Mojcasopis.sk

Jedna z najznámejších obetí inkvizície definitívne vpustila do zatuchnutej Európy prievan nových myšlienok.

Píše sa 17. február roku 1600. Na rímskom Námestí kvetov sa už od rána zhromažďuje pestrý dav ľudí, ktorí netrpezlivo čakajú na veľké divadlo. Uprostred námestia je už pripravená hranica a čochvíľa na nej vzbĺkne bývalý dominikánsky mních, ktorý trúfalo tvrdí, že Zem nie je stredom univerza a vesmír je nekonečný. Nie je ním nik iný ako filozof, matematik a astronóm Giordano Bruno.

Medzitým sa od Anjelského hradu pohol sprievod s väzňom. Keď dorazia až na námestie, v dave to zašumí. Odsúdencovi prečítajú obvinenia a rozsudok. Posledný raz ho kňaz nabáda, aby oľutoval svoje skutky, a podáva mu kríž, aby uľavil aspoň duši. Muž oblečený v bielom rúchu, s oholenou hlavou a jazykom prebodnutým ostrým železným bodcom hrdo odmieta.  „Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ho ja počúvam,“ povedal inkvizítorom pred popravou a dejiny mu dali za pravdu. Pretože poprava Giordana Bruna bola jednou z posledných snáh katolíckej cirkvi vzoprieť sa novým časom. Myšlienky humanizmu a renesancie stavajúce do popredia človeka a jeho schopnosť rozumom pochopiť dianie okolo seba sa totiž nezadržateľne šírili po celej Európe. A viera v Boha prestávala byť jedinou správnou odpoveďou na akúkoľvek otázku ľudského bytia.

Vyzliekol mníšsky habit
Fillipo Bruno sa narodil v roku 1548 v juhotalianskom meste Nola. Po štúdiu v Neapole ako pätnásťročný vstúpil do dominikánskeho rádu a prijal meno Giordano. Vtedy ešte nikto netušil, že mníšsku kutňu nebude nosiť dlho. Giordano bol veľmi bystrý žiak, podrobne študoval nielen teológiu, ale aj spisy gréckych či arabských učencov a filozofov. No nezostal len pri suchom memorovaní, nad prečítaným veľa premýšľal a postupne začal pochybovať o mnohých cirkevných dogmách. Samozrejme to neuniklo jeho spolubratom v kláštore a po obvinení, že sa odchyľuje od  „pravej“ viery, sa odišiel obhajovať do Ríma. Ani tu sa jeho názory nestretli s pochopením a pohoršenie najvyšších dominikánskych predstaviteľov Bruna tak sklamalo, že dobrovoľne z rádu vystúpil. V Ríme však zostať nemohol, a tak sa začalo jeho dlhé putovanie krížom-krážom po Európe. Všade kam prišiel, vyvolávali jeho myšlienky a predstavy nesúhlas až zdesenie. No on z nich odmietal čokoľvek zľaviť, preto mu nezostávalo nič iné, iba sa pobaliť a pobrať ďalej.

Pätnásť rokov na cestách
Najprv žil istý čas v rôznych mestách v severnom Taliansku, odtiaľ sa cez Francúzsko presunul do Ženevy, kde navštevoval niektoré prednášky na tamojšej univerzite. Keď však v máji 1579 vydal spis s ostrou kritikou práce miestneho uznávaného profesora, spolu s tlačiarom ho zatkli. Striktne zamietol akékoľvek ospravedlnenie a musel znovu utekať. Vrátil sa späť do Francúzska, kde na preslávenej univerzite v Toulouse získal titul profesora. Opäť však nedokázal držať jazyk za zubami a otvorene kritizoval vtedy všeobecne akceptovanú aristotelovskú predstavu sveta. Podľa nej je Zem stredom sveta. S tým však Giordano zásadne nesúhlasil. Pozdávala sa mu skôr koncepcia Poliaka Mikuláša Kopernika, ktorý namiesto zemegule do stredu sústavy planét umiestnil Slnko. Bruno však zachádzal ešte ďalej. Nielenže tvrdil, že vesmír je nekonečný a Zem sa v ňom spolu s ostatnými vesmírnymi telesami pohybuje, ale uvažoval dokonca o existencii života a ďalších rozumných bytostí vo vesmíre. No to bolo aj na učených pánov dosť. A tak opäť putoval. Postupne do Paríža, Londýna, Frankfurtu nad Mohanom. Asi pol roka strávil aj v Prahe na dvore cisára Rudolfa II., kde vydal dve menšie knižky o matematike a kombinatorike. Po Európe sa túlal celých pätnásť rokov.

Vydali ho do Ríma
Všade kam prišiel, svojimi názormi znepokojoval, dráždil a vyvolával polemiky. Okrem iného kritizoval všemocnosť cirkvi a jej inštitúcií, predovšetkým monopol na vzdelávanie. V jeho atomistickom ponímaní vesmíru strácal tiež Boh patent na stvorenie sveta a v podstate splynul s prírodou. A to už bolo priveľa. Na istý čas ho síce vzal pod ochranné krídla benátsky knieža Giovanni Mocenigo a umožnil mu okrem svojho dvora navštevovať aj diskusie v Padove. Ale už asi po pol roku sa nepohodli a postupne znenávideli až tak, že Mocenigo obvinil Bruna pred tamojšou inkvizíciou. Postavili ho pred súd, kde sa pomerne úspešne bránil. Keby sa o jeho zadržaní nedozvedela rímska inkvizícia, možno by obišiel len s miernym trestom. A hoci Benátčania chvíľu váhali, nakoniec podľahli nátlaku a Giordana Bruna v roku 1593 vydali do Ríma.

Upáľte kacíra!
Počas nasledujúcich siedmich rokov väznenia ho mnohokrát vypočúvali a v archíve svätej inkvizície sa hromadili spisy z týchto vyšetrovaní. Samozrejme, nevyhol sa ani mučeniu a inému nátlaku, no napriek všetkým pokusom Bruno necúvol ani o krok a nechcel odvolať čokoľvek zo svojho učenia. Prijal všetky tvrdenia z obžaloby ako svoje myšlienky, odmietal však uznať, že by boli kacírske,  preto nevidel dôvod, prečo by ich mal odvolávať a kajať sa. Kolégium kardinálov vyrieklo nakoniec nad bývalým mníchom tvrdý rozsudok. Na výstrahu iným  „bludárom“ spolu so svojimi knihami zhorel na hranici.

Nezostal osamotený
V rovnakom čase ako Giordana Bruna v Ríme zadržiavali aj iného bývalého dominikánskeho mnícha a neskoršieho utopistického filozofa Tommasa Campanellu. Toho síce neupálili, no v žalári presedel dlhých dvadsaťsedem rokov. Ďalšieho talianskeho mysliteľa, astronóma a fyzika Galileiho Galilea zachránilo pred hranicou len odvolanie kontroverzných názorov.