Mojcasopis.sk

Richard Chamberlain, Martina Navrátilová, Jodie Fosterová, Elton John. Viete, čo majú tieto celebrity spoločné? Sú to homosexuáli.

Jeden slovenský politológ nedávno vyhlásil, že Bratislava má so slovenským vidiekom spoločný iba jazyk. Môžete s týmto výrokom polemizovať, ale sú oblasti života, kde to platí stopercentne. Tým je sexuálna orientácia.

Kým v Bratislave sú homosexuáli a lesbičky prijímaní tolerantne a väčšina z nich nemá problém sa k tejto orientácii aj priznať, na vidieku si rodičia volajú na pomoc aj pána farára. Možno preto sa aj slovenské homosexuálne celebrity skrývajú a nehovoria verejne o svojej sexuálnej orientácii. Ublížilo by to ich rodinám mimo Bratislavy. Alebo popularite.

Mama dodnes neverí
Lenka má konzervatívnych rodičov, žijú v okrese Bardejov.  „Nepripadá do úvahy, aby som s takýmto čímsi vyrukovala u nás doma. Už roky žijem so svojou priateľkou, ale u žien to nie je nápadné. Som z vidieka, tak som si byt prenajala s kamarátkou – no, čo je na tom čudné? Zo začiatku nič a ani som to nepotrebovala riešiť a rozprávať o tom u nás na dedine, kde som zavítala raz za rok. Lenže dnes som už manažérkou medzinárodnej spoločnosti a veľmi mi prekáža, že Andreu nemôžem predstaviť ako svoju partnerku. V noci som snívala o tom, že spolu pricestujeme k nám domov a ja Andrei všetko poukazujem: moju rodnú dedinu, mojich príbuzných, kamarátky... V Bratislave chodím na všetky akcie s Andreou, do divadla, na vianočné večierky, už som aj počula od kolegov: a čo si ty lesba, že sa vláčite všade spolu? A ja som mala problém povedať, že áno,“  hovorí Lenka. Aj v Bratislave sa ľudia uškŕňajú nad lesbickým vzťahom.  „Povedala som to na mojich narodeninách mojim najlepším kamarátom, ale neverili tomu. Až po čase, keď zistili, že aj na dovolenky chodím s Andreou, to začali akceptovať. Nedávno som bola vážne chorá, a tak som napísala závet. Aby Andrea nezostala úplne bez prostriedkov. Zavolala som do nemocnice aj mamu a jej, zdravotnej sestre, som to vysvetlila. Neverila a dodnes neverí. Alebo nechce veriť? Nikdy viac sa so mnou na túto tému nebavila, ale prestala sa ma vypytovať na vydaj a vnúčatá. Ako katolíčka z dediny má s tým vnútorný problém,“ vysvetľuje Lenka, ktorá túži aj po deťoch.  „My lesbičky s tým nemáme problém: jedno dieťa bude mať Andrea a jedno ja. Môžeme ich mať a nikto nám nemusí  ,dovoľovať’ adopciu, vyriešime si to samy.  Aj otcov už máme vyhliadnutých, ale máme ešte čas. Zatiaľ riešime bývanie,“  hovorí žena, ktorá prežila aj niekoľko vzťahov s mužmi. Vždy sa skončili rozchodom z Lenkinej strany.  „Svoju sexuálnu orientáciu si predsa nevyberáte. Takto vás vedie príroda. Ja som sa roky pokúšala ,byť normálna’,  chodila som s chlapmi. Keď som však pred piatimi rokmi na dovolenke zazrela Andreu, hneď som vedela, že je to ,ona’.  Ani sa to nedá popísať. Láska na prvý pohľad. Myslím si, že aj z jej strany. Z Chorvátska sme už prišli ku mne domov a Andrea nikdy neodišla.“ Lenke prekáža, že nie sú registrované partnerstvá:  „Hneď by som si moju partnerku vzala. Aby bolo jasné, že pat-ríme k sebe. Keď bude na materskej, aby som ja mohla zobrať na ňu daňové zvýhodnenie, aby som ja na jej dieťa mohla mať bonus, ak nebude pracovať. Aby bolo v nemocnici jasné, že ona je môj najbližší človek, ktorému treba povedať informácie o mojom zdravotnom stave, aby bola dedičkou z prvej skupiny aj spolu s jej dieťaťom a s mojím. Aby mala nárok na vdovský dôchodok, keď sa so mnou čosi stane a opačne. Nie je to všetko také jednoduché, ako sa nás snažia politici presvedčiť. Som lesbička, mám právo na svoj život, rodinu a deti. Nikomu neubližujem, a tak chcem, aby boli zákony aj pre nás. Nechcem byť občanom druhej kategórie, veď aj ja platím dane.“

Tomáš a jeho koreň
Že je homosexuál odhalíte rýchlo, stačí na to skúsenejšie oko.  „Ja som homosexuál – ženská, lebo u nás sa to takto delí. A hľadám homosexuála muža. Mám svoje krčmy, kde sa stretávame. Je to úplne, ako keď žena balí chlapa – ktosi sa mi zapáči, mrkám na neho, idem si prisadnúť  alebo mu pošlem niečo na pitie,“ hovorí  Tomáš, ktorý už roky žije v Prahe. Svoju inakosť pochopil ešte v puberte a ako módny návrhár šiel hľadať šťastie do veľ komesta, kde má svojich priateľov a prácu, a jeho orientácia je úplne akceptovaná.  „Rodina s tým mala naozaj problém, otec ma chcel vydediť, mama plakala. Sestra je postihnutá, nikdy nebude mať deti a do toho ešte syn buzerant. No väčšieho nešťastia asi niet. Ale ja som veľmi emocionálny, neviem nič skrývať. To, že sa s tým najmä otec nevie vyrovnať, je predsa jeho problém, nie môj. Nemusím sa za nič ospravedlňovať: žijem, mám svoju robotu, nič nechcem, len trochu pochopenia. Ak sa mi ho nedostáva, niet dôvodu behať za otcom na Slovensko,“ hovorí atraktívny chlap, za ktorým sa otočí nejedna žena.  „Ponúk som mal dosť, mám aj veľa kamarátok, veď okrem menštruácie si môžeme pohovoriť o všetkom. Teraz žijem s partnerom, ktorý je o dvadsať rokov starší. U nás sa tomu hovorí  ,koreň’ – zabezpečený starší muž. Jan je zubár a máme vo vzťahu problémy podobné ako v rodinách. On je veľmi žiarlivý a občas aj oprávnene. Lenže my nemusíme budovať pevnú rodinu, nemáme deti a toto ani nie je u nás témou dňa,“ hovorí Tomáš, za ktorým pravidelne do Prahy chodí mama.  „Najprv ma chcela dať liečiť, že vraj sa to dá, aj za farárom sme šli spolu, ale z jeho kázne nič nebolo. Teraz sa s tým zmierila, veď vidí, že ináč fungujem. Ja ju mám veľmi rád, vážim si, že ma akceptuje takého, aký som. Potrebujem jej lásku a podporu, mama je pre mňa pevný bod na Zemi.“

Buďte oporou
Hľadanie sexuálnej orientácie patrí k prirodzenému vývinu človeka a kto sa líši od väčšiny, bude mať to hľadanie veľmi ťažké. Potrvá mu dlho, kým svoju odlišnosť prizná sám sebe, kým ju prijme ako samozrejmú, prestane sa pre ňu trápiť a napokon ju prizná aj okoliu. Keď nakoniec sám v sebe prijme pravdu, býva to pre neho veľká úľava. Vyrovnať sa s tým však musia aj jeho rodičia. Psychológovia sa zhodujú, že aj rodičia potrebujú čas. Je totiž rozdiel, keď teoreticky uvažujeme o homosexualite a tvrdíme, že nám „nevadí“, a keď sa oproti vám posadí vlastný potomok a povie vám, že je inak sexuálne orientovaný. Rodičia by podľa psychológov mali vždy podporiť svoje deti, veď pre potomka asi nie je jednoduché žiť odlišne od väčšinovej spoločnosti, ktorá je najmä na vidieku v tejto oblasti veľmi netolerantná. Niektorí rodičia o tom nechcú hovoriť v spoločnosti širšej rodiny a priateľov, mnohí sa boja, že by ich dieťaťu zbytočne ubližovali.  „Treba to vziať na vedomie ako fakt a syna či dcéru podporovať, dávať najavo svoju lásku. A ak sa to dá, akceptovať aj ich životných partnerov. Neľutovať sa, že možno nebudú mať vnúčatá, veď teraz žije toľko ľudí single, že ani heteresexuálna orientácia potomstva nie je zárukou vnúčat,“ hovorí psychologička Vlasta Mináriková.