Mojcasopis.sk

Najprv ich milujeme a rozmaznávame. Potom sme zhrození, keď nám skáču po hlave.

Keď mala kedysi bežná domácnosť tri, štyri a viac detí, o nejakom maznaní nemohla byť ani reč. Rodičia na to jednoducho nemali čas a celková atmosféra rozmaznanosti veľmi nepriala. Dôležité boli predovšetkým želania a potreby dospelých a deti boli až na druhom mieste.

Nové tisícročie však prinieslo úplne iný fenomém: detí dramaticky ubudlo, rodiny preferujú jedno, nanajvýš dve deti a majú ich vo vyššom veku. Starí rodičia sa nevedia dočkať vnúčat. Väčšina detí sa rodí do prostredia, kde sú veľmi očakávané, milované a rozmaznávané.

Rešpekt má dedo
Ešte aj dnes staršia generácia prísne hľadí na mamky, ktorým sa malé deti váľajú pred hračkárstvom alebo cukrárňou. Pritom to nemá nič spoločné s výchovou a dohovárať zúriacemu potomkovi alebo ho mlátiť je úplne scestné.  „Mám dve deti. Kým starší syn bol pokojné dieťa, ktoré si dalo všeličo vysvetliť, mladší Erik je doslova uragán. Ak nie je niečo podľa neho, zúri a ziape, že sa otriasa celý dom. Až sa bojím, že ma udajú na sociálny odbor, že ho týram. Pritom som ho nikdy nebila, ale občas aj ja kričím, keď mi zlyhajú nervy,“ hovorí Eva, ktorá nemá pocit, že by svoje deti rozmaznávala. Podmienky, ktoré majú jej deti, sa však s jej detstvom ani nedajú porovnávať.  „Zbytočne si poviete, že nebudete kupovať deťom hračky, len primerane, sú rozličné sviatky a starí rodičia, krstní, tety, kamarátky kupujú deťom ostošesť, takže sú hračkami, knižkami, dévedečkami, cédečkami a počítačovými hrami doslova zasypané. Musím ich krotiť v sladkostiach, výber je obrovský a dohody skoro neplatia, každá návšteva k nám zamieri s cukríkmi, nie s ovocím. Lebo sladkosti máte aj na pumpe, aj v novinovom kiosku. Oblečenie a topánky sa u nás nepokladajú za darček, ale ani ja som v detstve toto nepokladala za dar. Na dovolenku cestujeme každý rok. Na rozdiel od mojej mamy som však omnoho viac unavenejšia z práce, mám zodpovednosť, preto byť doma absolútne dôsledná vo výchove sa mi nedarí. Dali sme si niektoré pravidlá, keď ma musia vždy poslúchnuť, a to sa týka najmä ich bezpečnosti v aute, na ceste, pri vode, vykláňania sa z okien a trvám aj na čase obeda a večere a starší si vždy musí najprv urobiť úlohy. Nikdy ich fyzicky netrestám. Pre veľa vecí mám pochopenie, možno až príliš. Napríklad mi moja matka vždy hovorí, že sú v jedle prieberčiví a možno má aj pravdu. Lenže u nás bežné vyhladovanie nepatrí do repertoáru, chlapci radšej zostanú hladní, akoby mali jesť fazuľku na kyslo. Tak varím na dvakrát chlapcom, čo im chutí, a to točím dokola všetkých päť jedál, ktoré sú ochotní zjesť, a k tomu ovocie a zeleninu. Pre mňa je to jednoduchšie ako scény pri stole každý deň. Myslím, že keď budú starší, bude im chutiť viac a všetko, pamätám si na môjho brata, ktorý jedol v puberte praženicu z desiatich vajec a zajedal ju lekvárovým chlebom.“ Eva si nemyslí, že je mamou, ktorá svoje deti rozmaznáva.  „Vychovávam najlepšie, ako viem, neviem byť na nich tvrdšia. Na mladšieho syna platia predovšetkým pochvaly, a tak ho chválim a chválim. Myslím, že horšie je na tom moja sestra, ktorá má iba jedno dieťa, a ten jej  ,cuclík‘, ako volá svojho syna, je naozaj neznesiteľný. Ona je s ním na ihrisku, stará sa aj do bežných detských hádok, vadí sa v škôlke, všade ho ochraňuje a malý vie, že vždy dobehnú rodičia, aby zaňho niečo vyriešili, zariadili. Je to ťažké, ale nevieme byť prísne. Jedine náš dedo vie riadne tresnúť do stola a zarevať a veru aj na zadok naložiť divokým vnukom. A napodiv ho všetci vnuci zbožňujú, ani sestrin cuclík sa pred dedom nemazná a neškrieka. My takú autoritu nemáme,“ hovorí Eva. Neobáva sa, že by z jej synov vyrástli rozmaznaní frkáni, ktorí si všetko môžu dovoliť:  „Nemáme toľko peňazí, nie sme bohatí podnikatelia alebo politici, takže deti sa budú musieť zmestiť do štandardných podmienok. O všetkom im hovoríme, vysvetľujeme a myslím si, že v tomto smere budú dobre pripravení na život.“

Chce iba peniaze
Monika bola jediná a vždy sa jej darilo. Keď skončila vysokú školu, rodičia sa jej ponáhľali kúpiť byt, aby bola dobre vybavená do života.  „Teraz však ľutujeme, že sme neodhadli mieru, kedy je dobré dieťaťu pomôcť a kedy je to už kupovanie lásky. Urobili sme pre ňu prvé a posledné, ale keď sme zostali na dôchodku a ochoreli, vzťahy s dcérou ochladli. Už nemôžeme skrátka toľko dávať a naša rozmaznaná dcéra si na to zvykla. Veď čo z nás má, keď sa kohútik na prívod peňazí zastavil?“ pýta sa pani Mária a vyčíta si, že sa s mužom nezastavili už skôr.  „Mali sme často aj dve zamestnania, aby Monike nič nechýbalo. Ale asi jej viac chýbala naša prítomnosť, keď dospievala, ja neviem. Inak si neviem vysvetliť takéto vzťahy. Prejdú aj dva-tri týždne a ona nemá potrebu zdvihnúť telefón a opýtať sa, ako sa nám darí. Máme pre ňu pripravené aj peniaze na nové auto, ale muž po prvý raz povedal, že nie, nedá. Veď my ich možno budeme potrebovať na opatrovateľku, keď naša dcéra prejavuje o nás minimálny záujem. Na prvom mieste je jej kariéra, ani vnučku často nevidíme. Ale začala k nám chodiť dcérka mojej netere a my sme často prekvapení, aké je to šikovné dievča, ktoré nám pomôže s upratovaním a nákupmi a nikdy si od nás nechce vziať ani cent. Neter nám povedala, že nie je na to zvyknutá a aby sme ju ani  ,nekazili‘.  Tak sme sa jej rozhodli zaplatiť aspoň letný jazykový tábor, a to sa veľmi tešila. Ale to, že naša rozmaznaná dcéra nechce mať s nami žiadne starosti, len si celý život chodiť po darčeky a peniaze, to nás mrzí a nevieme sa s tým zmieriť.  Všeličo sme asi mali urobiť inak, ale čo už teraz narobíme...!“ hovorí nešťastná mama.