Mojcasopis.sk

Jozef a Peter Pukalovičovci majú organizačne za sebou už päť ročníkov maratónu v hlavnom meste, hoci sa k tomu dostali v podstate náhodou. A stále sa snažia, aby jeden víkend v roku Bratislava ožila nielen športovým duchom.

„Pred piatimi rokmi nás oslovil jeden pán z Rakúska, či mu nechceme pomôcť s organizovaním maratónu v Bratislave, vraj on niečo podobné robí vo Viedni,“ spomína na začiatky Peter Pukalovič. „My sme vtedy toho o behaní veľa nevedeli, ale dali sme sa na to. Zrazu však vysvitlo, že dotyčný pán s podobnými akciami veľa skúseností nemá a nakoniec z toho vycúval.“ Do začiatku podujatia zostával asi mesiac a Pukalovičovci nechceli nechať veci nedokončené. Napriek nemilej skúsenosti im po skončení prišlo mnoho pozitívnych ohlasov a práve tie ich podľa slov oboch motivovali a motivujú, aby pokračovali.

Rodinný beh
Každý rok sa im darí zlepšovať a prilákať viac ľudí. Štartové pole s pretekármi z vyše 30 krajín hovorí samo za seba. „Tento rok sme mali nárast o 60 %, čo nás ohromilo, no potešilo zároveň,“ hovorí Jozef Pukalovič. A aký je účastnícky strop podujatia? „Odhadujem, že okolo 8 000 bežcov, to si však ešte počkáme,“ usmieva sa a jedným dychom dodáva, že s vyše 3 600 zúčastnenými je bratislavský maratón stále takpovediac rodinným podujatím. „No práve pre tú rodinnú atmosféru k nám ľudia chodia, pretože rovnakú pozornosť a starostlivosť venujeme všetkým, či je to šampión, dieťa alebo posledný, čo dobehne do cieľa,“ prízvukuje. Rodinný je doslova. Bratom organizačne pomáhajú aj rodičia, hoci hlavná záťaž je na nich. Nefunguje niekedy medzi nimi „ponorka“? „Ale určite áno,“ smejú sa svorne, „no v momente, keď ide o niečo podstatné, tak ťaháme za jeden povraz.“ Navzájom sa veľmi dobre dopĺňajú. „Ja som mladší, som taký živší a chcel by som všetko robiť vo veľkom štýle, aby podujatie dorástlo do obrovských rozmerov. Mám na starosti vizuálnu a marketingovú stránku,“ hovorí Peter Pukalovič a jeho brat Jozef, ktorý sa stará o športovú stránku, priznáva, že je skôr konzervatívnejší pragmatik, ktorý vie brata vhodne usmerniť a ak treba, trochu pribrzdiť. Každý rok sa snažia priniesť niečo nové a zapojiť dobré myšlienky, ktorými sa inšpirovali v zahraničí. Najväčším strašiakom pre nich je nečakaná tragédia. „Vo svete sa, žiaľ, stáva, že niektorý z bežcov precení sily, skolabuje a nezriedka dokonca zomrie. Aj preto venujeme bezpečnosti, zabezpečeniu občerstvenia či zdravotníckej pomoci mimoriadnu pozornosť. A dúfame, že tak ako doteraz sa nikomu nič vážne nestane a všetci budú odchádzať iba s dobrým pocitom a peknými spomienkami,“ prízvukujú spoločne.

Nečakaný náklad
Ako svorne hovoria, každý rok prinesie minimálne jednu veselú historku. Najviac ich však rozosmiala práve príhoda z uplynulého ročníka. „Na poslednú chvíľu sme zistili, že pri šatniach pre bežcov nie sú prenosné toalety, pretože ich omylom viac zložili na inom mieste,“ spomína Peter Pukalovič. „Tak sme rýchlo zorganizovali nejaké autá a šli sme ich previezť. Ako sme zdvíhali jednu kabínku, zdala sa nám ťažšia ako zvyčajne, ale v prvom momente sme si to nejako neuvedomili. Až keď sme ju mali naloženú a auto malo odísť, pýtam sa brata, počuj a nie je niekto vnútri? Otvorili sme dvere a naozaj tam sedel jeden pán, ktorý sa však vôbec počas nakladania neozýval, nebúchal, proste nič. Samozrejme, veľmi sme sa smiali, no nechali sme ho dokončiť potrebné, a potom sme záchod odviezli.“