Mojcasopis.sk

Je o ňom známe, že je hyperaktívny a niekedy to s pracovným nasadením preháňa . Pred časom si pri nakrúcaní jarných markizáckych džinglov škaredo zranil koleno, preto minimálne mesiac bude nútený krotiť svoj temperament, pre ktorý ho diváci obľubujú.

Priznáva, že koleno v ortéze mu spôsobí nemalé problémy najmä pri nakrúcaní náročného projektu, akým je Modré z neba. Zároveň však vie, že nemá právo nariekať, pretože životné osudy ľudí, s ktorými sa pri plnení snov konfrontuje, sú často oveľa horšie a zložitejšie ako jeho terajší úraz. Vilo ešte nevie, či bude musieť podstúpiť operáciu, isté však je, že domáci pokoj a rekonvalescencia mu nehrozia, pretože je, ako vždy, v jednom veľkom pracovnom kolotoči. Ako sám hovorí, ešteže žije so ženou, ktorá je vyťažená rovnako ako on. Inak by bol oheň na streche.

Nedávno ste mali úraz, vaša noha skončila v ortéze. Ako sa vám to stalo?
Hral som sa na dvadsaťročného počas nakrúcania jarných markizáckych džinglov. Mám tam v akcii, stojac na pódiu, výskok na pesničku We will rock you, no a keď som dopadal, rozhodol som sa ísť jedným smerom a moja noha sa autonómne rozhodla ísť iným smerom. Utrpelo koleno, mám dochrámaný meniskus, nohu budem mať na mesiac v ortéze a uvidím, čo bude ďalej. Dúfam, že sa vyhnem nejakému chirurgickému zákroku, ale to v tejto chvíli lekári nevedia predpovedať. Akútne to nebolo potrebné operovať, zatiaľ som zvolil konzervatívnu liečbu polihovaním doma, no musím aj pracovať, preto dúfam, že si to tým nakrúcaním, ktoré ma v najbližších dňoch čaká, nejako neskomplikujem.

Hovoríte o nakrúcaní Modrého z neba, ktoré odštartovalo jarnú sezónu. V štúdiu zrejme nebudete mať taký problém ako v teréne...
Ja sa práve obávam skôr toho štúdia. Diváci si to možno neuvedomujú, ale my nakrúcame vždy niekoľko častí dopredu, aby sme mali predstih, a máme to nastavené tak, že vždy vyrábame štyri štúdiové časti na nasledujúci mesiac naraz. A to fakt nie je zábava, pretože tam stojím na nohách od rána do večera. Pri externých výrobách nebudem môcť preskakovať ploty, ako zvyknem, ale predsa len, tam sa to nakrúcanie dá na chvíľu zastaviť a človek si môže dať pauzu. Za normálnych štandardných okolností by som mal byť doma a nerobiť nič, ale nemôžem si dovoliť povedať, že nebudeme vysielať. Nič sa nedá robiť, Modré z neba bude mať krívajúceho moderátora.

Diváci sa môžu opäť tešiť na príbehy plné emócií. Uvidia napríklad bezdomovkyňu, ktorá si na jeden deň vyskúšala, aké je to byť súčasťou smotánky, príbeh mladých manželov, ktorí boli rodičmi len pár mesiacov a iné. Ktorý z nich je pre vás osobne najsilnejší?
Ja mám najsilnejší vzťah k tým príbehom, ktoré majú v sebe prvky osudovosti alebo prostredníctvom ktorých sa nielen robí radosť, ale do istej miery aj pomáha ľuďom, keď majú nejaký zdravotný alebo sociálny hendikep. Oni si to totiž neuveriteľne užívajú a zrazu vidíme, ako sa dostávajú do iného sveta. Keď spravíme radosť niekomu zo strednej vrstvy, je to pekné a teším sa z toho. Keď  však niekoho dostaneme do prostredia, v ktorom by sa za normálnych okolností len tak ocitnúť nemohol, pretože doma nemá ani splachovací záchod či teplú vodu, tá radosť  je o to väčšia. Jeden z najsilnejších príbehov je pre mňa ten o dvadsaťročnom chlapcovi so svalovou distrofiou, ktorý si želal po rokoch vidieť  Tatry. Znie to banálne, ale pri predstave, akú tortúru ten človek napojený na dýchacie prístroje absolvoval, aby sa zadíval z Lomnického štítu, som kričal spolu s ním heuréka a plakal od dojatia. Úžasné na tom chalanovi je, ako sa s nevyliečiteľnou diagnózou vyrovnal. Pre neho budúcnosť neexistuje, žije len prítomnosťou a z nej sa snaží vyťažiť maximum. A niečo na tom bude, pretože nikto z nás nevie, čo ho čaká za najbližším rohom.

Nie je to tak, že podobné životné osudy ľudí, ktoré s nimi tak trochu prežívate, vás chtiac-nechtiac nútia zamýšľať sa aj nad vlastným spôsobom života?
Nechcem povedať, že mi to posúva hodnoty, to nie, ale určite to na ne upozorňuje. Títo ľudia vám jednoducho pripomenú, že mnohé stresy a kvázi problémy, ktorými sa zahlcujeme, sú v porovnaní s ich životmi úplnými taľafatkami. Napriek tomu mám pocit, že práve oni si vedia život užívať viac ako my zdraví. Ja teraz nariekam pre koleno, ale v podstate sa za to nariekanie hanbím, pretože mnohí ľudia z tých našich príbehov sú na tom tisíckrát horšie, a pritom to znášajú tisíckrát lepšie.

Zaujal ma kontroverzný príbeh svadby vo väzení, ktorý diváci ešte len uvidia. Asi nebolo jednoduché realizovať ho...
Ja si veľmi pochvaľujem, že už pravdepodobne žijeme v právnom štáte a že väzenské cely už nie sú hladomorňami, ako to bolo za čias grófa Monte Christa. Podarilo sa to vybaviť vďaka ústretovosti generálnej riaditeľky Zboru väzenskej a justičnej stráže pani plukovníčky Kreslovej. Z jej prístupu cítiť akúsi osvetovosť, ktorú deklaruje princípom, že aj keď  je niekto odsúdený, ešte to nie je dôvod na to, aby ho spoločnosť vyvrhla. Samozrejme, že to bude pôsobiť v relácii bizarne aj vtipne, napokon svadba vo väzení, to už znie naozaj absurdne.

Nemali ste ako tvorcovia relácie morálne zábrany plniť sen človeku, ktorý v minulosti spáchal zločin?
Je dôležité povedať, že my by sme takýto sen neplnili kriminálnikovi, ktorý spáchal úmyselný brutálny zločin. Išlo o trestný čin z nedbanlivosti, chalan nešťastne zrazil človeka, ktorý na následky nehody zomrel. On si odpykáva trest v prvej nápravnovýchovnej skupine a seká dobrotu, inak by nám s ním nakrúcanie nepovolili. Takže sa nám napokon podarilo realizovať svadbu, pričom svadobní hostia boli väzni s prúžkami a bolo to veľmi zábavné a dojemné zároveň. Dokonca mu na štyri dni povolili opušťák, priznám sa, vtedy som trochu tŕpol, či sa vráti naspäť, pretože svadba je veľmi euforický zážitok, ale našťastie všetko dobre dopadlo.

O tom, že emócie relácií sú pravdivé, niet pochýb. Napriek tomu nestalo sa vám, že ste sa vo výbere sna pomýlili a museli ste spolu s režisérom príbeh dodatočne dotvárať?
Nikdy sa to nestalo. Cibuľu si pred nakrúcaním rozhodne nekrájame. Ľudí, ktorí našu reláciu sledujú, totiž neoklamete. Myslím, že umelo sa dá vyprodukovať skôr smiech, ale umelý plač, to som ešte u nikoho nevidel. Tam sú tri veľmi silné momenty, pri ktorých vzniká spontánne dojatie obdarovaných. Vtedy, keď  im je oznámený samotný sen, potom jeho plnenie, ale ten najsilnejší moment prichádza vtedy, keď sa dozvedia, kto pre nich sen vysníval. Jednoducho, aj tak je za všetkým láska a vzťah. Nakoniec vôbec nie je dôležité, či ide o opravenú strechu, alebo dovolenku v Dubaji, ale že za tým snom je nejaký konkrétny človek, ktorý na dotyčného myslel natoľko, že mu dal niečo, k čomu by sa nikdy neodhodlal, prípadne čo by si nikdy nemohol dovoliť.

Dojal vás už niekto z vašich blízkych podobným spôsobom, ako to vidíme v Modrom z neba?
Oslavoval som štyridsiatku a dcéra ma pozvala na večeru. Sedeli sme v reštaurácii a zrazu prestali svietiť všetky lampy, nedialo sa nič, iba to, že čašníci prinášali tortu so sviečkami, spievali Happy Birthday a moja dcéra spievala s nimi. Keď som sa na ňu pozrel a videl, že má slzy v očiach, pretože mi chcela spraviť radosť, rozplakal som sa aj ja. Fakt ma to dojalo a pritom v podstate navonok išlo len o tú narodeninovú tortu. Keď  vás však prekvapí človek, ktorého ľúbite a ktorý naopak ľúbi vás, dojatiu sa neubránite, to mi verte.

Stihli ste sa dcére za to revanšovať, podarilo sa vám ju už takto prekvapiť?
Povedal by som, že ju zatiaľ zaskakujem skôr tatkovskými buzeráciami, a keďže je ešte vysokoškoláčka, atakujem ju otázkami o skúškach, podpichujem ju, keď  ide na žúr, a podobne. Takže systém Modrého z neba smerom otca k  „modrej“ dcére sa zatiaľ nekonal. (Smiech) Myslím, že máme vyrovnaný kamarátsky vzťah, ale priznám sa, že prekvapenie tohto druhu som jej ešte nepripravil. Mám zatiaľ rest, pokiaľ sa nepočíta to, že som jej kúpil auto. (Smiech) Aj keď to je materiálny dar a v Modrom z neba som sa naučil, že vôbec nie je pravidlom, že čím drahší dar, tým väčšia radosť. Aj ja mám radšej zážitkové dary, pri ktorých si človek povie: na toto nikdy nezabudnem.

Máte prehľad, koľko listov a e-mailov do Modrého z neba prichádza a koľko z tých prianí sa vám podarí realizovať?
Myslím, že mám, a pravda je taká, že sa nám podarí splniť nepatrné percento. Tých e-mailov je niekoľko desiatok tisíc, čím určite nechcem odrádzať ľudí, aby písali, pretože k niektorým snom sa vraciame aj spätne.

Kto vlastne rozhoduje o tom, ktorý príbeh sa do relácie dostane, máte v tomto prípade právo veta?
Pretože som sa stal aj výkonným producentom Modrého z neba, mám posledné slovo, ja odovzdávam výsledný produkt Markíze a nesiem za neho zodpovednosť. Samozrejme, v konečnom dôsledku o tom rozhodujem ja s kreatívnou producentkou Martinou Hvozdovou a režisérom Ivanom Holubom.

Realizácia jedného príbehu je časovo náročná, s akým predstihom sa epizódy nakrúcajú?
Máme to nastavené tak, že teraz začíname vysielať 3. marca, ale nakrúcať som začal už pred Vianocami. Mesačne potrebujem dvanásť príbehov a keby som nebol v časovom náskoku, nemám šancu nakrútiť to z mesiaca na mesiac.

Z toho usudzujem, že Modrým z neba doslova žijete... Nesťažujú sa vaši blízki a partnerka, že máte na nich málo času?
Je to vyčerpávajúce psychicky aj fyzicky, ale inak sa to asi nedá. Naozaj si z času na čas kladiem otázku, že dokedy ešte vydržím takto ťahať, pretože ono sa to na obrazovke nezdá, ale naozaj je to tak, že hopsa som na Záhorí, hopsa som v Hnúšti, hopsa som v Humennom a všetko sú to náročné a dlhé presuny, zvlášť v zimných mesiacoch. Jasné, že sa rodina sťažuje, ale čo majú robiť. (Smiech) Pravda je, že všetci, ktorých sa to týka, sú dosť vyťažení ľudia a vzájomne si to tolerujeme. Nežijem s niekým, kto ide do práce, príde o piatej a víkend má voľný. Zuzana je tiež maximálne vyťažená, niekedy je doma o šiestej, niekedy o desiatej, aj víkendy sú pracovné, takže si vzájomne nič nevyčítame. Ono je dôležité nájsť si niekoho, kto ten život vníma podobne.

Relácia funguje rok a pol s veľkým úspechom u divákov, nad jej koncom ste zrejme neuvažovali ani v stave najväčšieho vyčerpania...
Každá robota človeka vyčerpáva, závisí to od toho, ako veľmi sa do nej vkladá. Ja mám výhodu, ale aj smolu, že som prílišný perfekcionista, takže sa do veľkej miery vyčerpávam sám. (Smiech) Mám v sebe, skrátka, malého červíka nespokojnosti, ktorý ma núti nonstop čosi zlepšovať. Ale v skutočnosti je Modré z neba najpestrejšia robota, akú si viem predstaviť. Chodiť do terénu a navštevovať ľudí, ktorých nepoznáte, je vždy veľké dobrodružstvo, nikdy neviete, ako a na čo zareagujú. Zároveň môžem komunikovať s ľuďmi v štúdiu, čo ma baví rovnako, nehovoriac o tom, že každý príbeh je úplne iný. Myslím, že veľa takých relácií, čo pre moderátora poskytujú až taký široký priestor na realizáciu, nie je. Ťažko sa toho prejesť. Nemyslím si, že už máme toho dosť, ale zároveň nepredpokladám, že to bude program, ktorý sa udrží sedem rokov ako Vilomeniny. I keď ani vtedy som si to nemyslel...

Plníte ľuďom želania, to už je skoro poslanie... Vnímate to tak?
Stretol som sa s tým, že to ľudia hovoria, ale ja to po vás nezopakujem. Teší ma, že taký názor existuje, no nerád by som prepadol nejakej vlastnej sebadôležitosti. Už som príliš veľký chlapec na to, aby som sa dal unášať samým sebou.

Za tie roky máte asi celkom slušný prehľad o Slovensku. Kde žijú podľa vás najvrúcnejší a najotvorenejší ľudia?
Ťažko povedať. Počas Vilomenín som si myslel, že na východnom Slovensku, aj sme tam veľmi často jazdili, pretože sme mali pocit, že sa tam vedia ľudia najviac uvoľniť.  Teraz som však ostal prekvapený. Mal som totiž niektoré regióny na strednom Slovensku, kam som nerád chodil, pretože som tam mal vždy zlú skúsenosť s ľuďmi. Buď sa neotvorili, alebo boli zamrznutí a nevedeli sa pred kamerou uvoľniť. Musím povedať, že teraz mi tieto predsudky padli a bol som milo prekvapený, keď som tam znova zavítal. Zrejme to súvisí hlavne s typom relácie – Vilomeniny boli exhibicionistická šou, ale v Modrom z neba ľudia nie sú tlačení do niečoho, čo by im bolo neprirodzené. Aj keď napríklad kolegovia z Česka mi povedali, že u nich by Modré z neba až tak nefungovalo, pretože by si ľudia navzájom  tak nedopriali a nevedeli by sa tak bezprostredne pred štábom prejavovať.

Je pre vás dôležité patriť k tým najlepším v tom, čo robíte?
Ako som už spomínal, ja som skôr pedant. Keď sa dáte na niečo také, ako je televízne moderovanie, tak sa vám v istý okamih začnú hrnúť ponuky. Ja som množstvo tých ponúk odmietol, pretože som mal jednoducho pocit, že to nedopadne dobre, a tak sa aj vo veľa prípadoch stalo. Dôležité je mať nos na správne projekty a ešte dôležitejšie pre mňa je byť autorom alebo spoluautorom toho, čomu dávam svoju pečať. Samotné moderovanie je už pre mňa len čerešničkou na torte. Nemôžem povedať, že chcem byť najlepší. Chcem odviesť perfektnú robotu, aby som sa pod svoje veci mohol s pokojom podpísať. Čo je pri mojej povahe veľmi ťažké, pretože niekedy má tá túžba po absolútne precízne odvedenej práci oberá o spánok. (Smiech) Občas dokonca  závidím ľuďom, ktorí berú všetko, ako sa hovorí, easy. Ja taký nie som.

Narážala som na blížiace sa udeľovanie cien OTO. Do akej miery vás vie cena potešiť a, naopak, sklamať, keď ju nedostanete?
Poteší ma to tak akurát a sklame rovnako. Žiadna anketa totiž nie je reprezentatívny prieskum. Keď sa robil prieskum po skončení Bailanda, bol som najpopulárnejším moderátorom na Slovensku, teraz sa robil prieskum počas SuperStar a ako najobľúbenejšia moderátorka z neho vyšla Adela Banášová a ja som skončil na druhom mieste. Ono je to jednoducho dané tým, v akom čase a kedy sa anketa koná. Samozrejme, ocenenia sú príjemné a je to prejav diváckej priazne, ale netreba tomu prepadnúť.

Čo je pre vás najcennejšou spätnou väzbou, kedy viete, že to, čo robíte, má zmysel?
Robili sme príbeh manželov, ktorí sa spoznali v domove dôchodcov, vzali sa a na svadobnú cestu išli na Istriu. Lenže ženích počas svadobnej cesty zomrel a ja som mal z toho vtedy hrozné výčitky svedomia, aj keď  som vedel, že sme to nespôsobili my z Modrého z neba. Pred pár dňami sa ku mne dostal darček od Boženky, ktorá mi poslala krásnu súpravu na čaj s dvoma šálkami, k čomu bol priložený list s poďakovaním. Samozrejme, takých darčekov dostávam od ľudí viac, ale tento mal špeciálnu príchuť, pretože ona po tej relácii ostala vdovou. Človek by čakal, že bude zatrpknutá, no ona mi ďakovala za najkrajšie chvíle života, ktoré sme jej a manželovi sprostredkovali. A to je tá skutočná satisfakcia. Viete, bol som pripravený na to, že otvorím list, v ktorom budú tie najstrašnejšie obvinenia, ale stal sa úplný opak. Boženka z Vrbového, ďakujem vám za to, veľmi ma to potešilo a dojalo.

Vizitka

Vek: 42
Stav: rozvedený, zadaný
Čo ho preslávilo: S príchodom do televízie Markíza začala rásť aj jeho popularita. Reality-show priniesol na Slovensko práve on, predchodcom boli Cestoviny, neskôr Vilomeniny a potom prišla šou Mojsejovci, ktorá rozdelila krajinu na dve časti – na ich milovníkov a na ich odporcov. Ako profesionál sa prejavil v tanečnom projekte Bailando aj v speváckej šou Elán je Elán. Všetky projekty, na ktorých sa podieľal, sa stretli s nevídaným diváckym úspechom a Vilo Rozboril sa stal kľúčovou tvárou najsledovanejšej televízie na slovenskom mediálnom trhu. Momentálne žne úspechy s reláciou Modré z neba, ktorá sa pred rokom a pol udomácnila na obrazovkách TV Markíza.
Ocenenia: TOM 2006 v kategórii zabávač, TOP TOM 2006, OTO 2004 v kategórii moderátor, OTO 2008 za reláciu Modré z neba.