Adriana Sklenaříková-Karembeu, Slovenka, ktorá kraľuje svetovému modelingu, je pritom v prvom rade žena s obyčajnými túžbami, chytľavým zmyslom pre humor a milujúca manželka.
Topmodelka Adriana Sklenaříková-Karembeu paradoxne nemá problém otvorene rozprávať o svojom súkromí. Kedysi si nevedela kúpiť sama ani lístok na vlak, dnes sa snaží pomáhať ženám, ktoré doma nečaká objatie, ale bitka. S manželom Christianom roky žije v Paríži, no na Vianoce obaja radšej vymenia pohľad na vysvietenú eiffelovku za zabíjanie kapra v Banskej Bystrici.
Je ťažké byť prototypom dokonalej ženy?
Sú aj horšie veci (smiech). Je to práca, ktorá si vyžaduje určité úsilie. Človek pracuje dlhé hodiny najmä v prvých štádiách. Pamätám sa, ako sme počas prehliadok nespávali. Sú oveľa ťažšie povolania a sú slabo finančne ohodnotené. Aj ja som si niektoré vyskúšala. Keď som študovala medicínu, privyrábala som si na pošte či v pekárni. Na krásu som objavila zaručenú fintu. Vravím, že mám päťdesiat rokov. Keď poviem ľuďom, že mám päťdesiat, zahrnú ma viacerými komplimentmi, ako dobre vyzerám. Výborná stratégia.
Koľko času trávite ráno v kúpeľni?
Máte na mysli niečo ako „nasaď si svoju tvár“? (Smiech) Čím som staršia, tým je to rýchlejšie. Kedysi to boli celé hodiny. Teraz sa mi už nechce, tak si poviem, veď treba byť prirodzená (smiech). Keď musím niekam ísť, kde mám aj vyzerať, spolu s umývaním vlasov to stíham za tri hodiny.
Čo by ste robili, keby ste neboli modelka?
Určite by som sa venovala medicíne. So školou som skončila v treťom ročníku. Keď som bola malá, chcela som byť lekárka ako moja mama alebo zverolekárka. Nikdy by mi ani nenapadlo, že skončím ako modelka. Osud to rozhodol za mňa. Bola som chorobne hanblivá, nevedela som si kúpiť ani lístok na vlak. Ani moja mama nerozumie tomu, ako som sa mohla tak zmeniť.
Kedy teda nastal zlom?
Asi keď som odišla do Paríža. Naši sa veľmi narobili, kým ma dotlačili do toho, aby som vôbec odletela (smiech). Rodičia ma veľmi kontrolovali, neodvážila by som sa nič urobiť bez ich povolenia. Keď som bola v Paríži, musela som sa postarať o seba sama. Akoby som v sebe objavila osobnosť, o ktorej som nevedela, že som ju mala aj predtým. Prvá prehliadka bola úžasná. Milión kamier, svetiel, to bolo zrazu niečo pre mňa.
Pôsobíte veľmi suverénne. Mávate vôbec trému?
Človek má sebavedomie, ak niečo vie robiť. Modeling už ovládam, takže môžem mať určité sebavedomie. No napríklad filmovačky sú iné. Túto prácu ešte ne-ovládam, rovnako ako iné príležitostné aktivity, ktoré mi život ponúka. Mám rada výzvy. Spájajú sa s určitým stresovým pocitom, je to niečo, čo nepoznám na sto percent, a chcem sa to naučiť.
Ako si udržujete „modelkovskú“ štíhlu líniu?
Cvičím s osobným trénerom. Každý deň. S Chrisom som šla raz behať, a to mi stačilo. Na druhý deň som sa nemohla ani pohnúť. Nenávidím beh. V Paríži sú také trate s preliezačkami pre hasičov, kam ľudia chodia behať. Ja bežím ako slimák a môj manžel tam popritom absolvuje všetky tie prekážky. Udržujeme rovnaké tempo.
Týrali ste sa hladom? Držali ste diéty?
Snažila som sa držať diéty v určitom období svojho života. Je to strašné! Keď sme robili prehliadky, tak sme veľmi málo jedávali najmä my vysoké kočky. Ja mám 184 cm a šaty na prehliadkach sú v čísle 34, nie 36! Príroda ma obdarila prsami a mala som večný problém, kam ich podieť. Ani jedna z modeliek nemala prsia ani zadok. Boli ako triesky.
Čo si rozkážete navariť, keď sa vraciate k mame na Slovensko?
Vždy keď mám prísť, tak mi volá, čo mi má uvariť. V mojom obľúbenom menu je plnená paprika, halušky, guláš... Jedlá, ktoré má rád aj Chris. V poslednom čase sa mama skôr spýta, čo by si dal Chris na večeru, než čo by som si dala ja.
Striehnu na vás v Paríži paparazzovia?
Áno, usalašili sa pred naším domom. Sú tam vo dne v noci. Občas mi je ich aj ľúto, lebo už skutočne niet o čom písať. Vždy musia, chudáci, vytiahnuť totálnu hlúposť, potom ich to na pár dní prestane baviť a odídu, ale nikdy nie nadlho. Majú to so mnou ťažké. Nikam nechodím, nikde sa neponevieram, ja som slušná (smiech).
Akú najväčšiu hlúposť ste si o sebe prečítali?
Pravidelne sa dozvedám o tom, koľko mám frajerov. Kauza „noha v aute“ rezonovala dlho. Už pred desiatimi rokmi sme sa s Chrisom rozvádzali. A stále sa okolo mňa točí tehotná-netehotná... No musím povedať, že slovenský bulvár je miliónkrát horší ako svetový. Francúzi si to napríklad nedovolia.
Bojíte sa starnutia?
Ja päťdesiatnička? Poviem vám, keď budem mať šesťdesiat (smiech). Keby ma manžel opustil, tak by som si povedala: Ježiš! A teraz sa musím o seba viac starať, aby som si niekoho našla. Toto je u ženy najdôležitejšie. Ale keď vidím, že aj on starne, tak si hovorím, že je všetko v poriadku. Hoci, na druhej strane, môj chlap nestarne. Vnímam to ako nespravodlivé, že on sa za desať rokov vôbec nezmenil.
Čo mal Chris, čo nemal žiaden Slovák?
Nemám so Slovákmi veľké skúsenosti. Skôr by mohlo byť, čo má Chris také, čo nemajú ostatní muži. Má odvahu a guráž. Vždy som si predstavovala môjho manžela ako princa na bielom koni, čo sa za mňa pobije a ochráni ma. Chris by položil za mňa život! Máte plno chlapov, o ktorých to povedať nemôžete. Obdivujem jeho priamočiarosť. Povie pravdu bez okolkov. Nikomu sa nevtiera, nemá vzťah k mate-riálnym veciam. My sme vychovaní inak a ja mám z toho komplex. Chris vyhodí balík peňazí von oknom. Jemu je to jedno, mne nie. Ja pôjdem von a tie peniaze pozbieram (smiech).
Vie byť romantický?
Áno, ale tak zvláštne romantický. Píše mi esemesky, maily, a to každý deň niekoľko. Jeho kultúra ho nenaučila vyjadriť lásku na verejnosti alebo slovne. Je zriedkavé, že by ma chytil za ruku, zato ja sa na neho lepím v jednom kuse. V písomnej forme je veľmi romantický. Rovnako zbožňuje, keď ma môže prekvapiť alebo niekam zaviesť.
Ako vás teda písomný romantik požiadal o ruku?
No, myslím si, že vtedy mu „lepilo“. Boli sme v Janove a sedeli sme v reštaurácii pri večeri. Raz mi dal prsteň, ktorý mal červené očko, a vtedy mi ho vymenil za prsteň zásnubný, pričom sa ma spýtal, či sa za neho vydám. Bola som taká šťastná, lebo som si povedala: Konečne! Od začiatku som vedela, že je to ten pravý, ale človek nikdy nevie, či si to myslí aj ten druhý. Odľahlo mi.
Stretli ste sa v súvislosti s Chrisom s rasovou neznášanlivosťou?
Stretla. Je hrozné, čo ľudia dokážu povedať. Stretávam sa s otázkou: To si nemohla nájsť bieleho? Uvediem jeden prípad. Stratil sa nám pes a mama dala v Bystrici inzerát, ku ktorému pridala svoje telefónne číslo. Psík sa našiel a ona ešte dlho dostávala rasistické esemesky. Človek neverí vlastným ušiam a pýta sa: To ešte existuje? Ale áno, existuje!
Kde prežijete tohtoročné Vianoce?
Naše Vianoce som romanticky opísala manželovi a odvtedy sa každý rok snažíme tráviť ich na Slovensku. Máme ich plné tradícií, ktoré nie sú nikde inde na svete také čarovné ako u nás. Povedala som mu však, že musí zabiť kapra. No tak Chris zabil kapra, a nie jedného, ale rovno šiestich. Jediná jeho otázka bola, kde sa umývame, keď nám vo vani pláva šesť rýb. Neumývame (smiech). Ale zabil ich. Všetci sa tomu prizerali, aj susedia.
Aké boli Vianoce počas vašich detských čias?
Trávila som ich najmä u starých rodičov. Starká mala zvláštnu chorobu, ktorá sa prejavovala tak, že napiekla toľko koláčov, koľko by sme nikdy v živote nedokázali zjesť. Niekedy to bolo aj 25 rôznych druhov maškŕt a Vianoce u nej sa zmenili na výkrm. So starkým sme sa sánkovali. No zdá sa mi, že keď sme boli menšie, bývalo aj viac snehu ako teraz.
Aký vianočný darček spojený s detstvom vám rezonuje v pamäti?
Raz som dostala plyšového psa. Túžila som po zvieratku, tak mi zadovážili aspoň takéhoto psíka. A ešte si pamätám na práčku. Naozajstnú práčku, ktorá prala. Bola som z toho úplne hotová. Viete si predstaviť, aká to bola rarita? Všetci mali jeden druh kociek a ja som mala funkčnú detskú práčku.
Aké darčeky by ste chceli mať pod stromčekom tieto Vianoce?
Stačí mi vianočná pohoda s rodinou. Ja už nechcem darčeky, lebo ich nemám kam dať. Pomaly nebudem mať kde bývať. Ale keby som sa veľmi zamyslela, istotne by som na niečo prišla (smiech).
Ste typická romantička, čo si nevie predstaviť Vianoce bez rozprávok?
Neodpustím si Mrázika. Rada by som si pozrela všetky rozprávky. Musím si ich zohnať na DVD. Môj manažér Miro pozná všetky repliky. Všetko, čo povedala princezná so zlatou hviezdou na čele, až po Popoluškinho koňa Juráška. Keď budem mať dieťa, tak mu tieto nezabudnuteľné rozprávky budem premietať. Tak ako mne premietala mama rozprávky na premietači, keď som bola malá. Pamätám si smrad toho prístroja a Rozprávku o alabastrovej ručičke. Dodnes neviem, čo malo znamenať spojenie alabastrová ručička (smiech). Priznám sa, že dnes, keď pozeráme spolu filmy, tak dávame prednosť hororom. Celá rodina sa radi bojíme.
Veľa sa hovorí o tom, že by ste si konečne rada vychutnávali materstvo.
Je pravda, že to na mňa začína veľmi pôsobiť. Keď vidím cudzie deti na preliezačke, bojím sa o ne, aby sa im niečo nestalo. Deti ma dojímajú. Moje kamarátky majú deti, aj by som si ich na chvíľu požičala, ale na druhej strane, je to dieťa, nie hračka. Túžim po dieťatku.
Chceli by ste dievčatko alebo chlapčeka?
Chlapca. Chcem malú kópiu Chrisa. Môjho manžela milujem a už teraz milujem to dieťa, pretože viem, že bude mať jeho gény, viem, že bude po ňom.
Máte už v zálohe mená?
Máme, ale nepovieme. Síce ich často meníme, no máme tri-štyri, ktoré sa nám páčia.
Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa stali ambasádorkou Avonu v boji proti domácemu násiliu?
Je pravda, že ide o tematiku, ktorá ma oslovila a už o nej niečo viem, keďže spolupracujem s Ligou pre ľudské práva a zaoberáme sa okrem iného aj právami žien. Výskyt domáceho násilia je na celom svete vo všetkých vekových aj sociálnych kategóriách. Napríklad na Slovensku ním trpí približne 96 % žien, no netýka sa to len ich, ale aj detí a starých ľudí, nás všetkých. Každý druhý človek nad pätnásť rokov sa buď stal svedkom domáceho násilia, alebo je obeťou. A to sú zarážajúce čísla. Ak môžeme ja alebo Daniela Peštová v niečom pomôcť, tak to má význam.
V čom spočíva vaša úloha ambasádorky?
O tomto probléme treba hovoriť a mojou úlohou v projekte je, aby sa aj mojím prostredníctvom o probléme hovorilo, chceme zlepšiť informovanosť žien a ak sa na nás ženy obrátia s prosbou o pomoc, vieme im odporučiť kvalitných odborníkov, ktorí s nimi budú riešiť konkrétny problém. Musíme ženy presvedčiť, že sa netreba hanbiť priznať sa, že sú týrané.
Adriana Sklenaříková-Karambeu
Vek: 37
Stav: šťastne vydatá za futbalistu Christiana Karembeua
Čo ju preslávilo: Štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe vymenila za predvádzacie mólo a pózovanie pred fotoaparátmi a vyplatilo sa. Spolupracovala s najprestížnejšími modelingovými agentúrami, ako sú NEXT v New Yorku, Paríži, Miláne a v Londýne. Tvár a dokonalé krivky prepožičala okrem iného aj na reklamné kampane na luxusnú spodnú bielizeň, kozmetické prípravky a parfumy.
