Mojcasopis.sk

Dostať sa do prezidentského kresla nemusí byť vždy iba výhra. Niekedy vás to môže stáť život. Mocní muži tohto sveta vždy priťahovali veľa pozornosti, a nielen pozitívnej. V druhej časti vám prinášame osudy afrických prezidentov, ktorí odišli z tohto sveta nedobrovoľne.

Odveta za generála
Občianska vojna, taká typická pre mnohé africké krajiny, stála v pozadí aj vraždy prezidenta malého štátika Guiney-Bissau na západnom pobreží. Jo?o Bernardo Nina Vieira sa k moci dostal najprv v roku 1980, keď sa ako partizánsky veliteľ zúčastnil na vojne, ktorá viedla k získaniu nezávislosti od Portugalska. Vládol devätnásť rokov, potom ho zvrhol vojenský puč. Nestabilitu tejto chudobnej krajiny zhoršujú aj latinskoamerické drogové kartely a gangy, ktoré ju používajú ako tranzitnú krajinu na pašovanie kolumbijského kokaínu do Európy. V roku 2005 zvíťazil Vieira po návrate z exilu v prvých slobodných prezidentských voľbách. Bezprostrednou príčinou atentátu naňho bol bombový smrteľný útok na náčelníka štábu armády Batistu Tagmeho Na Waia, za ktorým podľa Waiových prívržencov údajne stál prezident. Už v novembri 2008 prežil Vieira ozbrojený atak na svoj dom. Druhého marca 2009 naňho pred jeho rezidenciou zaútočila skupina vojakov znovu a tentoraz bola ich streľba úspešná.

Predzvesť genocídy
Nezriedka býva násilná smrť vrcholného predstaviteľa štátu spúšťačom či zámienkou na vypuknutie ozbrojeného konfliktu či nepokojov. Priam učebnicovým príkladom je Rwanda, kde zostrelenie lietadla na palube s domácim prezidentom Juvénalom Habyarimanom (na foto vľavo) a prezidentom susedného Burundi Cyprienom Ntaryamirom  (na foto vpravo) 6. apríla 1994 odštartovalo najväčšiu genocídu druhej polovice 20. storočia. Za necelé tri týždne bolo vyvraždených vyše 800 000 Tutsiov, jedného z dvoch hlavných etník tvoriacich populáciu v Rwande. Tieto dve skupiny si na sebe navzájom vybíjali nevraživosť už niekoľko desaťročí. V roku 1962 získali bývalé nemecké kolónie Rwanda a Burundi, ktoré boli od  konca prvej svetovej vojny belgickým mandátnym územím, nezávislosť. Krvavé potýčky medzi oboma etnikami (Tutsiovia tvorili menšinu, napriek tomu boli dlho na vedúcich štátnych pozíciách) ukončil hutuský generál Juvénal Habyarimana a v krajine zavládol na 15 rokov relatívny pokoj. Nestabilitu v regióne však podporovalo vyše milióna rwandských utečencov (prevažne Tutsiov), ktorí sa snažili zvrátiť dianie v krajine, populačná explózia a nedostatok potravín pre veľké sucho a odlesnenie krajiny. Podobne sa situácia vyvíjala aj v Burundi. V roku 1993 tam v prvých demokratických voľbách vyhral Hutu Melchior Ndadye, ktorého však už po piatich mesiacoch zavraždili tutsijskí vojaci a dočasným prezidentom sa stal (tiež Hutu) Cyprien Ntaryamira. Začiatkom apríla smerovalo lietadlo na palube s hlavami oboch štátov na stretnutie do Rwandy. Krátko pred pristátím lietadlo zostrelili a celá posádka zahynula. Kto presne stál za atentátom, dosiaľ nie je potvrdené, predpokladá sa však, že to boli hutuskí extrémisti, ktorí sa obávali, aby umiernený postoj Habyarimanu neviedol k strate moci. Už hodinu po páde lietadla začali organizovať masové vraždenie Tutsiov, pričom kvôli šetreniu zbraňami sa hlavnými smrtiacimi nástrojmi stali mačety.

Nahradil ho syn
Šarvátky a nepokoje na etnickom základe sužujú aj stredoafrickú Konžskú demokratickú republiku. Bývalý prezident Laurent-Désiré Kabila sa k moci v niekdajšom Zaire dostal ako líder Tutsiov podporovaný silami zo susedných štátov Burundi, Rwandy a Ugandy v roku 1997. Mladý Kabila, príslušník kmeňa Luba, študoval politickú filozofiu vo Francúzsku a v Tanzánii. Keď krajina v roku 1960 získala nezávislosť od Belgicka, bol už z neho nádejný káder v politickej strane niekdajšieho premiéra. Toho dal zavraždiť šéf armády Joseph Désire Mobutu, ktorý sa počas svojej diktátorskej vlády okrem krutosti vyznamenal aj premenovaním krajiny na Konžskú demokratickú republiku. Jednu z mnohých rebélií proti Mobutovi viedol z provincie Južné Kivu aj Kabila, po ktorého boku bojoval i kubánsky partizánsky veliteľ Ernesto Che Guevara. Z Južného Kivu si neskôr vybudoval marxistický miništátik, ktorý držali nad vodou najmä bohaté výnosy z miestnych zlatých baní. S jedlom rástla chuť a Kabila s pomocou Rwandy a Ugandy postupne obsadzoval ďalšie územia. V roku 1997 ho vítali v hlavnom meste Kinshasa ako čerstvý závan zmien v očakávaní lepších časov. Spočiatku to vyzeralo nádejne. Kabila zrušil Mobutovu záľubu v tlačení vlastných bankoviek, vďaka čomu sa podarilo významne skresať vyše trojcifernú infláciu, vyhlásil nulovú toleranciu prebujnelej korupcii, opravil kanalizačný systém metropoly. Po prvotnom nadšení však prišli už menej pozitívne zmeny. Zakázal politické strany, uväznil bojovníkov za ľudské práva a mnohých novinárov, rušil noviny. Potichu sa zabudlo na protikorupčné opatrenia a opäť sa rozhoreli etnické nepokoje. Ani z pozície prezidenta nedokázal ukončiť násilnosti, ba dokonca sa hovorilo, že sám najviac zdržiaval mierový plán dohodnutý za intervencie medzinárodných organizácií. Šestnásteho januára 2001 ho zastrelil jeden z bodyguardov Rašidi Kasereka. Mladý vrah následne skončil rovnako ako jeho obeť a desať dní po smrti prezidenta ho v úrade nahradil jeho syn Joseph Kabila.