Mojcasopis.sk

Pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi oficiálne neexistovali, ale po revolúcii sa ich vynorilo neúrekom. Profesionálni povaľači.

Vo Švédsku údajne existuje aj diagnóza  „trvalý odpor k práci“. Takto postihnutí jedinci dostanú nejaký príspevok, za ktorý si pokojne zaplatia bývanie a jedlo. Výhodou je, že nikomu v práci nezavadzajú a ani neobťažujú na úradoch práce a nepredstierajú, že sa im chce robiť, len roboty akosi niet.

Lenže Švédsko je vyspelá krajina, kde ľudia chodia do práce nielen pre obživu, ale zvyšujú si tak aj sociálny status. U nás by to bolo iné, kandidátov na túto diagnózu máme určite viac, ako majú severania, a v mnohých rodinách je robiť – hanba.

Karol píše knihu
Mladík začal študovať na dvoch vysokých školách, ale ani jednu nedokončil. Zo začiatku sa javil ako fluktuant, lenže rodičia to pripísali mladosti – kedy si má vyskúšať všetky zamestnania, ak nie teraz, keď  je mladý a ľahko si nájde inú prácu? Pred pár rokmi sme ešte o kríze nechyrovali a pracovných miest, najmä v Bratislave a v mestách na trase po Žilinu, bolo dosť. Potom sa Karol rozhodol napísať knihu a definitívne zostal doma. Po pol roku písania mal problém ísť na poštu zaplatiť zloženku: ľudí sa stránil a rád bol pánom svojho času. Rodičom i priateľke Danke sa idea, že Karol bude spisovateľom, zapáčila. Takmer rok tolerovali, že nechodí do práce. Živili ho, matka platila nájomné za malý byt, priateľka kupovala stravu. Len popísaných stránok nepribúdalo: Karol mal umeleckú krízu.  „Vyzvala som ho, nech teda preruší písanie hlbokého románu a ide zasa pracovať, predtým robil reportéra, aj keď len chvíľu. Karol však akýkoľvek pokus dostať ho do roboty odmietal, jeho odpor k práci bol naozaj trvalý. Nechcel mať pracovný čas ani povinnosti, ba nechcelo sa mu ani písať. Veľmi sme sa za to pohádali, nakoniec si našiel prácu ako ošetrovateľ v domove dôchodcov. Vydržal týždeň a potom zasa zostal doma. Lenže z jedného platu utiahnuť splátky za byt  a jedlo sa nedá a jeho rodičia odmietali pomoc, chceli, aby sa Karol zamestnal. Nebudem opisovať scény, ktoré sa doma z času na čas odohrali, ale boli sme až po uši v partnerskej kríze. Nechcela som o Karola prísť, je to milý, jemný a vzdelaný chlap, ktorý mi občas pošle do roboty e-mailom prekrásnu báseň, lenže bude to stačiť, keď budeme mať dieťa?“ kladie si otázku tridsaťpäťročná Danka. Život túto dilemu vyriešil za ňu: Karolovi náhle zomrel otec a Karol zdedil chatu, v ktorej sa dalo trvalo bývať. Karol sa tam spolu s priateľkou presťahovali a byt prenajali.  „Karol toto pokladá za finančný príspevok do vzťahu. Iní chlapi nosia každý mesiac plat, on má príjem z bytu. Má povolanie: rentiér. Stará sa o chatu. Máme tu nižšie náklady, pretože kúrime drevom, ktoré treba napíliť, priniesť, kachle ráno zasa povymetať. Karol ma každé ráno odprevadí na zastávku a chodí ma aj čakať. Medzitým chodí na prechádzky so psom, varí obed a... píše knihu,“ smeje sa účtovníčka, ktorá sa zmierila s tým, že má partnera, ktorý nikdy pracovať nebude. Aj Karolova matka sa zmierila s osudom: syn ju trpezlivo vozí po lekároch, prinesie jej nákup, obetavo sa o ňu staral, keď mala zlomenú nohu.  „Ani dcéra nechodí do roboty, ale ona má tri deti a dobre zarábajúceho manžela. U ženy to nie je také nápadné, keď nepracuje, môže sa odvolať na deti a domácnosť. Asi sme niekde urobili s manželom chybu vo výchove, keď moje deti nemajú žiadne pracovné ambície. Len sa každý večer pomodlím, aby to ich partneri s nimi vydržali a Danke kupujem aj väčšie veci do domácnosti, ten prenájom zasa toľko nevynáša,“ hovorí Karolova mama, ktorá doteraz pracuje, hoci sa blíži k sedemdesiatke..

Čas pri čítaní kníh
Veronika sa pred pätnástimi rokmi vydala za čašníka. Ivan pracoval v luxusnom hoteli a jeho príjmy patrili k tým lepším. Pár mesiacov po svadbe prestal pracovať, pretože mal na pracovisku veľký konflikt. Nevyšlo mu podnikanie, potom v ďalšom zamestnaní zmizla z pokladnice veľká suma peňazí a podozrenie padlo práve na neho. Z problémov ho vždy ťahal otec, úspešný podnikateľ. Ivan sa nevedel zapojiť do jeho podnikania, napokon celé zamestnanie vzdal a je už takmer trinásť rokov doma. Má svoje rituály: každý pondelok chodí do knižnice po štyri-päť kníh, ktoré si prečíta. Občas niečo uvarí a uprace byt, vyperie i vyžehlí. Každý piatok ide so ženou na chalupu, kde manželia grilujú a Ivan si zvykne so susedom zahrať karty a vypiť si kalvados. Žiadne zamestnanie mu nechýba. Byt mu pred rokmi daroval otec a z Veronikinho platu bez problémov vyjdú. Ivan svoj trvalý odpor k práci neskrýva a za posledných desať rokov si žiadnu prácu ani nehľadal.  „Vyhýba sa otcovi i celej svojej rodine, kde je jeho nečinnosť a povaľačstvo stále na pretrase a svokor má na Ivana veľmi ťažké srdce. Očakával, že sa aspoň zapojí do rodinnej firmy, dokonca mu ponúkol, aby spolu prevádzkovali reštauráciu: on dá peniaze a Ivan bude šéfom. Môj manžel všetky pokusy odmietol. Pracujem na manažérskom poste, nemáme problém s financiami, ale hanbím sa, keď sa ma priatelia a kolegovia pýtajú, čo robí môj partner. Mám im povedať, že Ivan číta knihu? Aj mi ho je ľúto, často mi je aj seba ľúto, pretože nemôžem ani ochorieť, inak by to ohrozilo náš rozpočet. Ale už netlačím na neho, aby pracoval, je to zbytočné. Mám doma komornú: prídem, je navarené, upratané, len stupňujúce sa Ivanovo pijanstvo mi robí vrásky na čele. Neviem, čo bude s nami ďalej, moji rodičia i svokrovci mi viackrát navrhli rozvod. Lenže čo bude s Ivanom?“ hovorí Veronika, z ktorej sa stala rezignovaná žena. O partnera však prísť nechce a Ivan už roky odmieta zájsť za psychológom.