Mojcasopis.sk

Jedna z najznámejších snímok takmer neuzrela svetlo sveta pre nahotu.

Ôsmeho júna pred tridsiatimi ôsmimi rokmi zviedla vietnamská vojna dohromady dvoch ľudí, ktorí by sa inak asi len ťažko stretli. Obom zmenila život na nepoznanie jedna jediná fotografia.

Píše sa 8. jún 1972 a vojenský konflikt známy ako Vietnamská vojna sa vlečie už vyše desať rokov. Všetky zúčastnené strany sú už unavené a siahajú po najkrajnejších prostriedkoch. Medzi ne patria aj útoky napalmovými bombami, ktoré juhovietnamským ozbrojeným silám dodávajú Spojené štáty americké. Nad dedinkou Trang Bang sa v ten deň vznášajú dve lietadlá a vystrašení obyvatelia sa zhromažďujú v miestnom chráme. Je medzi nimi aj deväťročná Phan Th? Kim Phuc s matkou a so súrodencami. Neďaleko dedinky sledujú krúžiace stroje americkí vojaci, medzi ktorými je aj mladý fotograf Huynh Công Ut, ktorého však nikto nenazve inak ako Nick.

Príliš teplo
Nick Ut začal pracovať pre agentúru Associated Press (AP) už ako šestnásťročný popri svojom staršom bratovi, ktorého vojna neskôr stála život. Pri dedinke Trang Bang v ten júnový deň mal 21 rokov a patril už medzi ostrieľaných vojnových fotoreportérov. Keď zazrel lietadlá, tušil, že tam bude horúco a možno sa podaria aj dobré zábery. Ako neskôr vyšlo najavo, piloti boli presvedčení, že v dedine sú nepriateľskí severovietnamskí vojaci, a nie civilisti. Keď lietadlá zhodili bomby, nad dedinou sa rozpútalo ohnivé peklo. Kim spomína, že ohromená hlukom a horúčavou spolu s bratom a ďalšími deťmi vybehla z dediny. Na dievčatku za pár sekúnd zhoreli šaty, no v šoku utekala ďalej, až kým na ceste nezbadala skupinku vojakov. Keď k nim dobehla, kričala  „nong qua, nong qua“, teda  „je mi príliš teplo, príliš teplo“. Dostala napiť a jeden z vojakov jej chcel popálené telo schladiť vodou. Potom zamdlela a čo sa s ňou ďalej dialo, vie len z rozprávania.

Pomohol novinársky preukaz
Nick Ut spomína, ako krátko po zhodení bômb, keď sa trochu rozptýlil kúdol dymu nad dedinou, videl, ako po ceste bežia dedinčania, najmä deti. Medzi nimi sa vynímalo nahé dievčatko s tvárou skrivenou hrôzou a bolesťou. Fotografoval bez zastavenia. Okrem série fotografií s Kim sa neskôr do povedomia dostal aj obrázok zúfalej ženy nesúcej na rukách smrteľne popálené dieťa a prosiacej o pomoc.  „Keď k nám Kim dobehla, kričala, že chce vodu,“ spomína Nick.  „Dal som jej teda napiť a povedal som, že jej pomôžem. Naložil som ju do auta a ponáhľal sa do najbližšej nemocnice Cu Ši. Bola vážne popálená, no v preplnenej nemocnici, kde zomierali vietnamskí vojaci, sa na dieťa ani neobzreli.“ Vtedy pomohol jeho novinársky preukaz. Vďaka nemu sa mu podarilo dosiahnuť, aby Kim prijali a ošetrili ju. Nemohol tam s ňou však zostať, pretože si bol vedomý toho, že vo fotoaparáte má film so silnými zábermi, ktoré treba vyvolať.

S nahotou do koša
Po príchode do redakcie sa hneď ponáhľal do tmavej komory a s trasúcimi rukami vyvolával film. Dúfal, že aspoň niektoré fotografie vyjdú. Výsledkom bol on aj ďalší spolupracovníci ohromení. Dnes známa fotografia však takmer skončila v koši. Jeden z editorov AP totiž namietal, že nemôžu do centrály poslať fotografiu nahej Kim. Podľa vtedajších predpisov AP bola akákoľvek nahota bez ohľadu na vek či pohlavie na fotografiách a ešte k tomu zachytená spredu absolútne neprípustná. Ďalší editor Horst Faas preto faxoval do centrály v New Yorku a presvedčil nadriadených o udelení výnimky. Sila obsahu totiž prekračovala akékoľvek možné pohoršenie nad formou. O niekoľko dní fotografia doslova obletela svet, prebrali ju všetky významné tlačoviny a zdvihla zo stoličiek milióny ľudí. Ukazovala totiž hrôzu vojny doslova v plnej nahote. Nick Ut za ňu neskôr dostal Pulitzerovu cenu a cenu World Press Photo. Ale to už trochu predbiehame udalosti. Po niekoľkých dňoch sa Nickovi spolu s reportérom BBC Christopherom Wainom podarilo v nemocnici objaviť Kim, o ktorú sa nikto nestaral. Telíčko mala pokryté larvami, pretože personál si myslel, že už nežije, a uložili ju na kôpku mŕtvych detí. Tam ju našla aj jej matka. Mala popáleniny tretieho stupňa na takmer polovici tela. Opäť pomohli novinárske preukazy. Wainovi sa po vyčerpávajúcom obiehaní vietnamských úradov podarilo vybaviť povolenie, aby Kim mohli previezť do americkej vojenskej nemocnice. To jej zachránilo život.

Bolesť a odpustenie
Napriek starostlivosti jej zostala veľká časť kože zjazvená a musela si ju pravidelne chladiť ľadovou vodou. Po vojne Kim začala študovať medicínu, viac času ako v škole však nedobrovoľne trávila na rôznych propagandistických akciách komunistickej vlády. Našťastie sa jej podarilo získať štipendium na Kube, kde stretla aj budúceho manžela Bui Huy Toana. Počas návratu zo svadobnej cesty sa ich lietadlo zastavilo natankovať na Newfoundlande, Kim s manželom vystúpili a požiadali v Kanade o politický azyl. V krajine javorových listov dodnes žijú aj spolu s deťmi. A za morom sa po mnohých rokoch opäť stretla aj s Nickom Utom, ktorý momentálne pôsobí v Las Vegas a v Hollywoode, a s Christopherom Wainom. Jej manžel dovtedy netušil, že Kim je dievčatko zo slávnej fotografie. Hoci zjazvené telo jej dodnes spôsobuje bolesť, Kim tvrdí, že dušu si očistila od všetkého zla.  „Napalm je veľmi silný, no viera, odpustenie a láska sú ešte silnejšie. Keby sa každý naučil s nimi žiť, neboli by žiadne vojny.“ Kim sa dokonca stretla aj s jedným z pilotov, ktorý na ňu zhodil bomby, a verejne mu odpustila. Založila Nadáciu Kim Phuc, ktorá zbiera prostriedky na pomoc deťom zasiahnutým vojnovými konfliktmi.

Peklo menom napalm
Napalm je bojová zápalná látka, ktorú tvorí zmes bežného naftového paliva so zahusťujúcimi aditívami, okrem iného aj s naftelátmi a palmátmi hliníka, od ktorých dostal aj pomenovanie. Tieto prísady spôsobujú oveľa väčšiu priľnavosť a znižujú rýchlosť horenia, teda niekoľkonásobne zvyšujú účinnosť horľaviny. Horiaci napalm sa rýchlo nalepí na pokožku a je prakticky nemožné ho z nej odstrániť, zasiahnuté obete preto zväčša zomierajú vo veľkých bolestiach na následky popálenín. Vyvinul ho ešte počas druhej svetovej vojny tím chemikov Harvardovej univerzity pod vedením Luisa Fiesera a okrem bômb sa používal aj ako munícia pre plameňomety. Pri horení generuje teplotu medzi 800 až 1 200 ?C. Vo Vietname sa používal aj na odlesňovanie veľkých plôch džungle, ktorá poskytovala povstalcom úkryt.