Mojcasopis.sk

Pred 190 rokmi Európania objavili zem, o ktorej od stredoveku predpokladali, že existuje, no dovtedy ju nikto nevidel. Dnešnú Antarktídu.

Dvadsiateho ôsmeho januára 1820 mohol kapitán von Bellingshausen do lodného denníka s uspokojením napísať – zem na obzore. Pobaltský Nemec v službách ruského cára a posádka lodí Vostok a Mirnyj boli prví Európania, ktorí sa na vlastné oči presvedčili, že bájna Terra Australis nie je iba rozprávkou. Počas trojročnej výpravy objavili nový kontinent.

Neznámu pevninu na južnej pologuli predpovedal už Aristoteles a jeho teóriu ďalej rozpracoval Ptolemaios, ktorý veril, že Indický oceán je na juhu uzatvorený doposiaľ neobjaveným kontinentom. Jeho názory sa neskôr v období renesancie stali hlavným zdrojom pre európskych kartografov. Na mapy začali do oblasti južného pólu zakresľovať bájnu Terru Australis, čo v preklade z latinčiny znamená Južná zem. Až do prvej polovice 19. storočia však jej presnú polohu a veľkosť mohli iba hádať,  preto na mapách nezriedka zaberala neúmerne veľký priestor. Už v roku 1642 Abel Tasman na svojej plavbe zazrel dnešný Nový Zéland a nádejal sa, že je to časť Južnej zeme. Jeho nadšenie však o vyše sto rokov neskôr schladil James Cook, ktorý odhalil, že ide len o dva veľké ostrovy. V roku 1773 na ďalšej z mnohých ciest ako prvý prekročil južnú polárnu kružnicu a tým zároveň dokázal, že v miernych zemepisných šírkach južnej pologule Terra Australis neleží. Zároveň bol presvedčený, že za ľadovou bariérou, ktorá mu znemožnila ďalší postup, nejaká pevnina určite jestvuje.

V službách cára
Fabian Gottlieb von Bellingshausen sa narodil v roku 1778 v rodine pobaltských Nemcov v mestečku Ösel v dnešnom Estónsku (v tom čase pod nadvládou cárskeho Ruska). Už ako desaťročného ho zapísali za kadeta do vojenskej školy a v osemnástich skončil ruskú námornú akadémiu v Kronstadte, asi tridsať kilometrov od Petrohradu. Veľmi rýchlo sa vyšvihol na post kapitána a zbieral skúsenosti na mnohých zahraničných cestách. V rokoch 1803 – 1806 sa napríklad zúčastnil na prvej ruskej výprave okolo sveta, ktorú viedol ďalší skvelý moreplavec a jeho krajan v ruských službách Adam Johann von Krusenstern. Ďalej pokračoval v kariére ako kapitán na rôznych misiách po Baltskom a Čiernom mori. Fadej Fadejevič, ako ho volali v Rusku, bol veľkým obdivovateľom Jamesa Cooka. Túžil pokračovať v diele svojho vzoru a plávať tak ďaleko na juh, ako sa len bude dať. Preto keď sa cár Alexander rozhodol, že výprava pod ruskou vlajkou preskúma polárne oblasti, jeho poradcovia ako hlavného kapitána navrhli práve štyridsaťročného Bellingshausena. A nemohli vybrať lepšie.

Smer juh
Piateho septembra 1819 vyrazila z anglického Portsmouthu šesťstotonová korveta Vostok so 117 mužmi na palube a s Bellingshausenom na kapitánskom mostíku. Okrem Vostoku na plavbu vyrazilo aj menšie sprievodné plavidlo. Loď Mirnyj mala 530?ton, 72-člennú posádku a jej hlavnou úlohou bolo viezť zásoby a potrebný materiál na celú expedíciu. Velil jej skúsený Michail Petrovič Lazarev, ktorý s Bellingshausenom dobre vychádzal a poznal plavbu v takých náročných podmienkach, aké na nich čakali. Ešte pred vyplávaním sa Bellingshausen stretol v Londýne s prezidentom Kráľovskej vedeckej spoločnosti sirom Josephom Banksom, ktorý pred päťdesiatimi rokmi sprevádzal poslednú Cookovu výpravu k Terre Australis. Banks ruskú výpravu vybavil knihami a cennými radami a zaprial jej veľa zdaru. Vostok a Mirnyj sa už koncom roka dostali k Južnej Georgii a južným Sendvičovým ostrovom, odkiaľ začínala náročná cesta chladnými oblasťami. Pitnú vodu im zabezpečovali okolité plávajúce ľadovce. 26. januára 1820 prekročil Bellingshausen polárny kruh a dostal sa na miesta, kde pred takmer päťdesiatimi rokmi skončil svoju púť Cook. O dva dni uvideli pás antarktického pobrežia. Bolo to územie, ktoré dnes poznáme ako Zem kráľovnej Maud. Lode pokračovali v plavbe pozdĺž pobrežia tak blízko, ako im to ľadové zovretie dovoľovalo. O necelý mesiac 22. februára ich zastihla obrovská snehová búrka. Tri dni križovali oceán prakticky naslepo bičovaní vetrom a snehom, ktorý vytvoril na lodiach hrubú ťažkú škrupinu. Jedinou možnosťou, ako uniknúť, bolo zamieriť na sever. Jedenásteho apríla rýchlejší Vostok zakotvil v austrálskom Sydney a o osem dní ho nasledoval aj Mirnyj.

Spor o prvenstvo
Tam im ruský konzul oznámil, že britská loď pod vedením kapitána Wiliama Smitha objavila na juhu sústavu ostrovov, ktoré nazval Južné Shetlandy a že Smith ich vyhlásil za časť antarktického kontinentu. Až porovnanie námorných denníkov a údajov z nich o vyše sto rokov neskôr dokázalo, že Bellingshausen bol naozaj prvý, kto uvidel Antarktídu. Ruský kapitán sa však bezprostredne po informáciách v Sydney rozhodol, že bude pokračovať v expedícii. V septembri 1820 vyplával opäť smerom na juh, v decembri prekročil druhýkrát polárny kruh. Počas nasledujúcich mesiacov sa im podarilo oboplávať celý kontinent, pričom skúmali pobrežie aj ostrovy po ceste. Hneď prvý, ktorý objavili, pomenovali po ruskom cárovi Petrovi I., veľkom nadšencovi moreplavectva, časť pobrežia a ostrov neskôr zas nazvali po Alexandrovi, ktorý výpravu inicioval. V marci zamierili opäť na sever a pristáli v Riu de Janeiro, kde lode prešli generálnou opravou. Potom s nimi Bellingshausen absolvoval ešte mesačnú plavbu po južnom Pacifiku. V Rusku jeho výprava a jej výsledky vzbudili veľký ohlas a ocenili ho viacerými vyznamenaniami. Ďalších tridsať rokov až do svojej smrti venoval námorným výpravám. A o vzdialenú Južnú zem sa začali zaujímať noví dobrodruhovia. Aj cieľ bol nový – dosiahnuť južný pól. Ale to je už iný príbeh a iní hrdinovia