Mojcasopis.sk

Cesta ku kňazskému povolaniu nebýva vždy priamočiara. Kým Petra Rusnáka v roku 2008 pápež Benedikt XVI. vymenoval za prvého eparchu novozriadenej gréckokatolíckej Bratislavskej eparchie a prijal biskupskúvysviacku, prešiel náročným obdobím hľadania, uvedomovania si, štúdia a neskôr aj každodennej kňazskej práce.

Bratislavský eparcha sa narodil pred päťdesiatimi deviatimi rokmi v Humennom v rodine gréckokatolíckeho kňaza ako predposledné z trinástich detí. „Život vo veľkej rodine má svoje výhody aj nevýhody. Traja poslední súrodenci sme boli chlapci, ale pred nami bolo veľa sestier, tak sa na nás neušla skoro žiadna domáca práca. Sestry to všetko zvládli. Výhodou je, že v takej veľkej rodine sa naučíte dobre komunikovať, vždy tam je partner na rozhovor. Dodnes všetci žijeme a stretávame sa, hoci medzi najstarším a najmladším bratom je vekový rozdiel 21 rokov. Nie sú medzi nami žiadne sváry ani napätia,“ hovorí s úsmevom Peter Rusnák.

Jeho rodičia to rozhodne nemali v živote jednoduché. Počas komunistického režimu po takzvanom Prešovskom sobore v roku 1950 sa musela rodina zdržiavať v Česku, kam ju násilne vyhostili. Jeho otec ako gréckokatolícky kňaz prežíval osud mnohých svojich spolubratov. S celou rodinou ho prenasledovali a bol pod neustálym dohľadom Štátnej bezpečnosti.  „My deti sme perzekúcie nejako zvlášť nepociťovali, mali sme krásne detstvo. Otec po usídlení v Starom Měste pod Sněžníkom pracoval ako radový robotník. V tom meste postavili veľký kostol, ktorý bol vždy plný veriacich. Na Vianoce 1958 nám dovolili vrátiť sa na Slovensko. Malo to však podmienku, že sa budeme zdržiavať len v Bratislave.

V meste ako na dedine
Vyrastal som v Rači, a tam naša veľká rodina skvele zapadla. Vtedy to bola dedina a viacdetné rodiny neboli žiadnou výnimkou, hoci tá naša patrila počtom detí medzi trochu neštandardné. Rodičia mali problém nájsť pre nás vhodný byt,“ spomína eparcha.  „V časoch môjho detstva sa bralo ako fakt, že chodíme do kostola, a ani to nikto v rodine nespochybňoval. Otec začal vykonávať službu kňaza opäť od roku 1968 a bol veľmi slobodomyseľný. Nikdy nám deťom nič nevnucoval, s každým si pohovoril o výbere povolania a životného partnera. Upozornil nás na niektoré chyby, ale nechal nám voľnú ruku. Myslím, že ho veľmi mrzelo, že žiadne z jeho detí sa nevydalo v jeho šľapajach. Keď som sa ja rozhodol pre kňazské povolanie, už nebol medzi nami. Ale iste by bol veľmi rád,“ spomína vladyka.
 
Toto je moja cesta
Peter Rusnák zmaturoval na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej a pracoval ako konštruktér-projektant v Bratislave.  „Ako iní mladí ľudia, aj ja som v mládeneckom veku prežíval krízu, hľadal som sám seba a svoje miesto vo svete. Mal som aj nejaké vzťahy, ale všetky sa mi rozpadli, možno pre moju pýchu a sebectvo. Vytvoriť vzťah, kde dvaja nežijú vedľa seba, ale spolu, je veľmi náročné, a ja som zistil, že toto nie je moja cesta. Gréckokatolícki kňazi sa môžu ženiť pred vysviackou, ale ja som dobrovoľne prijal celibát,“ hovorí eparcha. Stretával sa s kňazmi a videl svoju budúcnosť v ostrejších kontúrach.  „Keďsa Boh človeku prihovorí, človek sa vždy zľakne. Pár rokov som sa s ním naťahoval, lenže Boh je pán života a ja som prišiel vyplniť nejaký plán. Veď ako písal Boris Pasternak: Prežiť život, to nie je len tak poľom prejsť! Kňazské povolanie je cesta, ktorú mi zvolil Boh, a nepomýlil sa. Do kňazského seminára som nastúpil ako tridsaťdvaročný a za kňaza ma vysvätili o päť rokov neskôr. Nikdy som o svojom terajšom poslaní nezapochyboval. Boh sa nepomýlil, toto je moja cesta,“ hovorí eparcha, ktorý začínal ako správca farnosti v Kapišovej a Prešove.

Nevťahujte nás do politiky
Prelomový rok 1989 otec Peter privítal.  „Pred revolúciou bola cirkev jediným legálnym protivníkom štátnej ideológie, mala sympatie aj odporcov režimu,“ vysvetľuje.  „Po tomto roku takáto úloha cirkvi padla, a to je dobre. Cirkev musí byť nositeľkou viery a nádeje, musí ľudí získavať a trpezlivo vysvetľovať, to je jej pravá tvár. Teraz od nás chcú rôzne vyjadrenia, chodia sem petície, vťahujú nás do politických debát, ale my nemôžeme ísť týmto smerom, máme iné úlohy. Aj keď sú potom mnohí na nás naštvaní či sklamaní.“
 
Všetko má nejaký význam
Vianočný čas je trochu iný ako ostatné dni v roku. Ľudia viac navštevujú Božie chrámy.  „Vianoce majú moc nad všetkými rodinami,“ hovorí otec Peter.  „Veriaci či neveriaci, nikto ich neignoruje. Je to sviatok detí, ktoré sa tešia a radujú z každej maličkosti. A to je cesta aj pre uponáhľaných, nervóznych dospelých, ktorí by sa mali učiť od detí tešiť sa. Iba tak pocítime čaro Vianoc. Každá rodina by mala mať aj svoje rituály, ísť na prechádzku, pozrieť sa na betlehemy. Treba deťom vysvetliť aj súvislosti. Vianoce sú krásne nielen darčekmi, ale aj preto, že máme na seba viac času. Ale to by sme mali mať na deti po celý rok. Čas sa nedá nahradiť nákladnými darmi. V čase krízy, biedy, ťažkostí a utrpenia sa skôr ľudia od Boha odvracajú, hovoria si, že keby bol Boh, toto by predsa nedopustil. Každý človek má však v duši 13. komnatu, kam chce Boh vstúpiť, a všetko, čo sa v našom živote deje, má nejaký význam. Treba sa len nad tým dobre zamyslieť.“