Mojcasopis.sk

Vzťah medzi matkami a dcérami sa doteraz plne nedoceňuje, pritom mamy boli našou prvou láskou.

Ženy počas života venujú väčšiu čas svojej energie mužom, ale na pochopenie samej seba je vzťah dcéry s matkou najdôležitejší v jej živote. Napriek tomu, že v tínedžerských rokoch dcéry rebelujú a v dospelosti robia chyby, pre ktorými by ich ich starostlivé mamy chceli ochrániť.

Príbeh prvý: Veronika
Vzťah s mamou mala zložitý už v puberte.  „Moji rodičia sa rozviedli, ale otec zostal bývať s nami v dome, pretože mama nedovolila predať dom ani nemala dosť peňazí na vyplatenie. Dom si rozdelili, ale kuchyňa bola spoločná. Malo by to mať len samé výhody, mohla som byť s oboma rodičmi každý deň, ale, bohužiaľ, sa to zvrtlo len na nevýhody. Mama sa s otcom ustavične hádala, kričala a ja som sa mu snažila vynahradiť to, čo podľa mňa mama zanedbávala. Vždy som bola na jeho strane, náš vzťah bol jedinečný a s mamou som súperila. Až keď som skutočne dospela a zamilovala sa, pochopila som, že mama je v podstate nešťastná žena a nemala iné východisko, len sa s otcom rozviesť. Zrazu som otca videla ako egoistického človeka, ktorý vždy myslel iba na seba. Mne mojich frajerov neodpustil, dokonca si zaobstaral loveckú zbraň.“ Veronika preto dlho žila sama a vzťahy pred otcom tajila.  „Až keď umrel, som sa vydala a narodila sa mi dcéra. Teraz už s mamou nesúperím ani nebojujem, sme tri ženy v domácnosti, pretože manžel pracuje v cudzine. Čo jej ale vyčítam, je nenávistný vzťah k mužom, ktorý som aj ja prebrala a spôsobuje mi časté manželské krízy. Pri najmenšom podozrení ihneď vyťahujem psychické zbrane ťažkého kalibru, hádam sa, som hysterická, celkom ako kedysi mama, hoci som ju zato celé roky odsudzovala. Bojím sa, že malá dcéra sa od nás dvoch podučí takémuto postoju k mužom. Aj my s mamou sa medzi sebou hádame a ustavične si musíme vymedzovať hranice, ale dnes už jej strach o mňa, najmä keď som bola v puberte, chápem. Aj teraz sa mi snaží pomôcť, aby som neopakovala jej chyby, ale ja som z jej poučovania často nervózna. A najviac zúrim, keď sa jej predpoveď splní a ona stojí víťazoslávne vo dverách a vykrikuje: čo som ti hovorila!“ Veronika ale uznáva, že bez matkinej pomoci by sa nedokázala postarať o dcéru a zatiaľ sa nedokáže ani osamostatniť.

Rada psychológa
Pre matku je najťažšie pozerať sa na dcéru, ako opakuje jej chyby, a byť bezmocnou, pretože sú životné skúsenosti, ktoré si musí odžiť každý sám. Aj dcéra. Mama nemá právo brániť dcére ísť vlastnou cestou a je úplne zbytočné, aby matka potom pri dcériných životných prehrách triumfovala. Na druhej strane môže Veronika mame aj kadečo prepáčiť: mama jej teraz poskytuje zázemie a podporu, aké nenašla ani vo svojom manželovi.

Prípad druhý: Ivica
„Mama je parník!“ to je heslo v Ivicinej rodine a jej mama je úspešná architektka. Má svoj ateliér a životné plány, ktoré by jej mohli závidieť aj omnoho mladšie kolegyne.  „V detstve ani v puberte nemala na mňa príliš veľa času. Očakávala odo mňa najmä úspech v škole a ak by som mala chodiť na rande, tak len s úspešným chlapcom z dobrej rodiny. Asi tam nastalo moje rebelantstvo. Našla som si partiu, s ktorou som chodila na hory a v nedeľu večer som sa vracala zadymená od ohňa do našej luxusnej vily. Len čo som zmaturovala, odsťahovala som sa z domu k priateľovi. Na vysokú som nechcela ísť v žiadnom prípade: ja som mamine úspechy v práci nenávidela, podvedome som stále mala pocit, že svoj čas by mala venovať mne. Matka mi nikdy nezavolala a ani nijako po mne nepátrala. Iba mi oznámila, že som si vybrala svoju životnú cestu, s ktorou ona nesúhlasí, ale rešpektuje ju. Môžem vraj prísť každú nedeľu na obed, keď sa v sobotu večer ohlásim, ale inú pomoc od nej čakať nemám. Pokladala som jej slová za veľmi studené a ani som jej nezavolala,“ spomína Ivica, ktorá mamu nevidela takmer tri roky. Jej priateľ s telefonátmi ani návštevami jej rodičov nesúhlasil. Potom sa náhodou stretla v meste s príbuznou, ktorá jej oznámila, že otec je chorý a matka sa oňho obetavo stará a hádam by bolo dobré, keby šla rodičov navštíviť.  „Otec ležal a ja som sa strašne hádala. Za všetko: ako na mňa nemala čas, ako ma de facto vyhodila z domu, neposlala peniaze, nezaujímala sa, ako mi nevolala, že otec je chorý. Bola som k nej veľmi nespravodlivá, vlastne som sa rozčuľovala, že mi život nevyšiel podľa mojich predstáv,“ hovorí Ivica, ktorá sa medzitým vrátila k mame domov.  „Chýbali mi peniaze a štandard, na ktorý som bola zvyknutá. Teraz zasa zúrim, že jej musím byť za všetko vďačná a nedokážem sa postaviť na vlastné nohy. Beriem od nej peniaze, a tak mi hovorí do života. Lenže nedokážem peniaze nezobrať, so streoškolským vdelaním zarábam málo a nemôžem sa od nej ani odsťahovať. Ona je ku mne veľkorysá, ja som k nej hnusná. Pretože má v mnohých veciach pravdu, a aj teraz mi ponúka, aby som študovala,“ sebakriticky hodnotí.

Rada psychológa
Byť dobrou mamou je jednoduché a zároveň veľmi ťažké. Najdôležitejšie je urobiť si na dieťa čas, a to najmä v detstve. V puberte sa už matka musí spoliehať na výchovu, ktorú do dcéry vložila. V istom veku ju musí prijať ako samostatnú bytosť. Ivicina mama zanedbala dcéru v detstve, pretože nemala čas, a nechala ju ísť vlastnou cestou. Problém má dcéra: nedokáže urobiť hrubú čiaru za svojím detstvom, ustavične matke čosi vyčíta a zároveň prijíma jej veľkorysú pomoc. Tu platí: nie je dôležité len to, čo pre svoje dieťa urobíte, ale aj to, čo neurobíte. Ivicina mama by mohla byť menej veľkorysá a mala by dcéru nechať, aby si vyriešila svoje životné problémy bez jej pomoci a peňazí.

Prípad tretí: mama Hana
Má takmer päťdesiat a dcéru vysokoškoláčku. Podobne ako iné mamy, aj ona umierala od strachu, keď jej dcéra behala na strednej škole po diskotékach a chodila večer von v minisukni, ktorú Hana nazývala opasok, taká bola krátka.  „Tínedžerské roky mala Lucka veľmi búrlivé, každú radu odo mňa brala ako osobný útok, hádala sa, kričala. Mala som pocit, že obe hovoríme, ale sme hluché, nepočujeme sa. Teraz chodí na vysokú školu v inom meste a býva na internáte, takže neviem, čo robieva večer. Hádky už nie sú také časté, slúžim skôr ako technické a finančné zázemie a som  „tolerovaná“. Pochopenie a porozumenie to ešte nie je. Nepáči sa mi jej súčasný priateľ, obaja si s mužom vždy zahryzneme do jazyka a nič jej nehovoríme, pretože ešte stále neprekonala pubertiacky truc a bola by schopná vydať sa za neho nám napriek,“ hovorí mama, ktorá má dobrý vzťah s dospievajúcim synom.  „Má sedemnásť rokov, ale to sa nedá ani porovnať s Luckiným dospievaním. Je to vzorný študent a voči mne veľký džentlmen. Občas má spory s otcom, ale to sú skôr búrlivé debaty o politike, svete, náboženských názoroch. Lucia zasa bola často aj potvora: keď som niečo nedovolila ja, šla prosíkať k otcovi. Aby sa náš vzťah zlepšil, musela som ju začať viac chváliť a v istých životných okamihoch byť slepá, hluchá a nemá. Napríklad ma veľmi zraňovala, keď vykrikovala, že sa v žiadnom prípade nechce na mňa podobať. Pritom som úspešná v práci a svoje manželstvo hodnotím ako dobré,“ hovorí Hana o svojich skúsenostiach.

Rada psychológa
Je veľmi dobre, že mama nekritizuje dcérinho priateľa. Byť matkou dospelej dcéry je tiež ťažké: musíte sa len z diaľky pozerať, ako vaše dieťa robí chyby, a v správnomchvíli podať vreckovku na utretie sĺz. Kritikou partnera u zaľúbených dcér vôbec nepochodíte, naopak, obráti sa to proti vám a vzťahy ochladnú. Psychiatri poznajú aj diagnózu matrofóbia, čo je strach dcéry z toho, že bude rovnaká ako jej matka. Toto však nie je prípad Hany a jej dcéry, ony prechádzajú štádiami od rebelantstva k tolerancii a neskôr prejdú aj k vzájomnému porozumeniu. Najmä vtedy, keď sa dcére narodí dieťa a sama sa stane matkou.

Desatoro mamy dospelej dcéry:
1. Nevychovávajte svoju dospelú dcéru. V detstve ste mali dosť času, v dospelosti to nemá žiaden efekt.
2. Nevyjadrujte sa kriticky o jej životnom partnerovi.
3. Pomáhajte jej pri životných prehrách, aj keď ste ich dopredu avizovali.
4. Nechajte ju vychovávať deti podľa jej predstáv. Vy buďte len dobrou babičkou.
5. Tešte sa z jej úspechov a z úspechov celej jej rodiny.
6. Vypočujte si všetky sťažnosti na jej muža, ale neohovárajte ho. Aj vaša dcéra má svoje chyby.
7. Neposkytujte rady, ak vás nikto o ne nežiada.
8. Nekritizujte poriadok v jej domácnosti. Možno má iné priority ako vy.
9. Nikdy aktívne nezasahujte do jej partnerských kríz.
10. Snažte sa v správnom čase urobiť správne veci: požičať peniaze, postrážiť deti, vziať dcéru na dovolenku, upiecť tortu.