvo teda máte jasno. Čo rodina? Dá sa o vás povedať, že ste rodinný typ?
Určite som rodinný typ, ale myslím si, že človek musí do fázy založenia si rodiny dospieť. Nesmie to byť náhoda alebo nebodaj nešťastná náhoda. Keď sa rozhodne človek obetovať svoje pohodlie na úkor rodiny a detí, asi dospel do fázy, keď sa mu to zdalo prirodzené, a vtedy si zaslúži môj obdiv. Mne sa veľmi páčia veľké, mnohodetné rodiny, podľa mňa je to super. Mám veľmi rád, keď sú v rodine fungujúce, dobré vzťahy, keď ľudia patria do nejakej skupiny podľa pokrvného puta a vedia sa k sebe aj patrične správať.

Blíži sa leto, aké naň máte plány?
Teším sa z toho, že už teraz sa dá pohybovať vonku bez zbytočného ošatenia. Zatiaľ konkrétne letné plány nemám, teším sa najmä na letné športovanie, dokonca už mi prišli aj ponuky na moderovanie nejakých športových akcií, čomu sa tiež veľmi teším.

K letu sa už tradične akoby synonymicky pridáva cestovanie, aj vás láka neustále spoznávanie sveta za hranicami?
Ak nebude žiadna sopka proti, možno navštívim nejakú cudziu krajinu. Láka ma cestovanie, ale ja mám rád svoje pohodlie. Cestovanie je náročné, najmä keď máte dva metre ako ja a sedíte niekde v tesnom sedadle a nemôžete sa poskladať tak, ako by ste chceli. Deväťhodinový let mi stačí si predstaviť – a už trpím. Preto mi niekedy stačí počúvať ľudí, ktorí čo-to pocestovali, pozrieť si fotografie... Je pravda, že veľa ľudí chodí po svete len preto, aby vedeli, čo majú hľadať doma.

Peter Varinský

Vek: 28
Stav: slobodný
Znamenie: Blíženci
Vyštudoval prekladateľstvo a tlmočníctvo v kombinácii s anglickým a nemeckým jazykom na Univerzite Komenského v Bratislave. Žije v Stupave.
Jeho najväčšia neresť je: hrozienková vianočka.  „Snažím sa žiť zdravo a nezaťažovať telo alkoholom či cigaretami. Neresťou je asi iba tá vianočka.“
Obľúbené jedlo: opäť hrozienková vianočka, môže byť aj natretá maslom.
Životné motto: Treba si užiť každý deň, možno ako keby bol posledný.  „Aj keby sme sa tohto hesla držali, svet by bol poriadna divočina.“
Nevie žiť bez: filmov a seriálov. „Zvládnem aj dva filmy denne. V kine si rád pozriem akčný film, technológia 3D premietania ma úplne chytila. Takisto si rád pozriem starý český film z čias, keď sa ešte vedeli nakrúcať dobré komédie.“