Mojcasopis.sk

Vždy chcela, aby jej práca mala hlbší zmysel. Dnes robí Marína Polonská koordinátorku verejného registra pupočníkovej krvi.

V súvislosti so svojou prácou nepoužíva slovo kariéra. „To sa skôr hodí pre cieľavedomé ambiciózne ženy. Ja som vždy veľmi premýšľala, čo budem robiť a chcela som mať prácu s nejakým posolstvom a chcela som robiť so zaujímavými ľuďmi, ktorí by ma inšpirovali. Už keď som študovala na prírodovedeckej fakulte molekulárnu biológiu a genetiku, dala som sa dokopy s ochranárskymi združeniami, mali sme konkrétne zmysluplné ciele,“ hovorí Marína Polonská, ktorá sa neskôr  s manželom-vedcom presťahovala do Veľkej Británie.

„Mala som dve malé deti, ale nechcela som len sedieť doma. V Británii je veľmi veľa charitatívnych organizácií, kde môžete pracovať ako dobrovoľníčka. Nedostanete síce za svoju prácu plat, ale dostanete sa do styku s reálnou angličtinou a zoznámite sa s rôznymi ľuďmi,“ spomína magistra Polonská, ktorá mala dovtedy skúsenosti s charitou podobné ako väčšina našincov: „Hodila som do nejakej kasičky pár drobných a dúfala som, že ich použijú na dobré ciele. V Anglicku som však mala konkrétnu dobrovoľnícku prácu a bola to pre mňa nová skúsenosť. Aj keď som už neskôr pracovala na univerzite, jeden deň som si vyhradila pre charitu. Pracovala som v obchode, kde nám ľudia nosili rôzne veci a my sme ich zasa predávali a peniaze sa používali na pomoc ľuďom v treťom svete, najmä aby sa stali nezávislejšími.“

Unikátne zloženie
Po návrate domov hľadala Marína Polonská prácu, kde by uplatnila svoje vzdelanie, skúsenosti a zároveň by to bola práca s posolstvom. „Vedela som, že existuje Slovenský register placentárnych  krvotvorných buniek, známy ako Eurocord-Slovakia, ktorý sa venuje odberu a spracovaniu pupočníkovej krvi. Zdalo sa mi, že toto je moja cesta – nezisková organizácia s orientáciou na zdravotníctvo. Je to nová záležitosť, najprv som zháňala sponzorov, ktorí by náš projekt podporili, neskôr sme dostali európsky grant,“ vysvetľuje pani Polonská a dodáva, že pupočníková krv je pre liečbu mnohých krvných ochorení nesmierne dôležitá. „Za bežných okolností je to biologický odpad. Dieťa sa narodí, odstrihne sa pupočníková šnúra a placenta, ktorá dovtedy dieťa vyživovala, sa stane nepotrebnou. Vedci však zistili, že krv v placente má unikátne zloženie, obsahuje krvotvorné kmeňové bunky, ktoré sa používajú pri liečbe chorých ľudí. Doteraz sa používala napríklad pri leukémii liečba transplantáciou kostnej drene, dnes sa už výrazne dostáva do popredia liečba pupočníkovou krvou, kde sa tiež nachádzajú kmeňové bunky. Aj pupočníková krv však má svoje obmedzenia: môže sa odobrať iba jedenkrát a je jej priemerne asi 100 ml, čiže stačí na jednu transplantáciu a záleží na tom, koľko krvotvorných buniek sa v nej nachádza. Lekári majú dnes už metódu, kde si presne odmerajú počet buniek a dokážu stanoviť, na akú hmotnosť pacienta je tento počet vhodný. Na veku pacienta nezáleží. Pupočníková krv sa uchováva zmrazená, lekári si môžu vybrať, pre ktorého pacienta je vhodná. Kedysi bola určená len pre deti, ale keďže je nedostatok darcov kostnej drene, dá sa používať aj pre dospelých pacientov, hlavne veľké odbery. Pupočníkovej krvi býva od 40 do 200 ml, čiže veľké odbery nad 100 ml sú vhodné aj pre dospelých, teraz sa už  polovica pupočníkovej krvi  používa práve na takúto liečbu. Navyše, dnes je taký trend, najmä v USA, že sa používajú dve pupočníkové krvi od dvoch rôznych darcov na jednu transplantáciu. Musí sa to párovať podľa biologických znakov, musia byť kompatibilné. Pri kostnej dreni musí byť zhodných desať znakov, pri pupočníkovej krvi stačí šesť znakov, pretože pacient ich lepšie znáša,“ hovorí magistra Polonská a dodáva, že ak sa hovorí o vlastnej pupočníkovej krvi, tam sa nemusia znaky vyšetrovať, tam si je darcom dieťa samo. Je to jeho krv a je mu k dispozícii.“

Pomôže kdekoľvek
Do neziskového registra sa berie krv od darkýň. „Máme zaevidovaných vyše 2 500 darkýň. My krv po spracovaní a výbere tej najlepšej zmrazíme a informácie o nej dávame do medzinárodného registra. V databáze máme 600 jednotiek a najbližšie mesiace tam pribudne ďalších 120. Ak si lekári v databáze nájdu vhodnú krv od nás, oslovia nás a my robíme ešte ďalšie vyšetrenia, posielame vzorky i ďalšie informácie. Systém funguje tak, že lekári si vyberú 5 alebo 7 jednotiek krvi, ktoré nájdu vo svetových databázach, oslovia národné registre, získajú ďalšie informácie a z toho si vyberú. Ak si vyberú našu jednotku, pošleme ju transplantačnému centru a my získame peniaze, tzv. manipulačné poplatky. Z toho sa hradia vyšetrenia a transport, a aj naša databáza. My musíme mať pripravených veľa jednotiek pupočníkovej krvi, aby sa dala vyberať podľa požiadaviek,“ objasňuje pani Marína a dodáva, že celosvetová databáza darcov kostnej drene a pupočníkovej krvi je v Holandsku. Majú tam 13 miliónov jednotiek kostnej drene a 400 000 jednotiek pupočníkovej krvi. Národných registrov existuje asi sto a aj krajiny, ktoré nemajú vlastné registre, si môžu bez problémov vyhľadať kostnú dreň alebo pupočníkovú krv vhodnú na transplantáciu v ich krajine. „Zosieťovaný je celý svet, lekári môžu vyberať, odkiaľ chcú. Je fakt, že  Európan bude potrebovať skôr krv na transplantáciu z európskeho registra, lebo bude vyššia pravdepodobnosť zhody, ale ľudia dnes cestujú, žijú kdekoľvek a majú aj rozličných predkov, preto sa im môže hodiť jednotka z čínskeho registra. My sme už štyrikrát posielali krv do Spojených štátov, raz do Česka a slovenskí pacienti majú tiež takúto možnosť.“

Prísny výber darkýň
Mamičky si na Slovensku dávajú odoberať pupočníkovú krv aj pre vlastné dieťa. Je to komerčná záležitosť, pretože si za tento odber platia. Nestačilo by, keby dobrovoľne dali pupočníkovú krv do verejného registra a v prípade potreby by ju tam pre ich dieťa našli? Marína Polonská vysvetľuje: „Ak sa rodičia rozhodnú pre odber, je uložená výlučne len pre ich dieťa alebo pre súrodencov. Ak mama krv daruje, majiteľom krvi je register a my si vyberáme na základe kritérií, ktoré sú dané legislatívou a medzinárodnými dohodami. Nakoniec zaradíme len 20 až 30 percent darovaných jednotiek do  verejného registra. Čiže, v prípade potreby sa môže nájsť tá darovaná krv, ale vyššia je pravdepodobnosť, že sa nenájde. Pokiaľ by sa krv našla a dieťa ju potrebuje, nie je problém, samozrejme, ju dostane. Je to však len štvrtinová pravdepodobnosť.“ Dobrovoľníčky, ktoré darujú krv pre verejný register, získavajú informovaním cez tlač, ale aj v spolupráci s lekármi a so ženskými sestrami. „Oslovia mamičky, či chcú darovať krv. Darkyne musia vyplniť medicínsky dotazník, lekár má s nimi krátky pohovor. Pupočníkovú krv nemôžu darovať ženy s genetickými ochoreniami,  vážnou poruchou krvotvorby, onkologicky a neurologické choré a pýtame sa aj na ochorenia starých rodičov. Časť otázok smeruje aj na sexuálne správanie matky, musí byť bezrizikové na prenos akýchkoľvek vírusových ochorení, HIV, hepatitídy. Nesmie to byť žena, ktorá si pichala drogy, nosí piercingy, chodila na akupunktúru. Spoliehame sa na to, že žena hovorí pravdu, všade na svete to tak funguje. Darcovstvo je dobrovoľné, je to altruistický čin,  táto krv môže niekomu pomôcť. Samozrejme, my ešte robíme ďalšie vyšetrenia. A matka by mala mať bezproblémové tehotenstvo a pôrod,“ hovorí pani Marína. Pupočníková krv od darkyne putuje do laboratória, kde sa spracuje a zmrazí pri teplote -196 stupňov Celzia. Vydrží neobmedzene, najstaršie registre majú 20 rokov.  „Keď nás po prvý raz oslovili z Ameriky, aby sme poslali jednotku krvi, bolo to veľmi hektické, ešte sme nevedeli, čo a ako. Teraz  si vždy predstavíme pacienta, ktorý kdesi v nemocnici čaká na našu krv. Nemáme problém odložiť akúkoľvek robotu. Do troch dní musíme poslať krv lietadlom v špeciálnom kontajneri v tekutom dusíku. Oni nám hneď faxujú, že im to došlo. Vtedy mám pocit, že moja práca má zmysel, niekomu zachránime život. Je to robota, akú som si vždy predstavovala.“