Mojcasopis.sk

Aj vy nútite pod hrozbou všemožných sankcií vaše ratolesti jesť všetko bez výnimky? Dobre si to rozmyslite, lebo môžete poškodiť ich psychický vývin.

„Dodnes si pamätám tú hrôzu, keď sa u nás varila pečienka,“ spomína 42-ročná Miroslava z Nových Zámkov. „Môj otec ju miloval, no mňa už len pri tom pachu obchádzali mdloby. A keď ju predo mňa mama postavila, žalúdok som mala ako po centrifúge. Vždy ma ju donútil jesť s tým, že je veľmi zdravá,“ opisuje.

„Párkrát som odmietla, vtedy ma otec nechal nad nedotknutým tanierom roniť slzy aj tri hodiny, kým sa nado mnou mama nezmilovala. Keď som mala asi dvanásť, zaťala som sa a vyhlásila, že pečienku jesť nebudem. Nadžgal ju do mňa takmer násilím. Celý obed som vyvrátila naspäť do taniera. Dostala som zaucho a na večeru ma čakala pečienka znova,“ zbledne pri spomienke pani Mirka ešte aj dnes.  „Vyriešila som to vyhlásením, že som vegetariánka, a hoci som sa po niekoľkých rokoch k mäsu vrátila, pečienku dodnes nemôžem ani vidieť a v živote som ju doma nepripravila. Manželovi, ktorý pečienku zbožňuje, ju varieva iba jeho mama, keď k nej sem-tam zájde,“ uzatvára. Dvadsaťdvaročný vysokoškolák Marko zas spomína na utrpenie v škôlke, keď si všetky deti po olovrante maľovali a vystrihovali, len on sedel nad chlebom s rybacou nátierkou. „Darmo som vysvetľoval, že si prosím len suchý chlebík a že rybičky nemám rád. Dodnes mi nechutia. Okrem toho som vtedy nechápal, prečo sa všetci ostatní môžu hrať, a ja nie.“

Odpor aj v dospelosti
Je vám podobný scenár povedomý? Ešte aj dnes mnohí rodičia nútia deti do jedla. Odborníci varujú, že takýto postup môže na deťoch zanechať trvalé následky, ktoré ich budú prenasledovať aj v dospelosti.  „Jedlo by malo byť samozrejmosťou, a nie trestom alebo nejakým druhom boja,“ hovorí detská psychologička Lenka Lipanová.  „Treba si uvedomiť, že do tretieho roku života je naše jedlo závislé vždy od inej osoby, no medzi tretím a šiestym sa významne vytvára náš ďalší vzťah k nemu. Deti vtedy skúšajú, čo im chutí, čo nie a ako ďaleko môžu zájsť.“ Upozorňuje, že akýkoľvek hrubý nátlak je nevhodný, aj keby vám bolo ľúto vyhodeného jedla.  „Každý sme iný, takže väčšina takto nútených detí si do dospelosti odnesie len nepríjemný zážitok, ktorý vie pomerne dobre spracovať. U citlivejších pováh sa však môže vážne narušiť vzorec jedenia, ktorý si ponesú ďalej. V dospelosti potom môže byť jedným zo spúšťacích mechanizmov, ktorý vplyvom iných stresujúcich faktorov môže vyvolať vážnejšie ťažkosti.“ Zaujímalo nás, či môžu byť príčinou takých nebezpečných chorôb ako bulímia či anorexia.  „Tieto údaje nemám presne štatisticky podložené. No z klinickej praxe mi vychádza, že vždy keď riešime poruchy prijímania potravy, teda či už obezitu, anorexiu, alebo bulímiu, nachádzame tam aj poruchy, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahu k jedlu ešte v detstve. V žiadnom prípade by som preto rodičom ani vychovávateľom v predškolských zariadeniach neodporúčala, aby do detí tlačili akékoľvek jedlo nasilu, hoci možno s dobrým úmyslom,“ uzatvára Lenka Lipanová.

Mne to nechutí
Samozrejme, treba rozlišovať medzi nechuťou a prieberčivosťou. Ak deťom nechutia len niektoré jedlá, no väčšinu bez problémov zjedia, netreba ich nútiť. Pokiaľ však váš maznáčik krúti nosom nad všetkým, čo mu na tanieri predložíte, no čokoládu či cukríky, ktoré mu prinesú príbuzní, zmiznú rýchlosťou svetla, to už v poriadku nie je. Vždy treba zistiť, prečo sa deti danému jedlu bránia. Možno mali nepríjemnú skúsenosť, lebo im z neho prišlo zle, alebo im jednoducho nechutí. Naše chute sa vyvíjajú počas celého života, takže sa ľahko môže stať, že jedlo, ktoré sa nám v detstve priečilo, bude o niekoľko rokov naším obľúbeným. Mnohé deti nejedia len z trucu alebo skúšajú, kam môžu v pokúšaní trpezlivosti rodičov zájsť. Vždy ich treba požiadať, aby z jedla vyskúšali niekoľko hltov, a až potom definitívne povedali, či im chutí, alebo nie. Niekedy stačí vymyslieť zaujímavú motiváciu. Napríklad rozprávku o tom, že na dne taniera s polievkou, ktorú odmietajú, žije uväznený škriatok alebo princezná, ktorých možno vyslobodiť len tak, že všetko zjedia. Pomáhajú aj tanieriky s obrázkami na dne či veselý príbor.   

MUŽSKÝ PRINCÍP
Oteckovia nezriedka nútia svojich potomkov (najmä synov) jesť dostatočne veľa z obavy, aby z nich nevyrástli rachitické  „trasorítky“. Neuvedomujú si, že napríklad desaťročný chlapec ťažko zvládne porciu dospelého muža.
Častý nátlak na chlapcov sa týka aj konzumácie mäsa. Žiaľ, v niektorých rodinách stále prevláda predstava muža ako archetypálneho lovca, ktorý potrebuje kvôli ťažkej fyzickej práci jesť veľa mäsa. 
Aj keď to možno bude znieť absurdne, no niektorí spájajú vegetariánstvo s homosexualitou, preto sa odmietanie mäsa chlapcami berie ako podozrivé.

ŽENSKÝ PRINCÍP
Matky najčastejšie nútia jesť deti zeleninu s odvolaním sa na to, že je zdravá. Aj tu treba starostlivo rozlišovať. Ak dieťa napríklad odmietne jesť varenú mrkvu, no zje inú zeleninu alebo ju zje surovú, netreba ho do jej konzumácie tlačiť.
Najhoršia veta, akou môže žena na svoje ratolesti zaútočiť, je: „Ja som tvoja matka, a preto viem, čo je pre teba najlepšie.“ Aj keď zámer môže byť chvályhodný, dôsledky až tragické. Najmä v období dospievania niektoré mamičky zo strachu pred tým, aby sa z ich dcéry nestala anorektička, ju nútia jesť. Neuvedomujú si, že práve tým ju priam posielajú do náruče porúch prijímania potravy.