Mojcasopis.sk

Pred takmer 270 rokmi v Bratislave korunovali jednu z najväčších panovníčok nielen v strednej Európe.

Pri vládnutí dokázala Mária Terézia rovnako účinne používať silu argumentov i emócií a v modernom ponímaní by sme ju nazvali emancipovanou ženou. Lebo s prehľadom zvládla skĺbiť kariérne povinnosti s rodinou.

Píše sa rok 1941 a Uhorsko, ako aj ďalšie dedičné dŕžavy Habsburgovcov majú už niekoľko mesiacov novú panovníčku. Napriek tomu sa korunovácia stále odďaľuje. Nielen preto, lebo mladá vladárka sa hneď po smrti svojho otca Karola VI. musela pobiť o uznanie nástupníckych práv garantovaných Pragmatickou sankciou. Na dôvažok bola v požehnanom stave a lekári jej neodporúčali vystavovať sa stresu z korunovačnej slávnosti. Najmä keď celá krajina s napätím čakala, či po troch dcérach príde na svet konečne aj možný následník trónu.

Bratislava v očakávaní
Keď sa však na jar v zámku Schönbrunn prvýkrát rozplakal princ Jozef, mohli sa prípravy na veľkú slávnosť začať. Bratislava bola vtedy korunovačným mestom už vyše 170 rokov, táto česť jej pripadla po tureckých vpádoch a obsadení Stoličného Belehradu. Celé mesto žilo veľkolepými prípravami, ktoré ešte znásobovala skutočnosť, že korunovanou mala byť žena. Nastávajúca kráľovná prišla do Prešporku z Viedne so svojím manželom a malým sprievodom už 20. júna. Na hraniciach medzi Hainburgom a Kopčanmi ju podľa zvyku privítali uhorské stavy, ostrihomský arcibiskup a prímas krajiny knieža Imrich Esterházy predniesol uvítaciu reč a o päť dní neskôr jej na hlavu položil korunu. Ale to predbiehame. Po privítaní sa slávnostný sprievod za zvukov bubnov a píšťal odobral do mesta. Deň pred slávnosťou preniesol ozbrojený sprievod z hradného paláca do Dómu sv. Martina svätoštefanskú korunu a za hlaholu zvonov ju uložil v stráženej sakristii. Ráno 25. júna síce trochu spŕchlo, no vzápätí vyšlo slnko a ožiarilo celé mesto, čo mnohí označovali za priaznivé znamenia. Budúca kráľovná si musela privstať, pretože už o siedmej sa v paláci novozvoleného palatína Jána Pálffyho zhromaždili vybraní urodzení páni, ktorí mali Máriu Teréziu z hradu priviesť do chrámu. Z hradnej brány sa sprievod pohol o ôsmej, mladá panovníčka ho aj pre čerstvé materstvo absolvovala v kočiari. Do mesta vošiel Vydrickou bránou pri Kostole sv. Martina (v tom čase bola Bratislava ešte obohnaná hradbami). Kráľovná vošla do chrámu sprevádzaná vysokým klérom a mohol sa začať samotný akt korunovácie.
 
Ťažká koruna
Máriu Teréziu usadili na trón, ktorý stál v strede kňaziska na vyvýšenom pódiu pred novým nádherným oltárom. Obklopili ju zástavníci piatich krajín, ktorým vládla,  kráľovský stajník a palatín krajiny. Cez omšu zaodeli Máriu Teréziu plášťom sv. Štefana a opásali ju jeho mečom. Potom ju arcibiskup Imrich Esterházy korunoval za uhorskú kráľovnú. Do pravej ruky jej dal žezlo, do ľavej krajinské jablko a spolu s palatínom Pálffym jej položil na hlavu korunu. Tú jej však o chvíľu zase zložili, aby mohla pokojne bez jej tiaže sledovať zvyšok omše. Nasadila si ju zas po skončení obradu, keď sa v sprievode pod baldachýnom zo zlatého brokátu vydala z chrámu do mesta po drevenom chodníku potiahnutom zeleným, červeným a bielym súknom, ktoré si potom mohli prizerajúci sa ľudia pod dohľadom stráže rozobrať. Cestou do františkánskeho kostola, kde pasovala 45 šľachticov za rytierov Zlatej ostrohy, sa zastavila na námestí pred radnicou a poklonila sa pred sochou patrónky Uhorska Panny Márie Víťaznej. Potom ju kočiar odviezol cez Michalskú bránu pred mestské hradby na voľné priestranstvo, kde na pódiu odriekala korunovačnú prísahu s rukou položenou na kríži. Následne ju kočiar odviezol na dunajský breh, tam nasadla na čierneho žrebca a vyšla na korunovačný kopček ozdobený trojfarebným súknom. Podaným mečom potom sekla do štyroch smerov, aby dala najavo, že je odhodlaná brániť krajinu pred nepriateľom zo všetkých svetových strán.

Slzy ako zbraň
A že to bolo viac ako symbolické gesto, sa ukázalo už čoskoro. Následníctvo ženy na trón totiž spochybňoval mocný pruský kráľ Fridrich II. Už predtým ju pripravil o Sliezsko a dúfal, že mladá panovníčka, ktorá zdedila oslabenú monarchiu, bude ľahkou korisťou. To sa však prepočítal. Márii Terézii totiž pomerne nečakane podali pomocnú ruku uhorské stavy. Tie isté, ktoré sa pre vzájomné nezhody v roku 1526 len mlčky prizerali, ako sa na ich krajinu valia turecké hordy. Mladá kráľovná však zvolila účinnú taktiku. Okrem sľubov a plamennej reči tiež v snemovni použila jednu z najsilnejších ženských zbraní. So slzami v očiach vyzývala šľachticov, aby sa ako správni rytieri postavili na ochranu slabých žien a detí. Tí ju ani nenechali dohovoriť a priam sa predbiehali v ochote. S ich pomocou sa jej postupne podarilo odraziť útoky viacerých mocností a stabilizovať hranice krajiny. Práve mier potrebovala viac ako čokoľvek iné, jedine vtedy mohla začať so stabilizáciou a obnovou zaostalej monarchie. Za štyridsať rokov vlády sa jej podarilo zreformovať takmer všetky oblasti života. Medzi najvýznamnejšie počiny sa radí zjednotenie daňových povinností na základe takzvaného tereziánskeho katastra a urbára, povinná školská dochádzka, reforma armády, zdravotníctva či súdnictva. S jej menom sa spája aj obnova ciest či razenie kvalitnej striebornej meny. Postupne sa jej podarilo nielenže skonsolidovať závratný štátny dlh, ale dokonca hospodáriť s prebytkom. Márii Terézii vďačíme napríklad aj za také dnes samozrejmé veci, akými sú bankovky, popisné čísla domov či používanie priezvisk.