Mojcasopis.sk

Vo svete módy urobila revolúciu. Primäla ženy, aby zahodili korzety, skrátili si sukne, ostrihali si vlasy a obliekali sa ako muži. Tento príbeh pozná celý svet. Ale fakt, že slávna Coco Chanel kolaborovala s nemeckými okupantmi, a dostala sa tak medzi legendy západných tajných služieb, vie iba málokto.

Gabriela Bonheur Chanelová sa narodila devätnásťročnej dievčine a podomovému obchodníkovi v meste Saumur 19. augusta 1883. Keď mala šesť rokov, zomrela jej mama a otec ju dal do sirotinca, pretože sa o ňu a o jej ďalších štyroch súrodencov nechcel starať.

Neskôr sa začala venovať móde, navrhovala jemné a praktické ženské oblečenie a na trh prišla s novým divom sveta dámskymi nohavicami. Piatelia, milenci a kamarátky jej dohadzovali bohatú klientelu. K priateľom bola za to patrične štedrá, no na podriadených prísna. Bez váhania finančne podporovala napríklad Stravinského, ale keď niekto žiadal zvýšenie platu, vyhodila ho.

Stavila na nacistov
Keď v roku 1940 prišli do Paríža Nemci, zmierila sa s tým pomerne rýchlo. Dôstojníci k nej boli pozorní a milí, v jej butikoch nakupovali pre svoje manželky a milenky. Coco upútal pekný mladý plukovník SS 31-ročný Walter Schellenberg a ona jeho tiež, aj keď bola o 26 rokov staršia. Zrejme z lásky k plukovníkovi sa Coco ujala novej roly spolupracovníčky a odcestovala po inštrukcie do Berlína. Tam ju Nemci poverili, aby rokovala s vojvodom z Windsoru Eduardom VIII. o návrate na trón, ktorého sa vzdal, aby sa mohol oženiť s rozvedenou Američankou Wallis Simpsonovou. Vojvoda totiž sympatizoval s Hitlerom, ktorý ho chcel po úspešnej invázii na Britské ostrovy dosadiť späť. Britská tajná služba však možné zneužitie tušila, vojvodu odpratala do zahraničia a akcia sa neuskutočnila. Coco v roku 1941 stretla ďalšieho nemeckého dôstojníka aristokrata Hansa Gunthera von Dincklage, príslušníka Abwehru. Zoznámil ju s priateľom kapitánom Theodorom Mommemom a Coco definitívne stavila na nacistov. S pomocou nemeckých priateľov sa snažila získať kontrolu nad výrobou parfumov a brúsila si zuby na podnik židovskej rodiny Werthemeirovcov, ktorí utiekli do Ameriky. Fabriku sa následne podarilo arizovať, ale vďaka vlastenecky zmýšľajúcim Francúzom sa Coco nestala jedinou majiteľkou. Na jeseň v roku 1943 vedeli nacisti, že strácajú na východe a v Afrike svoje pozície a hľadali únikové cesty. Coco vtedy prišla s návrhom, že by mohol Západ uzatvoriť s Nemeckom separátny mier, a ponúkla sa, že ho dohodne. Pre svoj nápad získala aj kapitána Momma, ktorý odcestoval do Berlína vysondovať reakcie na jej plán. Nápad prešiel, akcia dostala krycí názov Modellhut, čiže klobúk, Coco sa na ňom podieľala, ale operácia sa skončila neúspešne. Keď sa o nezdare vrátila referovať do Berlína Schellenbergovi, ktorý bol do akcie zapojený, skončili v posteli.

Obhajoba: láska a naivita
Oslobodenie Paríža od nemeckých okupantov v júni v roku 1944 priviedlo 61-ročnú hviezdu módneho sveta Chanel do úzkych. Nemeckí milenci boli ďaleko a ona musela čeliť výčitkám a hrozbám Francúzov za kolaboráciu. V októbri ju dokonca zatkli.  Pred komisiou sa obhajovala svojou láskou a politickou naivitou. Len čo ju prepustili, zatvorila svoj parížsky salón a odcestovala do švajčiarskeho Lausanne, kde zostala v exile sedem rokov. Schellenberga, ktorý svedčil v norimberskom procese proti nacistickým velikánom, odsúdili až v roku 1949 na šesť rokov väzenia. Keď ho už v roku 1951 prepustili, usadil sa vo Švajčiarsku, kde ho Coco Chanel finančne aj morálne podporovala. Keď o rok neskôr zomrel, zaplatila jeho pohreb. V roku 1953, keď mala 70 rokov, sa vrátila do Paríža a začala pracovať na novej módnej kolekcii. Urobila veľkú módnu prehliadku, ktorá znamenala jej druhý nástup. Ženy ju opäť prijali, objavil ju Hollywood a znova bývala v hoteli Ritz.

Slečna Chanel
Coco Chanel sa nikdy nevydala a trvala na tom, aby ju oslovovali slečna. Zomrela 10. januára 1971 a podľa poslednej vôle ju pochovali v Lausanne. Časopis Time ju zaradil medzi najvplyvnejšie ženy sveta a ešte v roku 1998 sa uvádzala ako jediná zo sveta módy medzi stovkou najvýznamnejších ľudí 20. storočia. Francúzi jej nejednoznačnú minulosť časom odpustili.