Mojcasopis.sk

Dnes sa lekárom podarí udržať tehotenstvá aj u rizikových žien a deti porodia aj matky, ktoré by napríklad pred dvomi-tromi desiatkami rokov zostali bezdetné.

„Vždy, keď sa nám podarí zachrániť malého pacienta, uzdraviť ho, vypiplať, keď vidím, ako vedľa mamy cupitá krásne dieťatko, ktoré pred rokom ležalo u nás ako sedemstogramové v inkubátore, prežívam pocity víťazstva. Vtedy viem, že moja robota je zmysluplná,“ hovorí primárka oddelenia patologických novorodencov MUDr. Ľubica Pejhovská z Nemocnice sv. Cyrila a Metoda na Antolskej ulici v Bratislave.

Pred rokmi sa Ľubica Pejhovská rozhodovala medzi povolaním učiteľky a lekárky. Rozhodla sa pre druhú alternatívu.  „Nepochádzam z lekárskej rodiny, ale práca pediatričky ma priťahovala. Napokon, aj môj mladší brat je lekár. Keď som pred tridsiatimi dvomi rokmi nastupovala na prvú prax do nemocnice na Bezručovej ulici, pracovala som postupne na všetkých oddeleniach. Zostala som na novorodeneckom a odvtedy sa nepretržite starám o malých pacientov. Rozdiel v čase je ale obrovský, skoro neporovnateľný. Pred tromi desiatkami rokov sme mali veľmi slabé prístrojové vybavenie, neboli také kvalitné inkubátory, ako sú teraz. Neboli prístroje na umelú pľúcnu ventiláciu, ani lieky na rozvinutie pľúc, jednorazové pomôcky. Mohli sme zachrániť iba deti, ktoré samy vedeli dýchať a boli celkovo vitálne. Raritou bolo udržať pri živote novorodenca, ktorý mal okolo kilogramu pôrodnej váhy. Na porovnanie: nám sa minulý rok podarilo zachrániť dieťa, ktoré malo pôrodnú váhu 400 g. Ale to bola naozaj výnimka. Nie je dôležitá ani tak pôrodná váha ako stupeň zrelosti novorodenca. Čím je tehotnosť dlhšia, tým sú orgány dieťatka vyvinutejšie a lepšie prispôsobené na život mimo maternice, takže aj maličké dieťa dokážeme potom zachrániť. Teraz máme na klinike dievčatko, ktoré má 720 g a narodilo sa v 29. týždni tehotenstva. Bábätku sa celkovo darí. No treba si uvedomiť, že značná časť zachránených detí s pôrodnou váhou pod kilogram má vážne zdravotné problémy. Preto sa gynekológovia vždy snažia udržať tehotenstvo čo najdlhšie, dieťatko má potom lepšie vyhliadky.“ V posledných rokoch sa však zdá, že rizikových tehotenstiev pribúda. Primárka hovorí:  „To nie je len zdanie. Rizikové môžu byť tehotenstvá po umelom oplodnení a dosť ich pribudlo. Takisto sa výrazne posunul vek, keď sa ženy rozhodujú pre materstvo. Nie je to ideálne z medicínskeho hľadiska, ak sa žena rozhodne mať deti po tridsiatke, a pribúda matiek, ktoré rodia takmer v štyridsiatke. Takisto životný štýl, hlavne stres, sa podpisuje pod rizikové tehotenstvá. Je skutočnosťou, že dnes sa už lekárom podarí udržať tehotenstvá a deti porodia aj ženy, ktoré by napríklad pred dvomi-tromi desiatkami rokov zostali bezdetné. A práve veľa z rizikových tehotenstiev sa končí predčasným pôrodom a takýto novorodenci sú najčastejšie našimi pacientmi.“

Na smrť dieťaťa sa nedá zvyknúť
Každá mama na svete si želá, aby sa jej narodilo krásne zdravé dieťa. Ľubica Pejhovská musí žiaľ niekedy ženám oznamovať, že tento sen sa im nesplnil.  „Je to veľmi bolestivé, keď musíte oznámiť mamičke, ktorá sa na dieťatko tak veľmi tešila, že sa jej nenarodilo zdravé dieťa, ale má problémy, nech sú už akékoľvek. Či už je to vrodená choroba, alebo nejaká infekcia. Snažím sa to vysvetliť tak, aby matka tomu porozumela a  aby ju to neranilo. Pri informovní rodičov nemôžem nič okrem osobnej angažovanosti a odbornosti sľubovať, pretože nikdy neviem vopred povedať, ako to dopadne, ako sa zdravotný stav vyvinie. Ide o zmeny doslova z hodiny na hodinu, preto vždy hovorím iba o aktuálnom stave. Už sa mi v praxi stalo, že to vyzeralo s dieťaťom beznádejne, a predsa sa ho podarilo zachrániť a vyliečiť. Ale stáva sa aj opak: zdravotný stav sa nečakane skomplikuje, zhorší. Preto sme stále v kontakte s rodičmi, aby sme ich mohli informovať,“ hovorí primárka, ktorá  vo svojej praxi zažila nielen víťazstvá, ale aj prehry:.  „Verte, na to sa nedá zvyknúť. Vždy to zanecháva stopy, aj po rokoch lekárskej praxe. Sú prípady, na ktoré som dodnes nezabudla, budem ich nosiť v sebe asi celý život. Je to veľmi bolestivé, keď idete rodičom oznámiť, že ich dieťa zomrelo, je to veľký stres pre všetkých. Stratili sme život a nad tým nemôžete len tak myknúť plecom.“ O to viac je radostnejšie, ak rodičom môžu hovoriť dobré správy.  .„Vidno to na našich tvárach, veľmi sa tešíme, keď hovoríme, že stav dieťatka sa zlepšuje a uzdravuje sa. Potom k nám chodia tieto deti do ambulancie a vidíme ich rásť, rodičia nám posielajú fotografie. Prišli aj maturitné, aj promočné oznámenia. Dokonca sme tu mali aj mladú ženu, ktorá sa narodila na našej klinike ako rizikové dieťa. Teraz prišla k nám porodiť svoje dieťa. Je to obrovská satisfakcia, keď na začiatku je dieťa v ťažkom stave, liečite ho a s odstupom času vidíte, ako sa dieťaťu darí, ako prospieva. Je to fantastický pocit. Vtedy si vždy poviem, áno, oplatí sa to, je to tá správna cesta,“ vyznáva sa lekárka, ktorá si však povzdychne, že pre mladým lekárom sa možno nejaví práca na novorodeneckom oddelení dosť atraktívna. Aj teraz im chýbajú lekári, ktorí by doplnili kolektív.

Rozhodnúť sa musia rodičia
Na Slovensku sa rodia aj siamské dvojčatá, jedny nedávno zomreli a ich mamička tvrdí, že by sa inak rozhodla, keby mala dosť informácií.  „Prenatálna diagnostika je na vysokej úrovni, dnes dokážeme odhaliť už veľa vývojových chýb a chorôb u detí ešte pred narodením. Niektoré mamičky dopredu vedia, že sa im narodí postihnuté dieťa a napriek tomu sa ho rozhodnú donosiť, porodiť a postarať sa oň. My lekári toto rozhodnutie vždy akceptujeme, rodičia vedia, že ich čakajú problémy, ale dieťa chcú a krásne ho vychovávajú. Iný je prípad, keď rodičom oznámime, že ich dieťa sa nenarodí zdravé a oni sa nevedia rozhodnúť čo ďalej. My môžeme len diagnostikovať, vysvetliť, ponúknuť alternatívy, ale konečné rozhodnutie je na nich. Často ani rodičia nevedia, do čoho idú, čo ich čaká, či to zvládnu. Je to vec zdravotnej výchovy a informovanosti. Často sa ma pýtajú, čo by som spravila ja. Na to im pravdivo odpoviem, ale nemôžem povedať, čo by mali robiť oni,“ vysvetľuje primárka, ktorá sa však nestretla s tým, že by nejaká mamička odmietla svoje dieťa, pretože sa narodilo zdravotne hendikepované:  „Sme rôzne, niektorá to príjme hneď, niektorá potrebuje čas, aby sa s tým zmierila. Ale napokon sú mamy týchto detí veľmi obetavé, ochranárske a zahŕňajú ich veľkou láskou. Ale to takéto deti potrebujú, potom lepšie prospievajú. A puto, ktoré sa vytvorí medzi mamou a chorým či postihnutým dieťaťom, je veľmi intenzívne.“ Pani primárka zvýrazňuje aj fakt, že novorodenecké oddelenia prestali byť nedobytnou pevnosťou, kam kedysi za vlastným dieťaťom nepustili ani mamu. Teraz sú rodičia so svojím dieťaťom od narodenia.  „Kedysi sme dieťa pustili domov a matke do náručia vložili prakticky neznáme dieťa. Dnes nielen mamy môžu prísť za svojím dieťatkom, hladkať ho, púšťať mu hudbu, čítať rozprávky. Keď je maličké dieťa so svojou mamou, lepšie papá, spinká, priberá. Keď ide domov, mama sa vie oňho kompletne postarať,“  pochvaľuje si doktorka Pejhovská. Najviac je jej však ľúto drogovo závislých matiek:  „Doba priniesla zmeny, pribúda drogovo závislých žien. Ale neodsudzujeme ich. Tým, ktoré sa chcú svojej závislosti zbaviť, všemožne pomáhame, dieťa dostanú aj domov, najmä ak majú dobré rodinné zázemie: manžela alebo starých rodičov, ktorí pomôžu. Iné deti musia ísť do profesionálnych rodín.“

Čaká na mňa mačiatko
Jedným z predpokladov úspešnej práce primárky Ľubice Pejhovskej je rodina, ktorá jej prácu absolútne rešpektuje a veľmi ju podporuje. Keď je po nočnej, u Pejhovských sa potichu zatvárajú dvere, aby si  oddýchla.  „Keď som bola tehotná, veľkú starosť som mala o to, aby sa mi narodili zdravé deti. Z praxe viem, čo všetko sa môže za tých deväť mesiacov, kým je žena tehotná, udiať. Veľmi mi s deťmi pomáhali manžel a moji rodičia, inak by som nemohla slúžiť nočné, víkendy, sviatky. Keď boli moje deti malé, neraz za mnou prišli do nemocnice pozrieť sa na bábätká. Teraz sú už dospelé, ale keď sa  zastavia, vždy sa idú pozrieť aj na deti,“ hovorí primárka, ktorá relaxuje najmä v záhrade:  „Aj v zime sa tam prechádzam každý deň. Máme mačiatko, ktoré ma vždy čaká pri bránke, keď idem z práce. To je moje potešenie.“ Ľubica Pejhovská nie je ani typická intelektuálka, ktorá sa venuje iba kariére a rodina každý večer vyjedá polotovary:  „Rada varím a pečiem, vynikajúco sa takto odreagujem od pracovných problémov.“