Mojcasopis.sk

...pomoc či katastrofa?

Kedysi domorodé kmene spievali ochranné spevy, keď žena rodila. Pred pár desiatkami rokov zasa rodila s babicou, ktorú poznala od detstva v dôverne známom prostredí chalupy. A potom ju strčili úplne samu do nemocnice. Dnes sa vraciame k prirodzenosti.

Muž pri pôrode sa pomaly stáva už bežnou záležitosťou. Ale priznajme si: často je to na jemný, ale vytrvalý nátlak tehotnej manželky, ktorá má tiež strach a chce mať pri sebe aspoň niekoho známeho. Koho by mal jej pôrod zaujímať viac ako  „spoluautora“ práve sa rodiaceho potomka?

Rozplakal som sa
„Vydesil som sa, keď mi žena povedala, že chce, aby sme boli pri pôrode našej dcéry spolu. Spočiatku som mal pocit, že ju bude treba zachraňovať, či niečo veľkého riešiť, ale lekár ma upokojil: vraj stačí, keď tam len budem. Ale aj tak osobná návšteva pôrodnice vzbudila vo mne hrôzu. Práve rodila jedna žena a mne sa zdalo, že až neľudsky stoná a lekári sa len prizerajú,“ hovorí tridsaťšesťročný Ivan, dnes otec takmer dvojročnej dcéry. Napriek tomu do pôrodnice so ženou išiel.  „Ona musela, veď ako sa tehotná žena môže vyhnúť pôrodu? Aby si o mne nemyslela, že som srab, šiel som a podľa mňa narobil viac galiby ako úžitku. Nič som si so sebou nezobral, len som pobehoval, našťastie moja svokra mi potom priniesla tričko, prezuvky, vodu a sladkosti i tašku pre ženu a dieťa. Dcéra sa narodila v zime a mne bolo v pôrodnici veľmi teplo. Myslím, že som sa potil aj od strachu,“ spomína. Ivan je známy vtipkár, a tak sa snažil ženu rozptýliť vtipom, lekár jej zasa pustil Rolling Stone.  „Oboch nás poslala do p... Medzi kontrakciami som preto rozvíjal tému, že treba kúpiť väčšie auto, keď budeme prenášať kočík. Takmer sme sa povadili, pretože sme mali na to každý iný názor! Ja som bol aj nervózny z toho, že personál bol pokojný a lekár sa na nás prišiel pozrieť len občas. Keby som tam nebol, Irena by čakala na pôrod úplne sama. Pochopil som, prečo ma tam potrebovala,“ hovorí. Tretia fáza pôrodu, keď sa už dcéra drala na svet, bola najťažšia.  „Takmer som odpadol, musel som to predýchavať spolu s ňou. A to som stál pri jej hlave a spredu som sa nepozeral. Žena ma držala za ruku tak silno, že som ju mal po pôrode ešte dve hodiny fialovú. Stále som si v duchu opakoval, že nech sa to už celé skončí. Túžil som po poháriku niečoho ostrého! Potom sa Laura narodila a ja som plakal, hoci som o tom nevedel. Sestrička mi podala gázu na utretie sĺz.“ Za najhorší zážitok považuje záverečné šitie ženy, ktorej predtým nastrihli hrádzu.  „Pripadalo mi to celé barbarské. Lekár ju zašil a potom ma volal, nech sa idem pozrieť, či  „môže byť“. Tú vulgaritu mu nikdy neodpustím, pre túto poznámku mi takmer pol roka trvalo, kým som sa vrátil k normálnemu sexu.“ Ivan hodnotí svoj pobyt na pôrodnej sále takto:  „Zblížilo nás to. Viem, koľko sily a emócií to odčerpalo mne, čo potom ešte manželke? Lauru prebaľujem a mám k nej bližší vzťah, ako mal napríklad môj otec k nám deťom.“

Otcov víta aj personál
Lekári i nemocničný personál sú s otcami pri pôrodoch spokojní.  „Ženy pri pôrode akoby niekedy nepočuli, nevnímali, čo im hovoríme. Ak je tam muž, povieme to jemu a on už svoju ženu pozná a vie, ako ju usmerniť. Navyše je stále s ňou, pozoruje ju a upozorní nás na niečo nezvyčajné. Osemdesiat až deväťdesiat percent otcov či iných príbuzných je pri pôrode normálnych a dá sa s nimi bez problémov dohovoriť. V podstate nám uľahčujú prácu,“ úprimne hovorí ženská sestra Monika, ktorá pracuje v jednej z bratislavských pôrodníc už desať rokov. Dodáva, že personál má rozličné zážitky.  „Narodilo sa dieťatko, ktoré malo asi dva kilogramy, hoci bolo riadne donosené. Keď ho otec prvýkrát videl, pri pohľade na drobnučké telíčko sa tak rozvzlykal, že sme ho museli podopierať, keď odchádzal z pôrodnej sály. Dopadlo to nakoniec dobre, ale aj tak veľa otcov zaskočí vlastná emocionalita. Vidia čosi nezvyčajné, po prvý raz, a to občas spôsobí, že im tečú slzy alebo neustále opakujú jedno slovo, citlivejší aj stratia vedomie. Preto by žena nikdy nemala nútiť muža, aby šiel k pôrodu, keď sa na to necíti. Mnoho mužov svoju zraniteľnosť dobre skrýva a v pôrodnej sále to potom nevydrží. Je lepšie v takýchto prípadoch vziať si kamarátku alebo profesionálnu sprievodkyňu pôrodom – dulu. Keď som ja rodila, mala som pri sebe svokru aj muža. Svokra striedavo upokojovala mňa aj jeho. Mnoho známych sa potom čudovalo, ešte stále u nás nie je bežné, že pôrod je záležitosťou celej rodiny.“ Existuje však desať až dvadsať percent mužov, ktorých by personál pôrodnice najradšej poslal preč. Monika vysvetľuje:  „To sú hašterivé povahy alebo takí, ktorí sú naučení o všetkom rozhodovať a ťažko nesú, že v pôrodnici majú v podstate len úlohu pozorovateľa. Komandujú nás, pokrikujú na lekára, sú vulgárni, až sa ich ženy hanbia. Neuvedomujú si, že pôrod má pod kontrolou lekár, nie oni. To je potom katastrofa, lekár zvyčajne takéhoto otca vykáže z pôrodnej sály. V každom prípade odporúčam, aby sa muž oboznámil, skôr ako vkročí do pôrodnej sály, čo je to pôrod, aké má fázy, čo treba kedy očakávať. Potom sa správa pokojne a nemá strach z neznámeho. Dobrú atmosféru vytvoríme, ak sa budúcim rodičom predstavíme, sme potom na seba príjemnejší.“


Anketa

Ľubomír, manželka Soňa, deti Mia a Hugo
Lubomír sa rozhodol byť pri pôrode na mierny tlak manželky.  „Bol som pri plodení, a tak som bol aj pri rodení,“ hovorí. Najťažšie bolo pre neho prizeranie sa na šestnásťhodinové trápenie  ženy a hlavne sa bál, aby sa pôrod neskomplikoval. Pôrodnicu vyberali spolu s manželkou starostlivo a dlho. Nakoniec viezol manželku do pôrodnice v Banskej Štiavnici vzdialenej 180 km od Bratislavy. Personál bol milý, pán primár ich viedol  „pevnou“ rukou.  „Tešil som sa na deti. Venujem im všetok voľný čas. Neviem, či je to prítomnosťou pri pôrode. Myslím, že nie,“ hovorí Ľubomír, pre ktorého je pôrod normálna vec, z ktorej sa nemusel spamätávať:  „Akurát sme ’vychytávali’ chyby, aby som sa neskôr zlepšil. Po druhom pôrode manželka zhodnotila, že je už zo mňa ozajstná dula.“

Jozef, manželka Zuzka, dcéra Tánička
Jozef bol pri pôrode tiež na mierny nátlak. Najťažšia bola pre neho samotná dĺžka pôrodu a pri prvom dieťati najmä strach z neznámeho. S lekármi a nemocničným personálom vychádzal v pohode a pôrod neovplyvnil jeho vzťah k manželke. Svoj pobyt pri pôrode jednoznačne hodnotí ako pozitívny zážitok. Jeho žena Zuzka hovorí, že prínosom bola už len jeho prítomnosť – upokojovalo ju to. Nechcela by pri pôrode matku alebo dulu, manžel je pre ňu najbližší človek a napokon, rodila ich spoločné dieťa. Pôrod doma by si nevybrala, hoci by bola obklopená známymi vecami a ľuďmi: bála by som sa komplikácií, skôr by som si vybrala menšiu pôrodnicu.

Čo ženy nechcú v pôrodnici počuť:
• Nepreháňaj to!
• Nebuď hysterická!
• Vyzeráš strašne!
• Potichšie sa to nedá?
• Ty si chcela dieťa!
• To už zvládneš aj bezo mňa, musím bežať do roboty.
• Ako vždy, dramatizuješ!
• Nemá to konca-kraja, urýchli to!
• Sestrička sa pozerá, nerob tu cirkus!
• Milióny žien už rodilo a čo sa im stalo?
• Mala si sa spýtať svojej matky, čo ťa čaká!
• O sexepíle nemôže byť ani reč!
• To dieťa je nejaké červené a tie fľaky!
• Teraz neviem: podobá sa na mňa? Ani nie...

Čo muži nechcú v pôrodnici počuť:
• Aj bezdomovec by mi bol väčšou oporou!
• No, ty si strachopud!
• Nevyvaľuj oči na sestričky!
• Teraz by si mal byť v mojej koži!
• Sused nemal takéto problémy.
• Nekrič, pripomínaš mi tvoju matku!
• Čo jančíš, aj tak nie je tvoje...