Mojcasopis.sk

Čoraz viac ľudí už aj na Slovensku žije na takzvanom priváte. Často s cudzími ľuďmi, no nezriedka s priateľmi či so známymi. A práve tento vzájomne obývaný uzavretý priestor býva priam vysokou školou medziľudských vzťahov.

Prechod medzi rodičovským domom či internátom a vlastným bývaním riešime väčšinou prenájmom bytu alebo domu, ktorý sa na istý čas stane naším prechodným bydliskom. A na naše vzťahy s ostatnými obyvateľmi číha viacero nástrah.

Kamaráti len dočasu
Keď sa Mariana (31) po skončení vysokej školy odsťahovala z internátu, jej najlepšia priateľka Lucia bývala už rok s priateľom a kamarátom Lukášom v byte, ktorý patril jeho tete. Spočiatku vyzeralo všetko pomerne idylicky. Často robievali v byte spoločné párty, na ktorých sa zúčastňovala aj Mariana. A ticho závidela Lucii, pretože ona si našla podnájom v byte, kde vo vedľajších dvoch izbách bývali úplne cudzí ľudia. No po niekoľkých mesiacoch sa jej začala priateľka sťažovať.  „Lukáša, s ktorým bývali, som poznala a vždy ma udivovalo, že na chlapca bol nezvyčajne poriadkumilovný. Ako som sa dozvedela, to, čo navonok pôsobilo ako výhoda, bolo pri každodennom súžití priam nočnou morou. Lukáš bol extrémny puntičkár. Lucia mi rozprávala historky, ako jej spočiatku brával tanier sekundu po tom, čo dojedla, aby ho mohol umyť. Neskôr im na chladničke nechával vyčítavé odkazy, keď si náhodou nestihli po raňajkách umyť šálku a lyžičku či neumyli podľa rozpisu každý deň podlahu.“ A tak nakoniec, keď Lukášova teta vypovedala nájomnú zmluvu, pretože chcela byt predať, sťahovali sa odtiaľ s úľavou.

Mám ťa príliš rada
Lucia neskôr vystriedala ešte ďalšie dva priváty, takisto s priateľmi. No nikde nevydržali spolu dlhšie ako dva roky. Po čase sa vždy vynorili nejaké maličkosti, ktorými si takpovediac liezli na nervy a kamarátstvo dostávalo trhliny.  „Lucia mi povedala, že spoločné bývanie nie je len skúškou partnerského života, ale najmä toho kamarátskeho,“ spomína Mariana. Tvrdila, že stretávať sa s niekým sem-tam na pive či ísť spolu na týždeň na chatu alebo žiť s ním pod jednou strechou je niečo úplne iné.  „Vravievala, nie že by sme sa začali nenávidieť, stále sa priatelíme. Ale v spoločnej domácnosti sa odkrývajú všetky dobré, ale aj zlé vlastnosti a nedostatky. A v istom momente ich už jednoducho nie ste ochotní tolerovať.“ A preto, keď si Mariana kúpila vlastný byt a ponúkla Lucii, že jej so snúbencom prenajme izbu, s vďakou odmietla.  „Povedala mi, mám ťa príliš rada. Budem ťa navštevovať hoci aj každý deň, ale v záujme zotrvania nášho priateľstva nebudem s tebou bývať.“ Dodnes sú najlepšími kamarátkami a chodia spolu s rodinami na spoločné dovolenky.

Miznúce potraviny
No aj Mariana si prešla na privátoch svojím. Dva absolvovala s cudzími ľuďmi.  „Štyria sme obývali trojizbový byt so spoločnou kuchyňou. Párik vo vedľajšej izbe bol pomerne bezproblémový, ak im odpustím niekoľko hlasných žúrov, no tie patria k mladosti.“ Horšie to už bolo s ďalším nájomníkom. Mladý muž sa totiž pravdepodobne riadil zásadou – čo je tvoje, je aj moje.  „Každý sme mali vyhradenú poličku v chladničke a takisto v špajze. Keď mi sem-tam zmizlo vajíčko alebo niekoľko rožkov, nebrala som to tragicky. Len som raz s úsmevom prehodila, že mám zázračné potraviny, ktoré majú nohy. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa moji dovtedy mĺkvi susedia, s ktorými sme si väčšinou vymenili iba pozdrav v kuchyni či niekoľko viet pri rannej káve, zrazu rozhovorili.“ Mariana sa dozvedela, že majú podobné skúsenosti, ale že sa tak trochu hanbili opýtať sa, či si z ich zásob niečo nepožičala. Spoločne si večer počkali na štvrtého nájomníka, ktorý očividne zaskočený len odvrkol, prečo z toho robia takú vedu. A že ak im to tak veľmi chýba, nech si zrátajú chýbajúce veci a on im dá peniaze.  „Snažili sme sa mu vysvetliť, že je normálne, ak si niekto nestihne nakúpiť. Ale že sa treba ostatných opýtať, či im to alebo ono nebude momentálne chýbať a čo najskôr potom požičanú vec nahradiť,“ krúti nad ním ešte aj dnes hlavou. Miznúce potraviny síce neprestali, ale o dva mesiace podareného spolubývajúceho nájomca vyhodil, pretože mu neplatil nájomné.

Boľavé spolužitie
Aj ďalšie skúsenosti z privátov donútili Marianu k tomu, aby si kúpila vlastný byt. Keďže sa ešte nechystala založiť si rodinu, rozhodla sa prvé dva-tri roky prenajímať voľnú izbu.  „Zobrala som k sebe pár, ktorý som zbežne poznala. Juraj chodil do vedľajšej triedy na strednej škole a s Lenkou som sa zoznámila na vysokej škole. Postupne sme sa spriatelili a všetci traja sme podnikali spoločné výlety a oslavy.“ Problém nastal, keď to vo vzťahu párika začalo škrípať a Juraj sa na služobnej ceste zapozeral do kolegyne z iného mesta. O niekoľko týždňov neskôr sa s Lenkou rozišiel, no ešte mesiac býval u Mariany.  „Boli to strašné týždne. Doma sme mali slzavé údolie, raz u mňa vyplakával jeden, potom druhý,“ spomína Mariana. Juraj chcel odísť hneď po rozchode, Lenka ho však presvedčila, aby ostal, kým si nenájde ubytovanie. Márne, chúďa, dúfala, že si to rozmyslí. A tak on sa krčil na spacáku v kuchyni, ona preplakala každú noc v ich izbe a ja som nevedela, koho skôr ratovať.“ Pol roka po Jurajovi sa odsťahovala aj Lenka, ktorá odišla pracovať do Anglicka.  „A ja som vedela, že života na priváte už bolo dosť,“ uzatvára s úsmevom mama malého Tomáša.

Názor odborníčky
Spolužitie na priváte s inými ľuďmi ako s rodinou či partnerom je podľa psychologičky Andrey Belicovej veľkou školou vzťahov.  „Kvalitu života vytvárajú do veľkej miery práve uspokojivé vzťahy s inými ľuďmi. Spoločné bývanie zvykne byť plné lekcií, vďaka ktorým sa tomuto umeniu môžeme priučiť.“ A to podľa psychologičky aj vtedy, ak si so spolubývajúcimi práve netrafíme do nôty. No ak sa stretnú ľudia, ktorí si rozumejú a vedia sa dohodnúť, môžu vytvoriť harmonickú komunitu.  „Každý člen môže vtedy cítiť podporu, zázemie, zažiť veľa spoločných zážitkov a vnímať spolubývajúcich ako svoju druhú rodinu a ako dôležitú súčasť vlastného života.“