Aj keď sa tomu niekedy bránime, najväčšími vzormi v našom živote sú rodičia. Podobáme sa na nich nielen fyzicky, ale zdedili sme po nich aj niektoré psychické vlastnosti či danosti. Ako sa ubrániť vzájomným rozporom?
Psychológovia tvrdia, že vzťah matky a dcéry býva najzložitejší. Väčšinou nedokážu jedna druhej prepáčiť to, čo by u iných ľudí celkom ľahko prehliadli.
"Keď mi priateľka povie, že som pribrala, nerobím z toho drámu. Keď mi minule to isté povedala mamička, mala som slzy na krajíčku. Prečo som na všetko, čo mi povie matka, taká precitlivená?" pýta sa dvadsaťpäťročná manažérka Jana.
Nechcem sa na ňu podobať!
Tento fakt si Jana uvedomila ešte v puberte, keď sa na matku začala pozerať kritickými očami. Keď matka držala diéty, ona sa napchávala sladkosťami. Keď mama nosila dlhé vlasy, Jana sa dala ostrihať. Jednoducho robila všetko pre to, aby sa od nej čo najviac odlíšila. A potom ju šlo poraziť, keď jej niektorá suseda dobromyseľne povedala: "Bože, veď ty si celá mama!" Či Jana chce, alebo nie, ako jej dieťa sa na ňu musí v niečom podobať. Také sú základné genetické zákony. Hovorí o nich aj PhDr. Dušan Fabián: "Najkonfliktnejšie sú vzťahy medzi matkou a dcérou v puberte. Aj chlapci majú v tomto období najviac problémov s otcom. Máme starú ľudovú múdrosť Aká matka, taká Katka, aký otec, taký syn. Je vo všeobecnosti pravdivá. Keď ide dcéra do puberty, napodobňuje matkinu rolu, vstrebáva ju. Keď už je v puberte, odmieta správanie matky. Fígeľ je v tom, že už má vlastnosti nabraté od matky. Vzdoruje a potom prichádza obdobie, keď sa začína na mamu podobať." Táto dilema sa prehlbuje ešte viac vo vzťahoch, v ktorých chce matka prerobiť dcéru na svoj obraz. Núti ju vykonávať činnosti, na ktoré ona sama v mladosti nemala dosť odvahy alebo talentu. Chce, aby sa dcéra stala tým, čím sa kedysi chcela stať ona, a zabúda, že tým môže dcére ublížiť. V takomto vzťahu sa dcérina prirodzená snaha o odlíšenie vedome potláča a môže to vyústiť do veľmi ťažkého konfliktu.
Musí vám všetko prepáčiť?
Ďalší zdroj napätia vzniká, keď nosíme v sebe predstavu, že matka nám musí tolerovať všetky naše chyby. Veď nás predsa porodila, a tak by nás mala milovať až do konca života. Takáto idylka môže trvať iba dovtedy, kým sme malé. Len čo dospejeme a osamostatníme sa, začneme robiť veci, ktoré sú v rozpore s predstavami našej matky, a ťažko môžeme od nej chcieť, aby s nami vo všetkom súhlasila. Aj keď bežne nemáte konflikty s ľuďmi, vašej matke sa vždy podarí vás poriadne rozčúliť. Stačí malá poznámka na vašu adresu a opäť medzi vami lietajú iskry. "Problémy medzi matkou a dcérou vznikajú aj vtedy, keď si dcéra vyberie partnera, s ktorým matka nesúhlasí. A prečo berieme výčitky matky citlivo? Lebo matka je ženská autorita. Citlivosť narastá už v detstve. Napríklad, keď matka povie dcére - ty máš veľký nos, dcéra sa tým potom zaoberá celý život," objasňuje vzťah matky a dcéry PhDr. Fabián a dodáva: "Múdra dcéra vie, že matka má právo na výhrady, tak ako má ona právo na výhrady voči nej. Zároveň vie, že ich vzájomná kritika nemá nič spoločné s tým, či sa majú, alebo nemajú rady. Na druhej strane múdra matka vie, že musí nechať dcéru voľne dýchať a nekomandovať ju ako v čase, keď bola malá. Len tak sa dá vybudovať harmonický vzťah dvoch dospelých žien, z ktorých jedna porodila druhú."
Otec a autorita
Dieťa pripisuje otcovi zákazy, príkazy, rozkazy a očakáva od otca autoritu, nesmie sa však prejaviť vo forme autoritárstva, despotizmu alebo týrania. Ak sa otec podieľa na starostlivosti o svoje deti už od prvého roku, deti ho vnímajú ako dobrého rodiča s prirodzenou autoritou. Práve otec je ten, kto pomáha dieťaťu dostať sa zo stavu nevedomosti tým, že ho vedie k poznávaniu a uvedomovaniu si okolitého sveta. "Syn sa tiež podobá na otca. V dospelosti začína rozohrávať otcovu hru. Keď je otec príliš veľká autorita a nedovolí synovi správať sa po svojom, vznikajú konflikty. Keď je otec silná autorita aj v povolaní, ak je napríklad úspešný maliar alebo hudobník či chirurg, syn ho chce dobehnúť a veľmi sa trápi. Zdá sa mu, že nikdy sa otcovi nevyrovná. Často sa stáva aj to, že synovia si hľadajú iné profesie," vysvetľuje PhDr. Dušan Fabián. Dieťa vníma funkciu otca ako dvojzmyselnú. Otec predstavuje zároveň silu, ale aj pozíciu rivala a toho, kto dieťaťu niečo zakazuje. Proces stotožnenia sa uskutočňuje nielen u chlapcov, ale aj u dievčat. Syn sa priamo stotožňuje s otcom, zatiaľ čo u dcéry sa deje tento proces nepriamo. Dcéra sa stotožňuje s matkou ako s otcovou manželkou, pretože by rada zaujala jej miesto.
MUŽSKÝ PRINCÍP
Otec zabezpečí regulovanie vzďaľovania sa dieťaťa od matky, a tak prispeje k tomu, aby sa dieťa osamostatnilo.
ŽENSKÝ PRINCÍP
Vďaka biologickému dozrievaniu sa dieťa postupne odpútava od matky. Matka musí byť schopná akceptovať, že sa dieťa stáva nezávislým a časom od nej odíde.
